V obrane nemáme partnerom veľmi čo ponúknuť

Ministerstvo obrany je z dlhodobého hľadiska finančne poddimenzované. Príčinou sú nedotiahnuté reformy ako aj to, že na rezort sa viac krát „prisali“ rôzne skupiny, uviedol v rozhovore pre EurActiv zahranično-politický redaktor denníka Pravda Andrej Matišák. Dodal, že ak sa situácia v armáde nezmení, nebude mať Slovensko partnerom v rámci V4 čo ponúknuť.

Andrej Matišák
Andrej Matišák

Andrej Matišák je zahranično-politickým redaktorom denníka Pravda. Zároveň prispieva do magazínu Euro-Atlantic Quarterly (EAQ).  

  • Ako hodnotíte z odborného novinárskeho hľadiska situáciu v oblasti obrany na Slovensku? Čo sa prípadne podľa Vás za posledné roky zlepšilo alebo naopak zhoršilo v tejto oblasti?

Z dlhodobého hľadiska vidieť, že rezort obrany je finančne poddimenzovaný. Je to spôsobené aj tým, že zakaždým, keď sa naštartovala určitá reforma, tá sa neskôr nedotiahla do konca.

Na druhej strane je realita taká, že na rezort obrany na Slovensku sa viackrát prisali rôzne skupiny, ktoré zjednodušene povedané cítili možnosť zarobiť si – a dnes tie peniaze jednoducho chýbajú. Samozrejme, súčasná situácia v obrane nie je len otázkou peňazí, ale aj ich správneho využitia. Bavíme sa tu o tom, že v tomto prípade sa pohybujeme pod hranicou jedno percento HDP na obranu, pričom náš záväzok -ktorý v podstate potvrdila aj Národná rada SR v svojom uznesení- sú 2 percentá. V tomto prípade tak platí, že za menej peňazí, menej muziky.

Viditeľným výsledkom je, že do obrany sa neinvestovalo, čo zároveň naznačuje, že o túto oblasť nemáme ani taký veľký záujem. To je možno z môjho pohľadu ešte alarmujúcejšie ako už spomínaný problém s investíciami a využívaním peňazí. Nie je to však problém len na Slovensku.

  • Myslíte záujem verejnosti alebo politikov?

Na jednej strane je tu záujem verejnosti, podľa ktorej síce armáda Slovenskej republiky vychádza ako dôveryhodná inštitúcia – ukazujú to aj prieskumy, ktorými sa Ministerstvo obrany rado oháňa. No myslím tým aj politikov. Nepamätám si už presne, kto to spomenul, ale tento rezort bol do istej miery vždy bankomatom a ak sa niekde malo okresať, tak sa okresala obrana.

Skutočnosť je taká, že keď zoberiete obrane, nikto nebude príliš vyskakovať. Faktom je, že tento štát potrebuje viac prostriedkov na školstvo alebo zdravotníctvo, a to sa aj oveľa ľahšie vysvetľuje voličom. Je to jednoducho realita, ktorá sa nezmení. Politici však neurobili prakticky nič pre to, aby čo i len trochu naznačili, že my tú obranu potrebujeme, máme nejaké zaväzky, ktoré si síce plníme -no, povedzme si, často krát s odretými ušami- a že potrebujeme napríklad modernizovať armádu.

Nepamätám si, že by v predvolebnej kampani rezonovala téma obrany ako takej. Boli tu témy ako vstup do NATO, ale to bol politický záväzok, ktorý voliči vnímajú jasne: „Smerujeme na Západ“ alebo „Smerujeme do Európy“. Nebavili sme sa však nikdy otvorene o tom, či potrebujeme letectvo, tanky, delostrelectvo, prípadne posilnenie misií.

Možno je to na predvolebnú kampaň silná káva, no napriek tomu sa to v kampaniach prakticky nikdy neobjavilo a veľmi málo sa to objavuje aj v programoch politikov. Väčšinou tam nájdeme skôr všeobecnejšie frázy ako „Musíme chrániť celistvosť Slovenskej republiky“, či „Spolupracujeme s partnermi“,  ale nejaké hlbšie a širšie vízie toho, čo vlastne chceme za také množstvo prostriedkov, aké sme ochotní na obranu dať tu mne osobne chýbajú.

  • Čo v tomto kontexte hovoríte na vypracovanie Strategického hodnotenia obrany a s tým spojenej Bielej knihy?
  • Bude podľa Vás budúca vláda pokračovať v súčasnom pláne v oblasti obrany a bude tu zrejmá kontinuita? Alebo podľa Vás to politické prebije to praktické?

