Prof. Dutkiewicz: EÚ nevie, čo od Ruska chce

Piotr Dutkiewicz hovorí o vzťahu Rusko-EÚ a perspektívach ekonomického a politického vývoja Ruskej federácie.

Piotr Dutkiewicz
Zdroj: http://www.carleton.ca/polisci/Faculty/list/dutkiewicz.html
    • Názov jednej z vašich prednášok v Bratislave bol "Rusko: Priateľ Európy? Nepriateľ? Spojenec?“ Ak by ste mohli v krátkosti povedať, čo je teda Rusko pre Európu?

    Sú tu tri či štyri veci, ktoré by bolo vhodné spomenúť. Po prvé, Rusko by mohlo byť pre Európu dôležitým prínosom. V tejto chvíli je Rusko pomerne lojálnym dodávateľom komodít, to znamná ropy a zemného plyu. To robí z Ruska, z pohľadu EÚ, veľmi dôležitého hráča. Rusko je lojálny dodávateľ pokiaľ ide o smer ropovodov a plynovodov, pretože zatiaľ nie sú žiadne potrubia, ktoré by smerovali do Ázie. 100 percent plynu, ktorý Rusko predáva, ide do Európy a v tomto momente sa ani nechystajú budovať nové smerom do Ázie. Ukazuje to na záväzok, ktorý má Rusko voči Európe.

    Domnievam sa, že Rusko sa stáva veľmi atraktívne pre európsky kapitál a pre európske tovary. Ruská kúpna sila za posledných päť či šesť rokov stabilne rastie, približne 10 až 12 % ročne. To znamená, že Rusko môže kupovať viac európskych produktov. Pokiaľ viem európske spoločnosti sú veľmi spokojné s dynamikou obchodu medzi Európou a Ruskom. Rusko sa stáva viac a viac atraktívnym trhom. Trhom pre rôzne veci, aj pre služby a kapitál ak Rusko trochu zmení vnútornú reguláciu a odstráni korupciu. Ak sa toto stane, že zákon bude zákonom a korupcia sa bude držať na uzde, Rusko bude ešte atraktívnejšie aj vďaka kultúrnej blízkosti. Rusi sa cítia byť Európanmi a táto kultúrna blízkosť pomôže európskym spoločnostiam byť konkurencieschopnejšími na ruskom kapitálovom trhu.

    • Toto je ekonomika. A politicky?

    Politicky je to iný príbeh. Rusko je asertívnejšie, získava na sile a znovu sa snaží získať pozíciu mocnej krajiny. To ale znamená, že v dialógu medzi Ruskom a Európskou úniou budú rásť obavy. Tomu sa nedá vyhnúť, pretože dnešné Rusko je iné ako to z pred pár rokov. Pred ôsmymi rokmi Rusko vôbec nebolo v pozíci, v ktorej by mohlo o niečom vyjednávať, snáď okrem jadrových zbraní. Dnes v tej pozícii sú, v rôznych oblastiach. Nie len v oblasti bezpečnostnej a vojenskej, ale tiež v hospodárskej oblasti, v prístupe na svoj vlastný trh. S prebytkom rozpočtu vo výške 100 miliárd dolárov si Rusko môže dovoliť nakupovať európske aktíva, čo aj dychtivo zvažujú. Mám pocit, že politicky má Európa problém akceptovať nové Rusko ako viac asertívnejšie, viac nátlakovejšie a niekedy aj viac agresívnejšie.

    Európska únia, z môjho pohľadu, nevie, čo od Ruska chce. Na jednej strane chcú stály prístup k ruským prírodným zdrojom, ale čo ďalej, to ešte nie je jasné. Na druhej strane, aj Rusi sú zmätení, pretože pri type zahraničnej politiky, ktorú robia sa viac orientujú na bilaterálne vzťahy, než na multilaterálne. Takže majú veľký problém pochopiť, čo to Európska únia je. Nevyplýva to z nevedomosti, študujú Úniu a presne vedia kto je kto, kde a prečo. Problém je, že nevedia ako sa s tým vyrovnať. Napríklad rotujúce predsedníctvo EÚ. Zmätení su najmä z toho, že sa môže stať, že EÚ napreduje v rokovaniach s Ruskom a potom môže jedna krajina zablokovať celý proces. Zmätení sú aj z Energetickej charty, ktorú určite s Bruselom nepodpíšu. Možno podpíšu dohodu o partnerstve a spolupráci, ale pokiaľ ide o Energetickú chartu, budú váhať, pretože si myslia, že je pre ruských producentov veľmi neférová.

