Výdavky na armádu treba chápať ako poistenie

S bezpečnosťou je to tak ako s kyslíkom - keď ho máte dostatok, tak ani nevnímate, že ho potrebujete, hovorí v rozhovore s EurActiv.sk minister obrany Ľubomír Galko.

Ľubomír Galko
Zdroj: TASR

Rezort prechádza strategickým hodnotením, ktoré podnietil objektívne konštatovaný alarmujúci stav v obrane. Negatívna motivácia možno nie je dobrým východiskom, ale napriek tomu, aký je najhorší možný scenár, ktorý by obranyschopnosť krajiny čakal ak by sa nič nezmenilo?

Najhorší scenár by bol, že by sme zachovali status quo a stavali by sme sa k tejto problematike tak ako po minulé roky. Výsledok by bol, že by sa ozbrojené sily postupne dostali do kolapsu, to znamená aj tie spôsobilosti, ktoré by sme v prípade, že prijmeme strategické rozhodnutia, vedeli veľmi dobrým spôsobom udržať a dokonca rozvinúť, by skolabovali a prišli by sme o ne. Je to preto, že takýto prístup k rozpočtu obrany sa netýka jedného alebo dvoch rokov dozadu, ale trvá. Od roku 2002 do roku 2010 nám deficit a vnútorný dlh narástol na 1,5 miliardy euro. Suma 1,5 miliardy eur je pre rezort obrany prakticky dvojročný rozpočet. Rezort obrany sa v súčasnosti ocitol na takej križovatke, kedy je potrebné prijať závažné strategické rozhodnutia. Vysvetlím to na príklade. Z krátkodobého hľadiska sa škrtanie výdavkov na strane nejakého rezortu, v tomto prípade rezortu obrany, môže zdať v poriadku, napríklad jeden alebo dva roky, keď je ekonomická kríza. Avšak v prípade, že to robíte dlhodobo, privediete rezort vnútorným dlhom do takého stavu, v akom sa ozbrojené sily nachádzajú dnes. Ako posledný štát prakticky v celej Európe nemáme za sebou žiaden veľký modernizačný projekt. Od roku 1993 sa neuskutočnil prakticky žiaden modernizačný projekt, aké už majú okolité krajiny za sebou. Či chceme, či nie, budeme sa s tým musieť v blízkej budúcnosti nejakým spôsobom vysporiadať. Len ilustratívne, 70% pozemnej techniky je buď na hranici životnosti alebo za životnosťou. V prípade, že niečo neurobíme, že neprijmeme strategické rozhodnutie, tak v priebehu veľmi krátkej doby to bude 90%. Takto by som mohol pokračovať ďalej.

Čo by ale pri zachovaní realistického pohľadu, teda, že sa zdroje nebudú dramaticky zvyšovať, mohol byť ten najlepší scenár? Vieme hovoriť aj o nejakom prehlbovaní špecializácie ozbrojených síl?

Optimálny variant predpokladá zachovanie súčasných spôsobilostí, zachovanie súčasných úloh a záväzkov, ktoré nám vyplývajú z nášho členstva v NATO, v Európskej únii a z národnej legislatívy. Toto je možné dosiahnuť jedine stabilizáciou a postupným nárastom zdrojov, alebo skôr v opačnom poradí, postupným zvyšovaním rozpočtu a jeho následnou stabilizáciou na určitej úrovni. Tento model je ten, ktorý presadzujeme spomedzi strategických volieb, ktoré strategické hodnotenie obrany prináša a navrhuje. Je to tiež model, v ktorom by sme si vedeli predstaviť prácu tak, že v roku 2012 by rozpočet obrany bol 1,1% HDP a postupne by každý rok narastal  o 0,2 % až do výšky 1,5 % a týchto 1,5% by sme udržali až do roku 2020. Pristupujeme k tomu veľmi realisticky, nepožadujeme hneď 2%, ku ktorým sme sa zaviazali, pretože vieme, že verejné financie nie sú v dobrom stave. Nám ide o stabilitu zdrojov. Samozrejme tento model resp. strategická voľba predpokladá, že by sme od roku 2014 až do roku 2024 realizovali veľké modernizačné projekty z mimorozpočtových zdrojov, to znamená nie zo zdrojov rezortu obrany, podobne ako v iných krajinách. Tieto modernizačné projekty sa pohybujú na úrovni 0,4 – 0,5 % HDP.