Doposiaľ vždy to politické prebilo to praktické, to je realita. Je síce pravda, že niekedy sa politici dokážu odraziť od úplneho dna a keď panuje veľká kríza tak sú schopní vytvoriť aj niečo, čo by mohlo fungovať, ale osobne nie som veľkým optimistom. Pretože keď sa pozriem na to, ako sa to vyvíjalo a keď zoberiem do úvahy už spomínanú skutočnosť, že obrana bola vždy tou Popoluškou, tak to nevidím optimisticky.

Keď sa pozriem na Strategické hodnotenie obrany, tak už pri jeho schvaľovaní sa nepodarilo nájsť širšiu politickú zhodu. Opozícia kritizovala, že celý ten proces bol veľmi dlhý a premeškali sa takmesiace, kedy sa mohlo niečo robiť, no namiesto toho sa písali papiere. Možno mali pravdu a veci sa dali mierne urýchliť, ale podľa mňa rezort obrany skutočne nebol vo veľmi dobrom stave a jeho hĺbkový audit bol potrebný. Možno to trvalo tak dlho aj preto, že sa rátalo so štyrmi rokmi vlády, počas ktorých by presvedčili aj tých, ktorí tomu nie sú úplne naklonení.

Keď sa však vrátim k Vašej otázke, nie som veľký optimista. Bol som na jednom podujatí, kde sa hovorilo o tom, že budeme mať zákon, podľa ktorého nebude môcť vláda prekročiť určitý deficit, a týkalo sa to práve obrany. Stále sa tam hovorilo o tom, že však musíte robiť s tým, čo máte a že musíme prostriedky využívať efektívne. To musíme, ale ale jednoducho s tým, čo je, to vystačí tak na malú, supermaličkú armádu, ktorá bude maximálne niekde hasiť požiare, mám pocit.

Nemyslím si preto, že sa armáda a obrana znenazdajky dostane do väčšej pozornosti politikov. Poviem to tak, keby to nebolo také hrozné, možno by to nebolo až také zlé (úsmev).

  • Podľa Transatlantických trendov považuje členstvo v NATO za dôležitú vec 57 % respondentov na Slovensku. Ako hodnotíte toto číslo?
  • Ako si podľa Vás Slovensko plní svoje záväzky v rámci NATO?

Myslím si, že sa snažíme plniť si to, čo by sa mohlo považovať za záväzky. Dokonca aj napriek veľmi okresanému rozpočtu sa usilujeme byť do istej miery aktívni. Pomerne dobre sa to ukázalo aj v prípade Afganistanu. Čokoľvek si už myslíme o našej účasti tam, medzi policikými stranami panovala v tejto otázke relatívna zhoda ohľadom toho, že je našou povinnosťou túto misiu určitým spôsobom podporiť ak sa na nej zhoduje Aliancia, ktorej sme členom. Napriek tomu, že sme nevyslali bojové jednotky, predchádzajúca vláda Roberta Fica a aj táto vláda ukazovali, že politici sú ochotní byť súčasťou týchto záväzkov a naplniť ich.

Keď sa bližšie pozrieme na ten Afganistan, tak sú tu aj iné, bohatšie krajiny NATO, ktoré ani zďaleka neprispeli toľko, koľko my -a v podstate sme to robili viac-menej, ako som povedal, naprieč politickým spektrom. Aj za vlády Roberta Fica, ktorý kritizoval účasť Spojených štátov v Iraku, no keď sa hovorilo o Afganistane, tak sa to bralo ako naša spoločná misia- misia NATO.

Takže tie záväzky sa usilujeme plniť. Niekedy mám pocit, že sa snažíme o to, aby to bola taká naša výkladná skriňa, kedy môžeme povedať: „Áno, tá naša armáda nie je bohviečo, máme tam veľké problémy, ale napriek tomu sa snažíme, aby sme boli vnímaní ako kredibilný medzinárodný partner, ktorý ak sa na niečom dohodne, tak je schopný poskytnúť aspoň časť svojich možností a kapacít.“  

  • Čo dnes podľa Vás predstavuje najväčšiu bezpečnostnú hrozbu pre Slovensko?
  • Ako hodnotíte spoluprácu Slovenska s krajinami V4 v oblasti obrany?

