Nevymýšľame nové koleso, keď už existuje a funguje

Systém rozšírenej zodpovednosti výrobcov pri odpadoch funguje v 90 % krajín EÚ, pri jeho zavádzaní na Slovensku sa nevymýšľa nič nové, uviedla generálna riaditeľka spoločnosti ENVI-PAK. Obavy zo zániku domácich recyklátorov považuje za šírenie paniky, keďže na trhu platí zásada efektívnosti a blízkosti.

Hana Nováková (ENVI-PAK)
http://euractiv.sk

ENVI-PAK oslavuje 10 rokov fungovania. Aké pozitíva a negatíva by ste podčiarkli pokiaľ ide o systém odpadového hospodárstva na Slovensku?

Zákon o odpadoch bol vydaný v rokoch 2001, o rok na to prišiel zákon o obaloch a ENVI-PAK vznikol v roku 2003. V tejto dobe sa začalo formovať odpadové hospodárstvo podľa nových európskych princípov, pretože dovtedy sa u nás zbieralo len sklo a papier, čo boli činnosti post-komunistického obdobia. Od roku 2001 sa naštartovali aj ostatné komodity, hlavne plasty, a systém triedeného zberu sa odvtedy zásadne rozvinul, čo hodnotím vysoko pozitívne.

Dnes už slovenský občan separuje v priemere približne 25 kg odpadu ročne, pričom hlavnou komoditou sú práve plasty. V tomto sme dosiahli naozaj veľký pokrok, a to na základe zákona, ktorý nastavil podmienky na trhu a tiež vďaka samotným občanom. Pomohli osveta, vrátane našich kampaní, a tiež projekt priamej podpory separovaného zberu, ktorý sme zaviedli v roku 2009. V čase hospodárskej krízy, kedy nastal významný pokles cien druhotných surovín na trhu a hrozilo, že sa prestane separovať, sme prišli s princípom rozšírenej zodpovednosti výrobcov (RZV) priamou spoluprácou výrobcu a obce. Tým, že oprávnená organizácia je sprostredkovateľom zodpovednosti výrobcov, začali sme uzatvárať zmluvy priamo s obcami, kde dodnes priamo finančne prispievame na triedený zber. Dnes už máme v systéme zapojených približne 1 600 obcí, čo je 57 % obcí na Slovensku s pokrytím asi 3 milióny obyvateľov.

V lete tohto roku bol prijatý legislatívny zámer, ktorý by mal aj legislatívne nastaviť princíp RZV. Ten hovorí o tom, že výrobca je zodpovedný za svoj výrobok od úplného počiatku, dizajnovania výrobku, cez celý jeho životný cyklus až po jeho post-konzumnú fázu, kedy sa stáva odpadom. Tým sa výrobca stáva zodpovedný za to, ako sa s jeho obalom / výrobkom nakladá. Keďže výrobca nemôže priamo ovplyvniť to, čo občan s odpadom urobí, keď si výrobok/obal kúpi, musím zabezpečiť dostupnú zbernú sieť pre obyvateľov, zvýšiť povedomie o triedenom  zbere osvetou a podobne.

V súvislosti s pripravovaným novým zákonom o odpadoch, ktorý plne zavádza princíp rozšírenej zodpovednosti výrobcov sa objavila výhrada zo strany spracovateľov, recyklátorov, ktorí tvrdia, že výrobcovia a dovozcovia získajú monopol na trhu, čo môže viesť k presunu surovín do zahraničia a zániku domácich spracovateľov. Ako vnímate túto výhradu?

Vnímam to skôr ako paniku. Vôbec si nemyslím, že by to takýmto spôsobom malo fungovať  a toto by bol zámer výrobcov a dovozcov. Vždy totiž platí zásada efektívnosti a blízkosti.

Princíp rozšírenej zodpovednosti výrobcov je úplne štandardný spôsob uplatňovaný v deväťdesiatich percentách krajín Európskej únie. Naša legislatíva nejde vymýšľať nič nové, nejde vymýšľať nové koleso, keď už koleso existuje. Systém dobre funguje napríklad v Belgicku alebo Českej republike, pričom tieto krajiny dosahujú popredné výsledky v plnení cieľov a povinností stanovených v európskej smernici.

Aj preto sa v slovenskom legislatívnom zámere preberá to, čo v zahraničí dobre funguje a je overené.