Čo si máme pod touto modernizáciou predstaviť?

Je to napríklad modernizácia nadzvukového letectva, pretože napriek tomu, že stroje, ktoré máme majú deklarovanú pomerne veľmi dlhú životnosť, ak sa v nej dostaneme na koniec, vtedy už bude neskoro niečo robiť. Je to tiež modernizácia pozemnej ťažkej techniky a kompletné prezbrojenie, teda nová výzbroj pre vojakov. To sú všetko veci, ktoré už krajiny okolo majú za sebou a ktoré jednoducho bude potrebné spraviť.

Verejná mienka, zdá sa, nepovažuje problémy armády za pálčivý problém, ako garanta bezpečnosti intuitívne vníma NATO a EÚ. Do akej miery vplýva naša problematická situácia v obranných kapacitách na našich partnerov v týchto dvoch zoskupeniach?

Dá sa povedať, že NATO aj Európska únia zatiaľ pozorujú, pretože ak si niečo s vypätím všetkých síl plníme, tak sú to v prvom rade naše medzinárodné záväzky, hlavne operácie medzinárodného krízového manažmentu. S vypätím síl plníme niektoré domáce úlohy týkajúce sa napríklad domáceho krízového manažmentu, čo sú asistenčné služby pri povodniach a pri iných živelných katastrofách. Pokiaľ ide o zahraničie, ďalšia kľúčová úloha, ktorú plníme, je ochrana vzdušného priestoru našej krajiny a zároveň je to ochrana priestoru NATO, keďže sme súčasťou Severoatlantickej aliancie.

Sledujú aj prácu, ktorú robíme, aj strategické úlohy, ktoré navrhujeme, pretože jedna z nich je, že pri zachovaní predbežne navrhovaných finančných limitov na úrovni 1,1 % dlhodobo do roku 2020, by sme sa museli zriecť jedného základného medzinárodného záväzku. Máme tam dva modely. Jeden model hovorí, že by sme sa zriekli ochrany vzdušného priestoru, to je to nadzvukové letectvo. Museli by sme to zabezpečovať iným spôsobom. Druhá možnosť je, že by sme sa zriekli možnosti nasadiť, vycvičiť a mať pripravenú jednu mechanizovanú brigádu pozemných vojsk pre potreby NATO. Toto sú dva základné záväzky, ktoré máme voči aliancii a v prípade strategickej voľby nižších finančných limitov sa budeme musieť jedného tohto záväzku vzdať. Potom by samozrejme nasledovali ďalšie kroky, pretože my nemôžeme byť len pasívnym prijímateľom globálnej bezpečnosti a výhod, ktoré nám vyplývajú z členstva, či už v Severoatlantickej aliancie alebo v Európskej únii, ale musíme byť aj jej poskytovateľom. Súvisí to samozrejme aj s kreditom, ktorý momentálne Slovenská republika má, a ktorý by sa v takomto prípade značne znížil.

Slovensko sa pohráva s myšlienkou výhodnej tvorby a zdieľania spôsobilostí v medzinárodnej spolupráci. Ktorých spôsobilostí a do akej miery by sa to mohlo týkať?