Často sa o tom hovorí. Pravdou však je, že ak chcem s niekým spolupracovať, musíme si navzájom mať čo ponúknuť. Otázka je, čo môže ponúknuť Slovensko so svojimi kapacitami a s tým, že máme zastaranú techniku, či náboje….

Pretože ak sa bavíme o V4, tak tam radíme aj Poľsko, ktoré má špeciálne postavenie z dôvodu, že je väčšie a viac sa díva na západ ako na V4. Síce máme s krajinou dobré vzťahy, ale otázkou ostáva, prečo by mala spolupracovať s nami, keď môže spolupracovať s Francúzskom, či s Nemeckom. Prečo by spolupracovalo s nejakým „bezvýznamným“ Slovenskom, ktoré nemá ani len tanky?

Takže tu si musíme najmä uvedomiť, že spolupráca je vynikajúca vec, ale keď nemáme čo ponúknuť -a obávam sa, že my toho veľa nemáme, možno okrem spoločného školenia personálu, či vytvorenie spoločnej bojovej skupiny V4 do roku 2014, o ktorej sa hovorí- je to problém. A s Poľskom naozajnie je jednoduchá spolupráca, lebo sa obzerá inam.

S Českou republikou je to pomerne jednoduché, i keď si myslím, že to vyplýva najmä zo skutočnosti, že časť nášho vojenského personálu sa pozná, kedysi spolu niekde slúžili a dnes tieto vzťahy stále udržujú. S Maďarskom máme dobré vzťahy, ale určite nie na takej úrovni ako s Českou republikou. Ich krajina na tom s obranou zároveň tiež nie je najlepšie, pretože podobne ako my zrušili tanky.

Ako som však uviedol, najhlavnejšie je, aby sme mali čo ponúknuť. Bolo by dobré, ak by sme sa na úrovni V4 bavili o spoločných spôsobilostiach a o tom, čo kto potrebuje a kto môže dodať. Možno by sme mohli potom niektoré veci obstarávať spoločne, či postupne sa posunúť aj k spoločnej obrane vzdušného priestoru. Tú dnes niektorí možno vnímajú ako zastaranú záležitosť, ale ja si nemyslím, že tomu tak je a som rád, že máme ešte aspoň nejaké lietadlá (smiech).

Musíme si však uvedomiť, že spolupráca by automaticky nepriniesla okamžité ušetrenie prostriedkov. Na začiatku je potrebné do každej spolupráce investovať a tomu sa nedá vyhnúť, je to potrebné. Keď na Slovensko pricestoval šéf NATO Anders Fogh Rasmussen, hovoril práve o tom, ako je potrebné  spolupracovať. Časť politikov však z toho nadobudla pocit, že ak sa tak stane, môžeme dať pod touto zámienkou na obranu ešte menej peňazí. Ale poviem to ako to cítim – je to prelud. Som však vo veľkej miere za to, aby sa spolupráca prehlbovala a aby sa hľadali riešenia.

  • Je vôbec spoločné verejné obstarávanie v rámci V4, ktoré ste spomínali, reálnou myšlienkou, keďže ide o lukratívny biznis a krajiny si tieto obstarávania chránia?

Tu by musela nastať obrovská politická zhoda, pretože ako hovoríte, ide tu o veľký biznis. Problémom je otázka, že keď už mám nechať zarobiť nejaké firmy, prečo by mali byť tieto maďarské, české, či poľské. Práve pre toto potrebujeme dosiahnuť zhodu a prekonať všetky tieto záujmy.

Tie sú často krát aj legitímne. Veď prečo by firma, ktorá doma poskytuje prácu XY zamestnancom mala zrazu stratiť zákazku len preto, že sme sa dohodli inak. Bavíme sa aj o práci pre ľudí na Slovensku. To je ďalšia obrovská výzva a beh na dlhú trať – ako nájsť spôsob, aby neboli všetci nie príliš nespokojní a dokázali sme sa dohodnúť.

Záujmy sú často pofidérne, ale mnohokrát aj legitímne, ako vidieť.

Problém by som tiež videl v tom, že keby sme bohužiaľ začali hovoriť napríklad o spolupráci s Maďarskom v oblasti obrany, nie všetci by to dokázali akceptovať. Dokonca aj v prípade Českej republiky, či Poľska by to bolo komplikované. Rozhodnutie by preto v tomto prípade malo byť prijaté naprieč politickým spektrom ak chceme zaistiť, aby to fungovalo minimálne v strednodobom horizonte.

REKLAMA

REKLAMA