Pre malé štáty je ESVČ rozšírenie mocenskej projekcie

Európska diplomatické služba je komplexná rovnica, ktorá musí počítať s národnými záujmami bez toho, aby ich démonizovala, hovorí vedúci divízie strategického plánovania ESVČ (Európska služba pre vonkajšiu činnosť) v rozhovore pre EurActiv.sk.

Alfredo Conte
Zdroj: SFPA

Európska služba pre vonkajšiu činnosť existuje približne jeden rok. Nakoľko je už funkčná čo sa týka ľudských zdrojov?

Tieto údaje nie sú úplne najčerstvejšie, avšak služba dnes zamestnáva 3684 ľudí. 1610 v centrále a 2074 v delegáciách. Devätnásť percent tvoria národní diplomati. Do roka 2013 by sa to malo zvýšiť na jednu tretinu. Je to dosť ambiciózny plán, avšak musíme ho uskutočniť.

V ESVČ spolu pracujú ľudia z rôznych inštitúcii s rôznymi inštitucionálnymi kultúrami. Má to nejaký vplyv na fungovanie služby?

Obohacuje a robí to prácu plodnejšou, avšak momentálne je to veľmi náročné. Ako viete, nie je jednoduché priviesť pod jeden dáždnik ľudí, ktorí pochádzajú z rôznych inštitúcii a majú rôzne pozadie. Predstavte si niečo podobné v súkromnej firme: Ak máte dve spoločnosti, aj keby sa pohybovali v tom istom biznise, a zrazu sa spoja, je to samozrejme problematické. A keď si vezmeme niečo tak sofistikované ako je zahraničná politika, tak tam je to ešte viac komplikované.

Je to ako krátka deka. Na jednej strane, musíte mať na svojej strane národné štáty. Neustále sa ich musíte pýtať na ich názor, aby ste si boli istý, že pozícia, ktorú rozvíjate, má ich zvolenie. Na druhej strane tu máme Komisiu, na ktorú by sme nemali zabúdať. Musíte si byť istý, že vonkajšie činnosti Komisie sú konzistentné so zahraničnou politikou EÚ. To je aj dôvod, prečo je Vysoká predstaviteľka (Catherine Ashtonová) tiež podpredsedníčkou Komisie. Občas strávite veľa času nad jednou vecou a potom úplne zabudnete na tú druhú, a naopak. To je aj dôvod prečo je barónka Ashtonová niekedy kritizovaná za to, že je veľmi zamestnaná prácou  Vysokej predstaviteľky a zanedbáva posť podpredsedníčky Komisie. Neviem, či je to oprávnená kritika alebo nie, avšak oboje funkcie treba vykonávať, a práve preto potrebujeme aby navzájom spolupracovali obe strany – členské štáty a Komisia. Ich spolupráca však nie je vždy úplne ideálna.

Ako sa medzinárodní partneri pozerajú na to, že EÚ má svoju vlastnú diplomatickú službu?

Vo všeobecnosti pozitívne. Ak investujú svoj čas do dialógu a spolupráce s Vami, tak je nutné aby ste vedeli niečo zabezpečiť. Musíte byť schopný dostáť k svojim záväzkom.

Jeden zo základných predpokladov pre úspech ESVČ je spolupráca členských štátov. Vidíte nejaký rozdiel v prístupe veľkých štátov, ktoré majú silné diplomatické tradície a kapacity a v chovaní malých štátov?

Samozrejme, že tam je rozdiel. Pre malé štáty je existencia Európskej služby pre vonkajšiu činnosť veľkou príležitosťou. Pre nich je to potenciálne rozšírenie ich mocenskej projekcie. Majú jasné dôvody, prečo sa k tomu stavajú pozitívnejšie ako veľké štáty. Pre veľké štáty je Európska služba potenciálnym konkurentom. To je však nedorozumenie a našou úlohou je rozptýliť tieto domnienky. Sme súčasťou toho istého tímu, sme partneri, nie rivali.

V dobe kedy vznikala ESVČ existovala obava, že národní diplomati, ktorí by mali predstavovať tretinu celej organizácie, sa budú snažiť prenášať národné záujmy do európskej zahraničnej politiky. Mohlo by to naozaj poškodiť efektivitu ESVČ?

To je jedna z výziev, ktorým čelíme – spojiť toľko kultúr. V Bruseli majú často pocit, že národné záujmy sú akosi v kontraste s európskymi záujmami. Avšak potom o čom vlastne sú európske záujmy? Je to o národných záujmoch, avšak nie z perspektívy jedného konkrétneho členského štátu, ale v rámci širšieho európskeho kontextu. Samozrejme, že európske záujmy sú viac ako len jednoduché sčítanie národných záujmov, avšak bez nich to nejde. Je to komplexná rovnica, ktorá musí počítať s národnými záujmami bez toho, aby ich démonizovala. Ona ich musí presahovať. Ak začne nejaký dobrý diplomat pracovať pre Európsku službu, začína fungovať ako zástupca Európy a nie svojho národa.

EÚ sa momentálne mení na štruktúru s viac integrovaným jadrom a perifériou, ktoré sú od seba separované. Aké sú z tohto dôsledky pre spoločnú zahraničnú politiku?

Je ťažké momentálne vytušiť, aký bude inštitucionálny a operačný vývoj. Zdôraznil by som, že za úspechom integrácie v Európe stojí z časti aj to, že nikdy nebola úplne exkluzívna. Napriek tomu, že existujú rôzne stupne spolupráce, vždy existovali otvorené dvere pre tých, ktorí sa chceli pridať. Aj tí, ktorí sa na niektorých veciach nepodieľali, mali možnosť časom zmeniť svoj názor. To čo sa deje by bola existenčná transformácia EÚ, čo by samozrejme malo dôsledky aj pre zahraničnú politiku. V našej oblasti je základom inklúzia, takže musíme konať v takom zmysle, aby sa žiaden členský štát alebo inštitucionálny aktér necítil vynechaný, a aby sme my boli schopní udržať všetkých na jednej lodi.

Pozadie

Rozhovor sa realizoval pri príležitosti konferencie „Opens external link in new windowEÚ po Lisabonskej zmluve a v období krízy", ktoré sa konala 25. novembra v Bratislave v Kongresovej sále MZV SR. Konferenciu spoluorganizovali SFPA a Zastúpenie EK v SR v partnerstve s Úradom vlady SR v rámci projektu "Národný konvent o EÚ" a s podporou Nadácie Friedricha Eberta.

REKLAMA

REKLAMA