Dnes je veľmi moderné rozprávať o medzinárodnej spolupráci. Pojem ako „pooling and sharing“ často používajú predstavitelia nie len rezortov obrany, ale aj ďalších rezortov, ktorí si niečo naštudujú. Samozrejme, že na to, aby ste mohli zdieľať spôsobilosti musíte mať tie spôsobilosti na porovnateľnej úrovni. To je najväčší problém u tých spôsobilostí, kde sa to vyzerá veľmi príťažlivo, napríklad spoločné nadzvukové letectvo. Mať spoločné nadzvukové letectvo s nejakou krajinou alebo prípadne s viacerými krajinami, napríklad v regióne strednej Európy, by bolo veľmi efektívne. Ale na to musia byť spôsobilosti na porovnateľnej úrovni, nemôžete očakávať, že urobíte napríklad s Českou republikou spoločné nadzvukové letectvo, pričom Česká republika dá nové Gripeny a vy dáte staré MIG-y. Tak to nefunguje. Ak chcete mať so susedom spoločný konský záprah, tak nemôže on dať krásnu dvojročnú paripu a vy zdochýnajúcu kobylu. To by nešlo.

Znamená to, že v súčasnosti sa medzinárodná spolupráca sústreďuje hlavne na výcvik a vzdelávanie. V prípade, že sa to zoberie za správny koniec, tak si myslím, že v blízkej budúcnosti budú môcť spolupracovať krajiny, ktoré majú napríklad rovnaké typy lietadiel v oblasti servisu a zabezpečenia kompletnej starostlivosti o tieto stroje. Témou dňa sú Bojové skupiny Európskej únie, ktoré budú efektívne a budú samozrejme aj lacnejšie. Bojová skupina, ktorá je spoločná stoji jednotlivé štáty, ktoré sa na nej podieľajú oveľa menej peňazí, pretože na to nadväzujú ďalšie veci – výcvik a vzdelávanie.

Zo slovenského pohľadu teda vychádzajú bojové skupiny EÚ ako úspešný koncept? Čo si Slovensko sľubuje od vytvorenia vyšehradskej Bojovej skupiny?

Je to jednoznačne efektívne riešenie a je ekonomicky výhodné, pretože ak máte spoločnú Bojovú skupinu náklady sa pomyselným spôsobom rozdeľujú na viacero častí medzi jednotlivé členské krajiny. Zároveň je tam veľmi dôležitý faktor spoločného vystupovania a spoločnej operatívnosti. Dôležitá je pri krajinách, ktoré sú si geograficky veľmi blízko aj deklarácia smerom navonok. Dokážu oveľa rýchlejšie reagovať, dokážu oveľa pružnejšie koordinovať svoju činnosť,

preto si myslíme, že tieto bojové skupiny majú perspektívu a majú perspektívu práve v rámci stredoeurópskeho rámca. Je to niečo úplne iné ako keď máte bojovú skupinu tvorenú geograficky vzdialenými krajinami napríklad Slovenskom, Nemeckom a k tomu ešte pobaltskou krajinou.

Nakoľko je medzi vašimi kolegami na Rade ministrov obrany EÚ prítomná obava, že sa Európa ako mocnosť, ktorou by chcela byť, stane vojensky irelevantná?

Áno, objavujú sa takéto názory, hlavne zo strany Francúzska a Veľkej Británie, ktoré opakovane zdôrazňujú, že je potrebné, aby Európska únia vystupovala a udržiavala si rešpekt a aby bola pripravená byť aj vojensky aktívna. Vyzývajú ostatné krajiny, aby sa naozaj veľmi korektne zaoberali svojim rozpočtami pre rezort obrany, aby sa zaoberali budovaním svojich spôsobilostí, udržiavaním týchto spôsobilostí a mnohokrát tu zaznieva aj kritika škrtov, ktoré sa samozrejme v pomerne v dosť veľkom počet krajín dejú.

Nedávno sme ukončili pôsobenie našich vojakov Kosove. Už dlhšie sa hovorí o možnom ukončení operácie EUFOR Althea v Bosne a Hercegovine, čo bola svojho času to bola najväčšia operácia Únie. Je zo slovenskej perspektívy odstrašujúca prítomnosť medzinárodných vojenských síl stále potrebná? 