Spracovatelia boli dosiaľ spokojní s fungovaním doterajších nástrojov, ako je Recyklačný fond. Ten práve viazal prostriedky  na to, aby boli odpady spracovávané na Slovensku. Recyklátor mohol dostať z fondu finančnú podporu, pričom mal určené určité nábehové krivky spracovania odpadu.  Finančnú pomoc mohli dostať aj zberové spoločnosti a mestá a obce, pričom boli viazané dodávaním vyzbieraného materiálu slovenským spracovateľom. Čiže bol zabezpečený akýsi slovenský kolobeh.

Vzhľadom na fungujúci voľný pohyb tovaru sa, predpokladám, recyklátori obávajú, že o tento materiál prídu. Absolútne to nie je naším zámerom.

Ak recyklátor poskytne porovnateľné podmienky ako sú v zahraničí, nie je dôvod podporovať spracovanie triedeného odpadu mimo SR. Keďže tu funguje normálny trhový mechanizmus, otvorené hranice, aj pre nás by bolo neekonomické, keby sme financovali prevoz materiálu niekam ďaleko. Vznikli by tým vyššie náklady na prepravu, prestoje a ďalšie riziká súvisiace s prevozom daného materiálu, v porovnaní so spracovaním odpadu na Slovenku.

Podľa údajov MŽP sa na Slovensku v roku 2012 vyprodukovalo 8,67 milióna ton odpadov, čo je takmer o 16 % menej než v roku 2011. Veľkú zásluhu na tom malo zníženie produkcie odpadov v stavebníctve a poľnohospodárstve súvisiace s hospodárskym poklesom. Naopak, produkcia komunálneho odpadu klesla len o 1,1 % na 1,747 mil. ton. Aké opatrenia sú podľa Vás nevyhnutné, aby u nás došlo k výraznejšej redukcii množstva odpadu?

Čo sa týka odpadov z obalov, tak hlavnú rolu zohráva jednoznačne výchova, osveta, vzdelávanie od útleho veku až po starších ľudí. Veľký zmysel má aj dobudovávanie infraštruktúry zberu odpadu, aby bola pre občanov dostupná a zrozumiteľná.

Človek je vo svojej podstate lenivý a pokiaľ nemá zberné kontajnery blízko, nebude ich hľadať a chodiť s odpadom ďaleko. Nádobu teda musí mať umiestnenú do určitej pohodlnej dochádzkovej vzdialenosti. V obciach sa osvedčili sa aj vrecové systémy zberu, v našich mestách veľmi nie. V Belgicku je to pritom štandardný mestský systém zberu. Podstatná je aj zrozumiteľnosť, aby aj na kontajneroch mali občania jasne označené, čo tam patrí a čo nie.

Zo strany výrobcu je dôležitá prevencia. Výrobcovia a dovozcovia sú povinní vypracovávať plány prevencie ako znižovať množstvo odpadu. Na druhú stranu si ale treba uvedomiť, že HDP sa nám zvyšuje a tým pádom je silnejšia aj kúpyschopnosť obyvateľstva. Celková miera odpadov nám teda vzrastá. Pri pohľade na údaje o úspore množstva odpadu a koľko sa ho vytriedilo, je preto dôležité porovnať ich aj s údajmi o množstve uvedenom na trh. 

Rok 2014 by mal byť vyhlásený za Európsky rok boja proti odpadu z potravín. Aké opatrenia pre zníženie plytvania potravinami, ale aj množstva odpadu z použitých obalových materiálov, sa ponúkajú z pohľadu výrobcov potravín?

V tomto prípade by som opäť jednoznačne zdôraznila prevenciu, výchovu a osvetu. Výrobcovia sa snažia aj z pohľadu ekonomickej zodpovednosti, aj marketingovo vplývať na obyvateľa. Ale v každom prípade je to rozhodnutie občana, ako sa postaví k tomu, čo sa kúpou stáva jeho majetkom.

Údaje z Eurostatu hovoria, že miera recyklácie odpadov z obalov sa za posledné roky zvyšuje len veľmi mierne, posledné roky sa pohybuje približne na úrovni 63 %. Zatiaľ čo v Belgicku prekročila podľa posledných zverejnených údajov za rok 2011 úroveň 80 %, v Poľsku dosiahla len polovicu z toho – 41,2 %, na Malte 42,3 %. Kde podľa Vás tkvie tajomstvo úspechu krajín ako Belgicko, Holandsko či Nemecko?

