V Charte je všetko, a to je zlé

Tam, kde nie je zhoda v hodnotách si z práv v Charte základných práv možno akoby vyberať, hovorí europoslankyňa Anna Záborská (EĽS, KDH).

Záborská new
http://euractiv.sk

Charakterizovali ste Chartu základných práv EÚ ako „neuchopiteľnú všehochuť“. Vniesla teda z Vášho pohľadu do systému katalogizácie a ochrany základných práv v Európe viac nejasnosti ako poriadku?

Ukazuje sa, že áno. Tam, kde neexistuje zhoda na základných hodnotách, zvolil sa prístup "a la carte" – do Charty sa dalo všetko a každý nech si vyberie. Výsledkom je, že o tom, ktoré práva sú viac dôležité a ktoré menej, rozhoduje nikým nevolený Súdny dvor EÚ. Dobre je to vidieť napríklad na konflikte medzi slobodou náboženského presvedčenia a zákazom diskriminácie na základe sexuálnej orientácie. Obidva princípy sú zakotvené v Charte a sudcovia si teda môžu vybrať. Výsledkom je diskriminácia ľudí, ktorí chcú žiť podľa svojej viery, lebo ich postoje sa označia ako diskriminačné.

Nakoľko sa líši predstava o základných právach, ktoré by mali aj inštitúcie EÚ garantovať, v jednotlivých politických skupinách v Európskom parlamente?

Porovnajte si poslednú správu o dodržiavaní ľudských práv v EÚ, ktorú napísala socialistická pani poslankyňa Flašíková Beňová, s alternatívnym návrhom Európskej ľudovej strany. U ľavice je jednoznačná snaha neustále rozširovať počet ľudských práv. Od univerzálnych ľudských práv sa posúvajú smerom ku konsenzuálnym právam. No tieto nové práva nie sú vyvážené žiadnou novou zodpovednosťou. 

Aká je situácia v rámci skupiny Európskej ľudovej strany, v ktorej pôsobíte? 

Európska ľudová strana na svojom kongrese v Bukurešti koncom minulého roka prijala základný program, ktorý je nepochybne krokom vpred. Problém je, že niektorí poslanci, napríklad francúzska delegácia v skupine EĽS, nedokážu tento program rešpektovať pri konkrétnych hlasovaniach v parlamente.

Je podľa Vás správna prax Európskeho parlamentu, že pri správach hodnotiacich ľudské práva v EÚ, nepomenúva konkrétne členské krajiny a konkrétne pochybenia?

Vo svojich uzneseniach k dodržiavaniu ľudských práv je Európsky parlament vždy konkrétny. Podľa mňa je však dobre, ak sa výročné správy, ktoré sa týkajú ľudských práv v EÚ, sústreďujú skôr na celkovú situáciu v EÚ. Máme tak k dispozícii dva nástroje – jedným môžeme dôrazne upozorniť ktorýkoľvek štát v EÚ alebo vo svete na porušovanie ľudských práv v konkrétnom prípade, ten druhý slúži skôr na vyhodnotenie dopadov európskej legislatívy. Obidva nástroje sa tak dopĺňajú. Treba mať tiež na pamäti, že parlament nemá súdnu právomoc. Tieto dokumenty sa prijímajú v čase, keď súdy ešte len rozhodujú o prípadnom porušení ľudských práv. Vo väčšine týchto prípadov však súdy nakoniec sťažnosti na porušenie práv zamietli.

Uplatňovanie ktorých ľudských práv z katalógu platného v EÚ čelí v súčasnosti z Vášho pohľadu najväčšej výzve?

Jednoznačne ide o práva na slobodu svedomia, viery a náboženstva. Ale ako problematický začínam vnímať aj rastúci tlak na obmedzenie práv rodičov a detí.

Súdny dvor EÚ už rozhodoval vo viacerých prípadoch, ktoré sa týkajú práv spomenutých v Charte. Známy je prípad Brüstle vs Greenpeace, kde sa ale súd vyhol pri zdôvodnení rozsudku o nepatentovateľnosti výskumu získaného s využitím embryonálnych kmeňových buniek priamemu odvolaniu sa na Chartu. Očakávali by ste, že túto súvislosť pomenuje priamo?

V tomto prípade sa na Súdny dvor EÚ obrátil nemecký súd s otázkou, či je patentovateľný výsledok výskumu, pri ktorom boli použité ľudské kmeňové bunky. Súdny dvor preto vychádzal zo smernice 98/44 o právnej ochrane biotechnologických vynálezov. Pritom zároveň po prvýkrát definoval pojem "ľudské embryo" ako "každé ľudské vajíčko po oplodnení, každé neoplodnené ľudské vajíčko, do ktorého bolo transplantované bunkové jadro dospelej ľudskej bunky a každé neoplodnené ľudské vajíčko, ktorého delenie a ďalší vývoj bol stimulovaný partenogenézou." Ide o prelomové rozhodnutie, ktoré bude mať vplyv aj na otázky súvisiace s ochranou ľudskej dôstojnosti, práva na život a podobne.

Problematická je projekcia ľudských práv aj v externých vzťahoch a pôsobení Únie. Čo by ste považovali za minimálny štandard v tejto oblasti?

Minimálny štandard je známy už desaťročia pod názvom "Všeobecná deklarácia ľudských práv". Európska únia by mala v prvom rade úzkostlivo vyžadovať od partnerských krajín dodržiavanie týchto práv. Ale zároveň by sa mala vzdať politiky presadzovania práv, ktoré sa vyvinuli v špecificky európskom kultúrnom kontexte. Množia sa signály z Afriky a ďalších rozvojových regiónov, že nedostatok rešpektu zo strany EÚ voči miestnej kultúre sťažuje spoluprácu a vyvoláva podozrenie zo skrytého neokolonializmu.

REKLAMA

REKLAMA