Áno, z nášho pohľadu je potrebné v Bosne a Hercegovine naďalej udržiavať takzvaný exekutívny mandát. Nie sme to len my, máme podporu niektorých krajín, ktorých sa to priamo dotýka, ako je napríklad Bulharsko, Maďarsko, Rakúsko či Slovinsko. Hoci je situácia v Bosne a Hercegovine hodnotená ako stabilná, je zároveň veľmi krehká. Najviac vystupujú proti exekutívnemu mandátu krajiny, ktorých sa to priamo netýka, ktoré sú od Bosny a Hercegoviny viac vzdialené. My zastávame názor, že je potrebné udržiavať exekutívny mandát naďalej a sme pripravení zostať v Bosne a Hercegovine, kým to bude potrebné. 

Slovensko menilo svoj príspevok v Bosne a Hercegovine, od februára 2011 sme veliacou krajinou  časti operácie Althea. Pri preberaní velenia ste uviedli, že sme túto ponuku zvažovali. Aké boli dôvody pre a proti? 

V prvom rade chcem povedať, že to nesúviselo s tým, že by sme nemali jasno v otázke pôsobenia v  Bosne a Hercegovine v duchu toho, čo som hovoril pred chvíľou. Naše zvažovanie bolo čisto ekonomického charakteru, vzhľadom k stavu, v akom sa rezort nachádza a k tomu, že musíme prehodnocovať každé jedno euro a musíme v maximálnej miere uplatňovať takzvanú prioritizáciu jednotlivých úloh a záväzkov. Bolo to teda z čisto pragmatického hľadiska. Podarilo sa nám nájsť taký model nasadenia a podarilo sa nám to zorganizovať takým spôsobom, že náklady, ktoré nám vyplynuli a vyplývajú sú rovnaké ako náklady, ktoré boli predtým. Potom je to rozhodnutie už jednoznačné, pretože efekt je v podobe vysokého kreditu v rámci Európskej únie, ktorý prišiel s tým, že sme ponuku prijali.

Slovensko sa nezúčastňuje vojenských akcií v Líbyi, aj keď najvyšší štátni predstavitelia pripustili do budúcnosti zmenu tohto postoja. Na základe akých faktorov formuluje Slovensko tento postoj?

V prvom rade chcem povedať, že Slovenská republika bola, je a aj vždy bude zodpovedným členom NATO. Absolútne podporujeme stanovisko NATO, podporujeme túto operáciu, ktorá je v súlade s rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN. Či tá-ktorá krajina participuje na takejto operácii sa odvíja od takzvaného zoznamu požadovaných spôsobilostí, ktoré pri každej operácii NATO vydáva. Vzhľadom k tomu, že spôsobilosti, ktoré pri tejto operácii NATO požadovalo u nás nie sú, pretože buď nimi nedisponujeme alebo nedisponujeme nimi v takej miere, aby to bolo pre NATO zaujímavé, ostala naša podpora v rovine podpory operácie ako takej. Samozrejme, že do budúcnosti sa môže vyskytnúť situácia, že NATO bude potrebovať aj v tejto operácii také spôsobilosti, ktoré by  Slovenská republika vedela poskytnúť, napríklad v prípade požiadavky na humanitárnu pomoc, alebo na zdravotnícky personál, poľnú kuchyňu alebo poľnú nemocnicu.

Nová Strategická koncepcia Severoatlantickej aliancie je prvá, na ktorej sa Slovensko malo šancu podieľať ako plnoprávny člen. Aký bol príspevok Slovenska do diskusie o jej formovaní?

Naši ľudia veľmi aktívne vystupovali pri diskusii o novej strategickej koncepcii NATO, najaktívnejšie pri debate o posilnení článku 5. o kolektívne obrane, kde sa všetky naše návrh podarilo zapracovať. Dnes je výsledkom článku 5., že NATO je hlavným garantom globálnej a zdieľanej bezpečnosti jednotlivých členských krajín. Aktívne sme pôsobili a sme spokojní s konečným znením, ktoré bolo prijaté s prihliadnutím práve na článok 5. a posilnenie pohľadu naň.

