V prípade Kuby i Gazy sa EP drží svojich hodnôt

S členom zahraničného výboru EP sme sa rozprávali o situácii na Kube, Goldstoneho správe o údajných vojnových zločinoch v Pásme Gazy a výzve na odstránenie amerických jadrových kapacít zo západnej Európy.

Boris Zala
Foto: TASR

Európsky parlament reagoval na posledný vývoj na Kube uznesením, čo je jeho obsahom?

Kuba je veľmi jednoduchý problém. Z môjho osobného pohľadu ale aj z pohľadu socialistov. Na Kube je okolo 150 až 200 väzňov, ktorí sa pokladajú za politických väzňov alebo väzňov svedomia. Jeden z nich držal hladovku, následkom čoho zomrel. Je to tragická udalosť, na ktorú uznesenie reaguje. Bolo navrhnuté v tom zmysle, že sa vyzývajú všetky kubánske štátne orgány, aby prepustili politických väzňov, aby sa takéto prípady nestávali, plus výzva na prechod k demokratickým pomerom. Parlament vyjadruje ochotu tomuto procesu napomôcť. Uznesenie je z tohto pohľadu veľmi jednoduché a vychádza z hodnôt, ktoré EP uznáva ako základné.

V prístupe ku Kube existujú v EÚ dva prúdy, kým napríklad Španieli sú zástancami udržiavania dialógu, ktorý nemusí byť stopercentne naviazaný na pokrok v oblasti ľudských práv, Holanďania zase sú prísnejší a po smrti Zapalu volali po sankciách voči režimu. Ku ktorému z týchto prístupov sa EP viac priklonil?

Áno, sú tu dva prístupy. Jeden z nich je tvrdý prístup sankcií. Ten vyplýva ešte z väzby na politiky americkej vlády – Bushovej v tom čase – ale je to aj stanovisko niektorých európskych krajín: Českej republiky, Holandska, časti pobaltských krajín a tak ďalej. Druhá časť krajín má stanovisko dialógu. Nedelí sa to len podľa krajín, ale aj podľa politických frakcií. Môj osobný názor je, že by som podporil oba prúdy.

To znamená, že tam, kde ide o problém politických väzňov, tam by mal byť postoj nekompromisný a toto uznesenie to aj vyjadruje. Samozrejme nemala by sa tým uzatvárať cesta k možnosti prechodu na demokratické pomery na Kube. Pretože pri dialógu ide práve o to, aby tá cesta bola postupná a aby nevytvárala na Kube odpor voči demokratickým zmenám zo strachu, že demokratické zmeny automaticky privedú k moci kubánsku emigráciu, ktorá je v tomto čase v USA a ktorá reprezentuje starých vlastníkov vyvlastnených v rokoch 1959 až 61.

Napokon americká politika sankcií nenastala po tom, čo vyhral Fidel Castro ale nastala potom, čo bola časť amerického vlastníctva vyvlastnená kubánskou revolúciou. Odvtedy  sa datuje postoj Spojených štátov. Spojené štáty nikdy nemali odpor k žiadnemu diktátorovi, pokiaľ neprišli americkí občania o majetky.

Ja som zažil na Kube, že mnoho konzervatívnych komunistických síl si udržuje svoju pozíciu tým, že tvrdia, že ak nebudú tvrdo komunistickí tak sa jednoducho dostanú k moci práve títo vlastníci. To  v ich predstave je  – a je to napokon aj realita – návrat mafie. V tom čase bola americká mafia sústredená práve na Kube. Majú obavu z tohto, aby to nebola premena Kuby do polohy, v ktorej bola pred tým, to znamená nejakej banánovej republiky s kasínami, hazardnými hrami a prostitúciou. 

Španielsky koncept je zameraný na to, aby neprišlo k zvratu, ktorý by znamenal návrat starých predcastrovských pomerov, lebo nezabudnime na to, že Castrova revolúcia bola vítaná ako boj proti pravicovému diktátorovi Batistovi.  Ten tam vyvádzal, pokiaľ ide o obete, určite nehoráznejšie veci ako je 150 alebo 200 politických väzňov.  To ale, samozrejme, neospravedlňuje kubánsky režim.

Veľkú pozornosť pútalo aj hlasovanie o odporúčaniach o Goldstoneho správe … (uznesenie EP tu)

Toto uznesenie sa týka porušenia Ženevských konvencií počas operácie v Pásme Gazy izraelskou armádou v roku 2008. Uznesenie neposudzuje, či Izrael je alebo nie je demokratický štát, napokon o tom ani nie je veľká pochybnosť. Nespochybňuje ani to, že Hamas je teroristická organizácia. Hovorí len o tom, že vojenská operácia, ktorú uskutočnil Izrael, bola neprimeraná z hľadiska dopadov na civilné obyvateľstvo  – to je jadro problému. Vyzýva Izrael a Palestínu, aby vyšetrili prípady nezávislým spôsobom. Ja osobne som túto rezolúciu podporil aj u nás na frakcii a rovnako sme aj hlasovali za ňu v EP.

Je zaujímavá, lebo lobing bol veľký aj z jednej aj z druhej strany, pričom mnoho organizácií, či už židovských alebo palestínskych mali svoje stanoviská. Myslím si, že Európsky parlament sa správne nenechal ovplyvniť žiadnou z týchto lobistických skupín a držal sa svojich základných principiálnych hodnôt. Napokon z tohto pohľadu je toto uznesenie podporou medzinárodného práva a rozhodnutia OSN podporiť túto správu.