    • Ruský veľvyslanec pri EÚ v interview pre EurActiv povedal, že nové členské krajiny si do EÚ priniesli "duchov minulosti", ktorí ich ovplyvňujú pri jednaní s Ruskom. Rusko to dokonca pokladá za samotný zdroj ťažkostí, ktorým čelia vo vzťahoch s EÚ. Po Poľsku aj Litva blokovala novú dohodu partnerstve a spolupráci. Čo si o tom myslíte?

    Veľmi dobrá otázka. Povedal by som, že to isté sa dá konštatovať o Rusku. To znamená, že ruský veľvyslanec môže mať pravdu, keď tvrdí, že duchovia studenej vojny stále lietajú nad niektorými európskymi hlavnými mestami. Určite je to tak. To isté ale môžete povedať o Rusku, že duchovia studenej vojny lietajú nad Kremľom. A čo je nepríjemné, že títo duchovia lietajú pomerne vysoko na oboch miestach súčasne. To je najväčší problém. Z rôznych dôvodov si Rusko o niektorých krajinách myslí, že sú voči Rusku agresívne, nechápu jeho novú pozíciu, blokujú Rusko a snažia sa bagatelizovať jeho význam.

    Z pohľadu Európskej únie je zase možné vidieť niektoré nesúrodé politiky Kremľa. Na papieri má Rusko mnoho politík, ktoré sú nádherne koherentné, ale pri implementácii sú veľmi nesúrodé. Ako príklad možno uviesť spor s Ukrajinou o dodávky plynu. To je veľmi typické, mať správne myšlienky a potom ich realizovať najhorším možným spôsobom. Toto je tiež presne ten typ situácie, ktorý si vyžaduje špeciálnu pozornosť a dobrú vôľu na oboch stranách, duchovia však lietajú na oboch stranách Európy.

    V každom prípade si myslím, že Európania sú voči Rusku príliš kritickí. To však neplatí len pre Európanov, ale aj pre Američanov a Kanaďanov. Neakceptujú Rusko, také aké je teraz. Radi by videli iné Rusko. Normatívny prístup prevláda pri všetkých dohodách, politických, sociálnych, nie len ekonomických. Potom sa ale takýto prístup stane skôr prekážkou, než prínosom. To je ale aj problém Severnej Ameriky.

    • Vidíte veľké rozdiely medzi tým, ako k Rusku pristupuje Európa a ako Spojené štáty?

    Áno, sú tam značné rozdiely. Európania sú vnímaní ako prirodzení partneri, obchodní partneri, napríklad, čo ale nie je prípad Severnej Ameriky. Obchod so Severnou Amerikou je zanedbateľný, v porovnaní s ostatnými. Investície prúdia predovšetkým z Európy, to je ďalší faktor.

    Pokiaľ ide o politiku, Rusko považuje súčasnú americkú administratívu za veľmi nevypočítateľnú. Európsku administratívu považujú možno za nie veľmi priateľskú, ale aspoň predvídateľnú. Európu tiež vnímajú ako kultúrne spriaznenejšiu ako USA. Nenazerajú na Európu ako na vojenskú hrozbu, zatiaľ čo Spojené štáty, ktoré dominujú v NATO, považujú za priamu vojenskú hrozbu.  Medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi sú veľké rozdiely.

    • Aký signál vyslala Európa Rusku, tým, že odmietla Gruzínsku a Ukrajine možnosť stať sa súčasťou Akčného plánu členstva Severoatlantickej aliancie? 