Odchádzajúci americký minister obrany Robert Gates pred pár dňami v Bruseli zhodnotil fakt, že sa niekoľko dekád od pádu Berlínskeho múru sa zvýšil podiel USA na obranných výdavkoch v NATO na viac ako 75 % veľmi nediplomaticky. O.i. povedal, že ak Európa nezastaví súčasný trend znižovania výdavkov na obranu, budúci politickí lídri USA, pre ktorých už studená vojna nebude tak živou spomienkou „nemusia považovať prínos americkej investície do NATO za hodný nákladov“. Je toto podľa Vás reálny scenár?

Myslím, že sa treba týmito slovami jednoznačne zaoberať, pretože viac-menej povedal pravdu a veľká generácia amerických politikov, ktorí pokladali Európu za svoju prioritu posledných 20 rokov, nie len že odíde, ale on už vlastne odchádza. Európski lídri by sa mali veľmi zodpovedne týmto zaoberať lebo sa naozaj môže stať, a je to veľmi reálny scenár, že si v Amerike povedia, že Európa ako taká nie je pre nich prioritou, pričom doteraz bol vidieť eminentný záujem Ameriky Európe pomáhať a podporovať ju v tých krokoch, ktoré robila. Toto riziko tu je a nemalo by byť zo strany európskych lídrov podceňované.

Aký je zo slovenského pohľadu ideálny vzťah medzi kapacitami EÚ a NATO?

V prvom rade je potrebné pracovať tak, aby sa odstránili duplicity. To znamená, tie spôsobilosti, ktorými disponuje NATO a ktorými disponuje EÚ a sú duplicitné, treba nejakým spôsobom zladiť. To isté sa týka aj budovania nových spôsobilostí, pretože sú spôsobilosti, ktoré sú viac moderné a uznávané a sú spôsobilosti, ktoré síce moderné nie sú, ale sú potrebné. Je teda potrebné prihliadať na to, aby neprišlo k ďalším duplicitám. To by bolo zlé. Vyhýbanie sa duplicite, ktorá reálne existuje, treba aplikovať aj na jednotlivé štruktúry. Jedine spolupráca medzi NATO a EÚ zabezpečí, že efekt bude najväčší.

Zjavne je to problém, s ktorým sa dnes stretávate – je možné urobiť v relatívne pokojnom a mierovom období z obrany politickú prioritu?

Je to veľmi ťažké. Treba veľa argumentovať. S bezpečnosťou je to tak ako s kyslíkom. Keď ho máte dostatok tak ani nevnímate, že ho potrebujete. Keď vám ale začne kyslík ubúdať, v prípade, že nemáte pripravené alternatívy, tak môže byť neskoro. Rovnako je to aj s bezpečnosťou. Dnes v čase mieru na Slovensku a v iných krajinách sa môže zdať, že bezpečnosť je niečo automatické a nemôže sa nič prihodiť. V prípade, že bezpečnosť je ohrozená a vy nie ste pripravení na to reagovať, tak je neskoro. Druhý dobrý príklad je príklad poistky. Ľudia si dávajú poisťovať domy, autá, zodpovednosť za škodu, ktorú môžu spôsobiť a ani jeden z tých ľudí, to nerobí kvôli tomu, že by si tú poistnú udalosť želal. A samozrejme robia to bez toho, že by vedeli, že sa poistná udalosť stane. Takto treba chápať aj bezpečnosť a takto treba chápať aj obranu ako určitý druh poistky, keby sa niečo naozaj prihodilo. Tak treba chápať obranu vzdušného priestoru, výcvik vojakov pre tzv. asistenčné služby, ktoré potom poskytujú pri povodniach a iných živelných pohromách a tak treba chápať aj činnosť našich vojsk v zahraničných misiách. Ľuďom sa môže zdať, že je to niečo vzdialené, nejakým spôsobom navyše, vec, s ktorou bezpečnosť Slovenska nesúvisí. Ide však o náš príspevok ku globálnej bezpečnosti. Keď my ako Slovensko zabezpečíme, že niektorá krajina sa nestane centrom svetového terorizmu alebo centrom narkotík, tak sme prispeli k bezpečnosti našej vlastnej krajiny.

REKLAMA

REKLAMA