Udržateľný rozvoj je obeťou „krátkodobosti“

Ak chce svet skutočne pokročiť v udržateľnom rozvoji a využiť príležitosť, ktorú ponúka budúcoročný summit Rio+20, je potrebné lepšie prepojiť politiky s každodennými aktivitami ľudí a posilniť ich vynucovacím mechanizmom. Uviedla to Maja Göpelová zo Svetovej rady pre budúcnosť (WFC).

Maja Göpel, World Future Council
http://euractiv.sk

Hoci sa od takzvaného summitu Zeme, ktorý sa konal v roku 1992 v Riu de Janeiro dosiahol len malý posun, vďaka silnejším vedeckým dôkazom o environmentálnej degradácii a jej viditeľných dôsledkoch, je táto téma späť v popredí verejnej agendy. Uviedla to v rozhovore pre EurActiv Maja Göpelová, riaditeľka oddelenia „Budúca spravodlivosť“ Svetovej rady pre budúcnosť (World Future Council, WFC)

WFC je nadácia zameraná na súčasnú nadmernú spotrebu prírodných zdrojov, ktorá sa v súčasných politických diskusiách snaží obhajovať záujmy budúcich generácií. „Každá generácia by mala naplniť svoje potreby zatiaľ čo zároveň ochraňuje prostriedky pre budúce generácie, aby mohli urobiť to isté,“ poznamenala Göpelová.

Výsledky nedávneho prieskumu Eurobarometer ukázali, že 71 % Európanov súhlasí s tým, že by politici mali chrániť záujmy budúcich generácií aj keby to znamenalo určité odriekanie si pre súčasné generácie. Avšak len 48 % opýtaných bolo ochotných zmeniť svoj vlastný životný štýl.

„Často vidíme typickú reakciu – prečo by som ja mal byť prvý, iný sú oveľa horší – ktorá sa odráža aj v týchto číslach a tento prístup nepomáha,“ dodala. Na druhej strane je podľa nej „znepokojivo veľké percento presvedčené, že technologická inovácia napraví naše problémy predtým ako budú príliš závažné“ a osobné pocity zodpovednosti sú slabé.

Vysvetlila, že je to z dôvodu „našich čoraz viac decentralizovaných a automatizovaných dodávateľských reťazcov s anonymnými vzťahmi a nepriehľadnými reťazcami dôsledkov,“ čím nevidíme dopad nášho vlastného chovania.

„Pre chudobnú väčšinu ľudí v chudobných krajinách, je degradácia životného prostredia často otázkou prežitia,“ keďže prichádzajú o pôdu, vodu či ryby, ktoré sú im k dispozícii. Poznamenala, že len bohatí si môžu stále dovoliť nestarať sa o planétu, zatiaľčo paradoxne „sú to vzorce našej spotreby, ktorá ohrozuje našu budúcnosť.“

„Súčasne sme my tými, ktorým úroveň bohatstva umožňuje viesť dráhu zmeny,“ dodala Göpelová.

Prekonanie „krátkodobosti“

Göpelovú znepokojuje predovšetkým „krátkodobosť“, ktorá je typická pre súčasný biznis i politiku. Je podľa nej potrebná „veľká transformácia“, ktorú by mala sprevádzať „lepšia transparentnosť krátkodobých verzus dlhodobých nákladov pri našich dnešných rozhodnutiach“.

Uviedla, že vzhľadom na nové vedecké dôkazy o neudržateľných trendoch, treba vylepšiť naše procesy evidencie, monitorovania a prijímania rozhodnutí a naliehavo zmeniť súčasné štruktúry trhu, pričom citovala dôkazy o vysokých nákladoch pre spoločnosť a nezvráti teľné škody spojené so zlyhaním ochrany životného prostredia.

Tieto údaje o vývoji priniesla Európska environmentálna agentúra (EEA), ale tiež štúdia Ekonomika ekosystémov a biodiverzity (TEEB) či Sternova správa o ekonomickej stránke klimatickej zmeny vypracovaná pre britskú vládu.

Priznala, že prekonanie trend obvyklých postupov – business as usual – je „ťažkou úlohou, ktorá prinesie porazených i nových víťazov“. Zdôraznila však potrebu nájst odvahu „zaviesť mechanizmy zodpovednosti a vynútenia, ktoré skutočne posilnia naše nové ciele“.

Göpelová verí, že najpodstatnejšou cestou k ekologickejšiemu dopytu spotrebiteľov je zaistiť, aby ceny odrážali všetky náklady, vrátane sociálnych a environmentálnych. „Transparentnosť je kľúčom“ a jediným konkurenčne neutrálnym opatrením, ktorý umožní spotrebiteľom ovplyvniť produkciu, uviedla.

Avšak upozornila: „Nemali by sme sa nechať oklamať tým, že voľba spotrebiteľa dokáže urobiť naše hospodárstva zelenými,“ keďže zaneprázdnení ľudia nemôžu kontrolovať a reagovať na všetky informácie o produktoch. Preto by mal podľa nej verejný sektor zaistiť správne nastavenie štandardov a regulácií a ich uplatnenie v praxi, aby sa vypustili neudržateľné alternatívy pred tým, ako dôjdu k spotrebiteľom.

Ombudsmani pre budúce generácie

Najväčšiu nádej vkladá riaditeľka z WFC do toho, že nadchádzajúca konferencia o udržateľnom rozvoji v brazílskom meste Rio de Janeiro (Rio+20) „obnoví ducha z roku z roku 1992, kedy boli v centre záujmu ľudia a planéta.“

„Musíme sa prebudiť a uvedomiť si fakt, že ani všetko finančné bohatstvo nekúpi späť roztopené ľadovce alebo skolabované oceány a že ľudia si nebudú žiť dobre pojedaním peňazí,“ povedala.

Verí, že konkrétne návrhy, ktoré Rio+20 prinesie, nezostanú len na úrovni OSN a pridajú sa aj národné a miestne mechanizmy, aby sa zaistila „zmysluplná účasť“ občanov v tomto procese.

Svetová rada pre budúcnosť podporuje myšlienku vytvoriť „verejných ochrancov práv budúcich generácií“ na národnej i lokálnej úrovni, ktorí by poskytli dodatočnú „inštitucionálnu podporu“ pri tvorbe udržateľných spoločností.

Príkladom môže byť post ombudsmana pre budúce generácie, ktorý existuje v Maďarsku. Podľa Göpelovej by takíto zástupcovia občianskeho alebo verejného záujmu mali byť volení parlamentom a nezávisle riešiť sťažnosti občanov v prípade zlyhania verejných orgánov pri presadzovaní udržateľnosti.

Navrhla, že by mohli pôsobiť medzi rôznymi vládnymi oddeleniami a sektormi a šíriť znalosť o integrovanej povahe environmentálnych, ekonomických a sociálnych problémov. Mali by mať takisto „mandát zastaviť projekty a politiky, ktorých dopady sú z dlhodobého hľadiska pochybné“.

„Dnes zaobchádzame s udržateľným rozvojom primárne ako s obchodnou záležitosťou a technologickou úpravou,“ uviedla Göpelová. Skonštatovala, že „v poslednej dekáde sa vytratilo prepojenie medzi udržateľným rozvojom a ľudskými právami“ a individuálne právo na zdravé životné prostredie.

Celé interview v anglickom jazyku nájdete tu.

REKLAMA

REKLAMA