    Signál to bol, myslím si, silný a nie som si istý, či to Rusko dostatočne doceňuje. Odkaz je to ale silný, hovorí, že Európa berie ohľad na dve veci. Prvou sú ruské námietky a druhou je, že NATO vie samo posúdiť, čo je dobré a čo je zlé a že prišlo samo k záveru, že teraz nie je ten správny čas zahrnúť obe krajiny do NATO. Takže sú to dve prekrývajúce sa a nazájom sa posilňujúce posolstvá, pričom jedným z nich je, že NATO stále načúva Rusku ako dôležitému partnerovi. Obe posolstvá su podľa mňa správne.

    Ukrajina ešte nie je celkom pripravená, dosiahla určitý pokrok, ale situácia tam je veľmi nestabilná. Situácia v Gruzínsku je situáciou možného konfliktu s Ruskom, takže ak by NATO povedalo, že ich berie, na základe článku V. by sa mohli členské krajiny ocitnúť v priamom konflikte s Ruskom. NATO však uvažovalo natoľko triezvo a vyvážene, aby spravilo rozhodnutie, ktoré spravilo. Rusko to oceňuje, ale nie som si istý, či dokáže doceniť plnú mieru podpory, ktorú svojím rozhodnutím odmietnuť Gruzínsko a Ukrajinu NATO preukázalo Rusku.

    • To však zďaleka nebolo jednomyseľné rozhodnutie, nové členské krajiny EÚ silne podporovali Gruzínsko a Ukrajinu v ich integračných snahách…

    Ja si myslím, že nové členské krajiny robia niekedy rozhodnutia skôr na základe pocitu krivdy z minulosti a emócií, než na základe chladnokrvných kalkulácií toho, čo je v ich najlepšom záujme a v najlepšom záujme Európskej únie. Toľko môj kritický postreh. Pre nováčikov je veľmi ťažké myslieť rovnakým spôsobom ako myslí strará Európa. Ich politiky sú niekedy postavené na komponentoch, ktoré už v Európskej únii neexistujú. EÚ sa nedíva na Rusko ako na nepriateľa, zatiaľ čo niektoré krajiny tak stále Rusko vnímajú. EÚ tiež nepovažuje Rusko za imperiálnu mocnosť, tak ako tieto krajiny.

    • Môžeme hovoriť o Rusku ako o demokratickej krajine v zmysle liberálnej demokracie západného typu? Niektorí komentátori dokonca hovoria o Rusku ako o exotickej krajine. Môžeme s príchodom nového prezidneta do úradu očakávať zmenu v štýle vládnutia?

    V určitom zmysle je Rusko z európskej perspektívy exotickou krajinou. Politicky ale nie je až tak exotickou, myslím si. Označiť politický systém v Rusku a najmä voľby za liberálno-demokratické je nezmysel. V Rusku nie je žiadna liberálna demokracia. Bodka.

    Iná otázka je, do akej miery ruský politický systém potvrdzuje hypotézu o obmedzenom type demokratických práv a slobôd. Považujeme to za akýsi druh neliberálnej demokracie. Sú tam práva a slobody, ľudia môžu hovoriť čo chcú, ľudia môžu cestovať, kde chcú a ľudia môžu predávať, čo chcú a tak ďalej. Najmä lokálna tlač je do veľkej miery slobodná vo vyjadrovaní kritiky, problém je s federálnou televíziou. Je to mix. Nejde o liberálnu demokraciu v západnom ponímaní, ale sú tam určité elementy demokratického poriadku, ktoré sú rozšírené a relatívne stabilné. Môže to trvať nejaký čas a bude to vyžadovať špecifický prístup vedenia, ktoré by malo umožniť občianskej spoločnosti, aby vytvárala alternatívy a diskutovať so spoločnosťou.

