V Afganistane musí začať revolúcia vzdelaním

Školu som tam postavila preto, aby sme už viac nepotrebovali zbrane. Potrebujeme perá, musíme začať našu revolúciu vzdelaním, hovorí učiteľka z Tora Bora v rozhovore pre EurActiv.com

Mina Wali
Mina Wali, Zdroj: ISAF

Mali ste len 17 rokov, keď ste opustili Afganistan, ktorý bol v tom čase okupovaný sovietskou armádou. V Amerike ste strávili 28 rokov, ale jedného dňa v roku 2003 ste sa rozhodli opustiť slnečnú Kaliforniu a vrátili ste sa do Afganistanu. Prečo ste tak spravili a čo nasledovalo?

V prvom rade sa vám chcem poďakovať za príležitosť vyjadriť sa. Taktiež by som sa chcela poďakovať Európskej nadácii pre demokraciu za pozvánku do Bruselu.

Čo sa týka dôvodu, prečo som opustila slnečnú Kaliforniu a vrátila sa späť do Afganistanu, môžem s hrdosťou prehlásiť, že som afgánska Američanka. Prežila som mojich najlepších 17 rokov v Afganistane, kým sa môj otec stratil. Bol generálom leteckej jednotky v Bagramskej základni, kde aj zmizol. Aj iní členovia našej rodiny boli zajatí. Po týchto udalostiach sme nemali na výber, iba opustiť krajinu.

Moja rodina sa usadila v Kalifornii, ktorá mala podobné podnebie ako Afganistan. Po mnohé roky sa mi ani neprisnilo, že sa jedného dňa vrátim späť. Ale vďaka pomoci medzinárodnej komunity sme získali nádej, že raz sa vrátime. A v roku 2003 som navštívila moju krajinu, aby som videla ako vyzerá.

Všetko zostalo v Afganistane, moja láska, moja vášeň, moja zvedavosť a hlavne môj stratený otec. Nikdy som v neho neprestala veriť, tak som sa sem vrátila nájsť ho, pretože tá bolesť zo straty bola neznesiteľná.

Keď som sa v roku 2003 vrátila, uvedomila som si, že nie som jediná, kto trpí, mnohí ostatní trpeli ešte viac ako ja. Stretla som ľudí, ktorí stratili celú svoju rodinu. Vtedy som sa rozhodla: musíme sa spojiť, podporovať sa navzájom. Keď som prišla späť do Ameriky, rozhodla som sa vrátiť domov natrvalo. Bola som učiteľkou a keďže Amerike je učiteľov veľa, pomyslela som si že môžem aspoň priniesť zmeny do Afganistanu.

Vediete školu v Tora Bora, regióne známom jaskyňami, kde americké jednotky pátrali po Usámovi bin Ládinovi. Rozprávame sa deň po jeho smrti. Čo to znamená pre tamojších ľudí, že tu už nie je? A čo je vlastne Tora Bora? Nemôžu to byť len jaskyne, keďže tam vediete školu, musí tam byť aj trochu nádeje, nie?

To je práve dôvod, prečo tam je tá škola, aby priniesla nádej. Vďaka tejto škole sa ľudia začali sťahovať do tejto časti. Moja škola je blízko Tora Bora, ktorý nazývame Torghar, čo v preklade znamená Čierna hora. Na úpätí čiernej hory je moja škola a okrem tej hory a farmárčenia tam nič iné nie je. Na mieste, kde som postavila moju školu bola odpálená prvá raketa na Sovietsky zväz.

Školu som tam postavila preto, aby sme už viac nepotrebovali zbrane. Potrebujeme perá, musíme začať našu revolúciu vzdelaním. Ľudia z tejto oblasti si zakladajú na tradíciách, ale mňa akceptovali. Je to odlišné od Kábulu, ktorému sa dostáva veľa pozornosti. Ale ja som sa rozhodla zmeniť nechcené na chcené. To bolo mojím cieľom a aj dôvodom, prečo som si vybrala vidiek. A moje plány do budúcnosti sa sústreďujú na rovnakú vec; nerada robím vo veľkých mestách, na ktoré sa všetci sústredia. Tak som sa rozhodla viesť môj život týmto smerom.

Ako veľmi meníte životy ľudí? Ako ovplyvnila Vaša škola životy ľudí v komunite? Učíte len podľa učebných osnov alebo učíte žiakov aj to ako byť dobrými občanmi a vedieť si poradiť v domácnosti?

Robíme oboje. Vedieme ich k tomu, aby boli dobrý žiaci, ale aj aby sa dobre správali. Učíme ich o sociálnom živote a pracujeme aj s rodinami.

Ja osobne navštevujem rodiny a rozprávam sa s nimi, zisťujem aké majú problémy. Snažíme sa im vytvoriť pracovné pozície, aj pre ženy, ktoré nemôžu opustiť dom nie preto, že by mali zlých manželov, ale preto, lebo to naša kultúra nedovoľuje.

Ľudia veria tomu, že ak žena opustí dom, znamená to, že muž nie je dostatočne schopný postarať sa o rodinu. Toto je oblasť Paštún, prinesiem im veci, ktoré majú vyrobiť a potom sa vrátim a odkúpim ich od nich a následne ich predám. Robím to preto, lebo chcem udržať tento program. Nemôžeme byť naveky závislí na darcoch.

Koľko podobných škôl je potrebných vybudovať v Afganistane? Tisícky?

Viac ako tisíc. Nechcem sa chváliť, ale môj tím veľmi ťažko pracuje, aby pomohol ľudom stať sa niekým. A to všetko na mieste, ktoré malo vždy hrozivú reputáciu a kde teraz budú kvitnúť krásne kvety.

a nevyrábať teroristov..

Nie, nevyrábať samovražedných atentátnikov. Chcem vychovať sestričky, učiteľov, krásne manželky a dobrých manželov a chcem ich vidieť s úsmevom na tvári a radostným životom.

Môže pomôcť aj EÚ v tejto záležitosti?

Robí tak dokonca aj teraz, ale mohla by pomôcť ešte viac a veľmi radi by sme prijali jej podporu. Portugalsko je členom EÚ a aj napriek tomu, že je to relatívne chudobný štát, ponúklo pomoc cez AMI, Medzinárodnú lekársku asistenciu a som vďačná prezidentovi Fernandovi Nobremu a jeho žene, ktorí ma podporili a verili mi. Sme veľmi dobrý tím a výborne sa nám spolupracuje.

Je toto vaša prvá návšteva Bruseli? Plánujete sa sem vrátiť a využiť pomoc kontaktov, ktoré tu nadobudnete?

Milujem Brusel, mám rada týchto ľudí a dúfam, že aj oni majú radi mňa. Veľmi rada by som sa sem vrátila.

Zmení smrť Bin Ládina situáciu v Afganistane a možno aj v regióne?

Považujem to za dobrú správu pre každého. Neviem koľko sa toho zmení, lebo nie som politik. Ale určite nastane množstvo zmien, pretože bin Ládin bol pre tých ľudí hrdinom a teraz ním už nie je.

Pozadie

Mina Wali žila 28 rokov v Spojených štátoch amerických a vrátila sa do Afganistanu v roku 2005 aby pomohla s obnovou krajiny. V roku 2006 otvorila prvú školu Nádej matky, ktorá má 400 študentov.

Rozhovor poskytla Georgimu Gotevovi z EurActiv.com.

REKLAMA

REKLAMA