Slovensko ale vo Valnom zhromaždení za Goldstoneho správu nehlasovalo. 

To bolo stanovisko Slovenskej republiky, ktoré nehlasovalo za jej prijatie, ale myslím za jej odsunutie v rámci predloženia Bezpečnostnej Rade. Ja osobne mám iný názor ako bolo v tom čase stanovisko MZV. Ja si myslím, že Goldstonovu správu je treba podporiť ani nie tak z hľadiska jej obsahu, ako z hľadiska výzvy na nezávislé, reálne vyšetrovanie  v Izraeli aj Palestíne z hľadiska Ženevských konvencií.

Otázne je, do akej miery môže nezávislé vyšetrovanie prebehnúť v Pásme Gazy, kde sa to odohralo a na ktoré nemá Palestínska samospráva dosah.

To je technický problém, samozrejme. Nemal by to byť problém pre Izrael. Napokon Izrael v tejto veci isté vyšetrovanie začal práve minulý týždeň, síce na úrovni armádneho vyšetrovania, ale už to minimálne pripúšťa, že sa tam nejaké problémy stali a nepochybne z tohto pohľadu je to otázka aj na izraelské súdnictvo. To by nemal byť problém, často to vidieť napríklad pri hospodárskych a korupčných deliktoch, kde sú izraelskí premiéri bežne predmetom stíhania izraelského súdnictva.

Na margo otázky odstránenia taktických jadrových zbraní zo západnej Európy (v rámci diskusie  ouznesení o Zmluve o nešírení jadrových zbraní), Váš kolega z frakcie Adrian Severin uviedol, že by ich odstránenie prispelo k zvýšeniu bezpečnosti európskych občanov? Ako?

To má dva aspekty. Jeden aspekt je samotná existencia jadrových zbraní na území Európy . Tieto jadrové zbrane (okrem tých, ktorými disponujú Anglicko a Francúzsko) sú zbrane cudzej veľmoci. Napriek tomu, že je to spojenec v rámci NATO, je to veľmoc a ide o pozostatok II. svetovej vojny a studenej vojny. Myslím si, že Európania tým vyjadrujú určité stanovisko a signál, že studená vojna reálne skončila. Je to tiež signál návratu k politike odzbrojovania. Treba povedať celkom otvorene, že sa počas republikánskych vlád (v USA) táto politika celkom zmrazila, špeciálne v oblasti jadrových zbraní. Ja som veľmi rád, že sa tento tlak obnovil. Zaujímavé je, že tento koncept v reálnej politickej podobe prijala, resp. sa oň usiluje, nová nemecká vláda, ktorá sa skladá z konzervatívcov a liberálov. Bola to idea nového ministra zahraničných vecí (Westerwelle), aby sa začali kroky na stiahnutie amerických jadrových prostriedkov z Nemecka, čím by sa ocenil mierový príspevok Nemecka po II. svetovej vojne k európskym aj svetovým pomerom a v podstate by sa v istom zmysle ukončila okupácia Nemecka ako výsledku II. svetovej vojny. Nemecko preukázalo za tých 40 rokov v oblasti mierovej politiky veľmi jednoznačne pozitívne kroky.

Samozrejme je potrebné zachovávať určitú mieru dôvery a sťahovať zbrane aj zo strany Ruska. Je potrebné , aby tam prišlo k určitej spoločnej dohode, ale bolo by to prvé gesto, ktoré by smerovalo k  veľkému konceptu, s ktorým prišiel Obama – úplné jadrové odzbrojenie.

Je podľa Vás svet bez jadrových zbraní možný? Bol by bezpečnejší?

Možný je, či bude bezpečnejší, to už nie je takou istou otázkou. Pretože je pravdou, že jadrové zbrane plnili funkciu odstrašovania, ktoré malo vzájomný charakter. Ale to bolo v bipolárnom svete. V multipolárnej štruktúre to nie je také jednoduché. Použitie jadrových zbraní neznamená totálne zničenie, už by mohlo znamenať zničenie nejakého regiónu a to by niekoho mohlo lákať. Ja som skôr za medzinárodne  silne kontrolovaný režim jadrového odzbrojenia, do ktorého by napokon zapadli nie len existujúce jadrové mocnosti, ale odstránila by sa tým možnosť  vzniku nových jadrových mocností s nepredvídateľnou politikou. Predstavme si, že sa to začne množiť – ešte India a Pakistan sú ako tak kontrolovateľné – ale keď sa objavia krajiny ako Irán alebo Saudská Arábia, Sýria či niektorá z postsovietskych republík, ktoré sa po rozpade Sovietskeho zväzu čestne vzdali jadrových prostriedkov. Ale keď začne Ukrajina znovu rozmýšľať, že sa stane jadrovou veľmocou, zachvíľu môže začať rozmýšľať Nemecko. Nebol by som však taký skeptik, ako to z Vašej otázky zaznieva.

Nemáte pocit, že už dnes snaha Iránu o jadrovú zbraň spúšťa takéto úvahy krajín z regiónu…

Oni vôbec nie sú presvedčení, že Irán na to skutočne má. Po skúsenostiach a obrovskom cirkuse s Irakom, kde sa nakoniec ukázalo, že Saddám nemal vôbec nič. Ani poriadne chemické zbrane. Američania si však na tom vybili celosvetový potenciál riešiť iránsky problém.

REKLAMA

REKLAMA