    Ak sa Rusko bude modernizovať, a ja dúfam, že sa bude, potom bude iné za Medvedeva ako bolo za Putina. Putin sa snažil o stabilitu po obrovskej ekonomickej kríze 90-tych rokov. Putinova úloha bola stabilizovať spoločnosť a ekonomiku. Pre modernizáciu potrebuje Medvedev iné nástroje, než potreboval Putin. Putin potreboval silnú vládu zákona, ale išlo o typ vlády zákona uplatňovanej zhora nadol. Spolitizovaná vláda zákona. Toto Medvedev už nepotrebuje, jemu stačí proste vláda zákona. Bodka.

    Ak zoberie modernizáciu vážne a súdiac podľa predošlých aj včerajšieho vystúpenia, tak ju berie, bude musieť vytvárať sociálne partnerstvá, inak nebude schopný rozvinúť hospodárstvo a spoločnosť. To znamená, že tieto sociálne partnerstvá, aj keď budú vytvorené zhora, budú žiť vlastným životom a bude to základ občianskej spoločnosti v Rusku. Čas ukáže, či sa tento optimistický scénár pre Rusko naplní.

    Veci nie sú čierno-biele a proces transformácie z jedného systému na iný je kategória, ktorá má mnoho odtieňov šedej. Japonsko sa stalo demokratickou krajinou po šesťdesiatich rokoch. Podobný je prípad Nemecka. Veľká hospodárska kríza v deväťdesiatych rokoch vykoľajila Rusko na mnoho rokov, stále nedosiahlo úroveň HDP z roku 1989, to je štatistický fakt. Inými slovami, Rusko bude potrebovať na konsolidáciu ďalšie roky.

    • V dnešnej prenáške ste rozprávali o globalizácii svetovej ekonomiky. Akú úlohu zohráva Rusko v tomto procese?

    Rusko je druhým najväčším dodávateľém ropy a zemného plynu po Saudskej Arábii. V súčasnej situácii má Rusko dobrú pozíciu na to, aby sa zúčastňovalo všetkých vážnych diskusií o budúcnosti globálnych trhov. Rusko je ale dosť slabé – inštitucionálne aj priemyselne – a niekedy ho neberú dosť vážne, pretože ho v tomto nepovažujú za relevantného partnera. Rusko je dôležitým hráčom, ale práve pre dve spomínané slabiny nie je v stave riadiť tieto procesy bez toho, aby vytvorilo spojenectvá.

    Nie som si ale istý, či sú Rusi pripravení vytvárať väčšie spojenectvá, pretože sú podozrievaví. Sú podozrievaví najmä voči uzavretým alianciám, skôr sú ochotní vytvárať ad hoc spojenenctvá. Éra postglobalizácie ale vyžaduje skôr tie pevné, trvalé spojenectvá, inak bude svet v nasledujúcich rokov veľmi nestály. Rusko je možno práve na križovatke, na ktorej sa rozhoduje o tom, či bude alebo nebude zahrnuté do prebiehajúcich procesov a do učovania pravidiel hry. Už pomaly začína chápať, že nemôže tomu čeliť samo.

    Iná vec sú medzinárodné vzťahy, kde Rusko stojí pevne a vie, čo chce. Nie som si ale istý, či myslí aj 20 až 25 rokov dopredu. Lepšie povedané, áno myslia na to, ale bohužial to nemá žiadny dopad na reálnu politiku.


    Piotr Dutkiewicz je profesorom politických vied a riaditeľom Inštitútu európskych a ruských štúdií na Carleton University v kanadskej Ottawe. Je odborník na vývoj politiky a medzinárodných vzťahov v európskom priestore, ktorý analyzuje pomery v krajinách strednej a východnej Európy z hľadiska euroatlantických väzieb. Bol ocenený AWUS Teaching Excellence Awards na Queen’s University (1993 a 1994), je držiteľom ocenenia pre Outstanding Teaching and Research z Warsaw University. 

    Rozhovor vznikol v rámci Národného projektu Excelentná univerzita, podporeného v rámci JPD NUTS II Bratislava Cieľ 3, spolufinancovaného z Európskeho sociálneho fondu www.esf.gov.sk.

    REKLAMA

    REKLAMA