V skratke by som charakterizovala základné nastavenia jednotlivých národných systémov. V Belgicku i Holandsku jednoznačne platí systém rozšírenej zodpovednosti výrobcov, v Poľsku funguje systém PRN – proof-recycling notes. V podstate to znamená obchodovanie s potvrdeniami. Recyklátor vydá potvrdenie, že niečo zrecykloval a toto potvrdenie je akýmsi predajným artiklom pre výrobcu na to, aby potvrdil či splnil limity. Recyklátori tak nemajú potrebu viac investovať do trhu, keď z neho viac nedostanú. Neexistuje tam tlak zospodu, cyklus výrobca, spotrebiteľ až spracovateľ, ale systém je postavený na spracovateľovi. Ten zrecykluje len toľko, koľko sa vyzbiera a viac sa bude snažiť zbierať len vtedy, ak bude mať málo materiálu pre svoju vlastnú spracovateľskú kapacitu. Celý poľský trh je vo veľkom vývoji. Ide o veľkú krajinu s takmer  40 miliónmi obyvateľov, takže tlakov na riešenie situácie je veľmi veľa. Aj v našej malej krajine vidíme, aké veľké tlaky vstupujú do prípravy nového zákona o odpadoch. Sú tu výrobcovia a dovozcovia, zberové spoločnosti, mestá a obce, spracovatelia a každý má svoj záujem v životnom cykle obalu alebo výrobku. Nastavený a zaužívaný systém sa vždy mení veľmi zložito a ťažko.

Pokiaľ ide o Slovensko, údaje Eurostatu o miere recyklácie odpadov z obalov sú veľmi nestabilné a ukazujú medziročné prepady a nárasty aj o 15 %. Ako je možné túto „stabilnú nestabilitu“ vysvetliť? Nenaznačuje to skôr veľký problém pokiaľ ide o transparentnosť a evidenciu nakladania s odpadom?

Určite to potvrdzuje problém, že na Slovensku absentuje metodika výkazníctva. Keď si vezmeme len odpad, ktorý sa tvorí v mestách a obciach, čiže komunálny odpad, ten by sa mal vykazovať pod katalógovým číslom odpadu 20. Stáva sa, že tento odpad je síce odvezený pod katalógovým číslom 20, avšak v zberovej spoločnosti je dotriedený na obal a ne-obal a tým pádom sa časť tohto odpadu ďalej eviduje pod katalógovým číslom 15, čiže ako obal. Ak to potom niekto v zberovej spoločnosti vykazuje na štatistický úrad pod číslom 15 a na mieste obce sa to isté množstvo vykazuje pod číslom 20, máme vlastne v evidencii dvakrát to isté.

Ide len o jeden príklad, ktorý ukazuje skutočnosť, že neexistuje jednotná metodika vykazovania. Ministerstvo životného prostredia popri príprave nového zákona o odpadoch, hovorí aj o vybudovaní nového informačného systému v odpadovom hospodárstve. Ten by mohol pomôcť lepšie evidovať jedinečnosť jednotlivých tokov odpadu, aby sa nekrížili a nenásobili, a teda nevznikali takéto výkyvy v evidencii. Som presvedčená, že spomínané výkyvy nie sú reálne.

Efektívne a environmentálne orientované nakladanie s odpadmi môže výrazne prispieť k zníženiu emisií skleníkových plynov. Sledujete aj túto uhlíkovú stránku odpadov?

V Európe už dochádza k vypočítavaniu vplyvu systému nakladania s odpadmi na zníženie produkcie emisií, aký dopad má zber, triedenie, zhodnocovanie alebo recyklovanie na uhlíkovú stopu produktov. Od roku 2011 tento údaj sledujeme a vyrátavame aj my.

Náš systém zberu v roku 2011 ušetril 27 224 ton CO2 a v minulom roku 35 426 ton CO2. Metodiku výpočtu sme vyvinuli spolu s českými odborníkmi z Karlovej univerzity v Prahe, a v súčasnosti sa podieľame na vývoji jednotného systému výpočtu úspory CO2 v rámci Európy. Tým sa uľahčí porovnávanie týchto údajov v rámci krajín Európskej únie.

REKLAMA

REKLAMA