Nobelova cena pre EÚ: Lepšie neskoro ako nikdy

Nobelov výbor si trestuhodne nevšímal ľudí ako napríklad Monnet, Schuman, Altiero Spinelli, Paul-Henri Spaak, Max Kohnstamm, Emile Noël a Konrad Adenauer počas genézy Európskej únie. Posmrtne je to najmä ich cena, tvrdí Michael J. Geary.

„Rozhodnutie nórskeho Nobelovho výboru udeliť Európskej únii Nobelovu cenu za mier za rok 2012 mnohých zaskočilo. Pri zdôvodnení svojho rozhodnutia výbor vyzdvihol pol storočia stabilizácie Európy.

–          Únia a jej predchodcovia počas šiestich dekád prispievali k rozvoju mieru, zmierenia, demokracie a ľudských práv v Európe –

Vyzdvihol úlohu EÚ pri posilňovaní demokracie v južnej Európe procesom rozširovania v 80. rokoch 20. storočia. Je veľmi ľahké zabudnúť na to, do akej veľkej miery pomohla EÚ prekonať obrovskú priepasť medzi bohatými krajinami severu a chudobnejšími južnými štátmi a to napriek ich súčasným ekonomickým problémom.

Od začiatku minulého desaťročia priniesol integračný proces obrovský pokrok aj vo vzťahoch medzi západnou a východnou Európou.

Toto je vývoj, ktoré veľmi často považujeme za samozrejmé. Dôležitosť integračného projektu pre európsky a globálny mier nie je možné odmerať.

Počas pomerne krátkej histórie EÚ, podporilo členstvo v tomto spolku národné demokratického inštitúcie a prinieslo väčšiu hospodársku a politickú previazanosť od Dublinu až po Dubrovník. Jeho výsledky však ďaleko presahujú hospodársku oblasť.

Zrodila sa z následkov druhej svetovej vojny, ktorá si vyžiadala v celej Európe 50 miliónov životov. Európske združenie uhlia a ocele a jeho nástupca Európske hospodárske spoločenstvo sa pokúsili (v tandeme s NATO) prekonať traumy minulosti spoluprácou a zmierením prostredníctvom sektorálnej a hospodárskej integrácie. To všetko v tieni studenej vojny, ktorá rozdelila Európu už krátko po druhej svetovej vojne.

Projekt zafungoval. Dokonca aj britskí konzervatívci sa pokúsili vstúpiť do EHS krátko po tom ako vzniklo. Labouristi sa o to pokúsili opätovne v roku 1967, no úspešnejší bol až konzervatívny premiér Edward Heath v roku 1973.

Margaret Thatcher ako líderka britskej opozície viedla kampaň za vstup pred britským referendom o členstve v EHS. Napriek jej komplikovaným vzťahom s Európu počas jej pôsobenia v premiérskom kresle bola presvedčená, že EHS zohráva dôležitú úlohu pri šírení demokratických hodnôt za svojimi hranicami.

Toto všetko hovorí o úspechu modelu, ktorý navrhli Jean Monnet, Robert Schuman a ďalší.

EÚ je hodným laureátom tejto ceny. Do dneška žiadny z prominentných Európanov, ktorí sa podieľali na integračnom procese túto cenu nedostal. To je hanba.

Ľudí ako boli napríklad Monnet, Schuman, Altiero Spinelli, Paul-Henri Spaak, Max Kohnstamm, Emile Noël alebo Konrad Adenauer Nobelov výbor trestuhodne prehliadal počas celej genézy EÚ. Posmrtne je to vlastne ich Nobelova cena.

Jej udelenie predstavuje aj vhodný moment na reflexiu  a to aj za pokračujúcej dlhovej krízy v eurozóne.

Je v tejto súvislosti vhodné poznamenať, že minulé úspechy EÚ sa často a niekedy veľmi utilitárne prehliadajú. Dnes je síce francúzsko-nemecký vzťah srdcom Európy a motorom tvorby európskych politík, no tieto dve krajiny majú predsa za sebou oveľa dlhšiu históriu krvavých vojen a bojov.

Náboženské vojny, revolúcie a povstania definovali Európu ako krvavý kontinent dlhé storočia. Po druhej svetovej vojne sa vízia a verejná mienka spojili do EZVO a EHS, čím poskytli priestor pre produktívnu reintegráciu porazeného, potupeného a odzbrojeného Západného Nemecka, k akej tragicky nedošlo už po prvej svetovej vojne.

Prostredníctvom  európskych inštitúcií si Paríž a Bonn/Berlín vybudovali vzťah zmierenia a priateľstva, ktoré trvá takmer 70 rokov. Ďalšie kolá rozšírenia počas 70., 80. a 90. rokov a na začiatku nového milénia dokázali, že EÚ je viac než len klub bohatých severných európskych krajín.

Rozšírenie o krajiny Stredomoria v 80.rokoch, ktoré veľmi správne spomína aj Nobelov výbor, veľmi významne prispeli k stabilizácii nových demokracií. Grécko, ŠpanielskoPortugalsko čelili masívnym hospodárskym a politickým problémom ešte v 70. rokoch, no prešli stabilizáciou za pomoci integračného procesu a stali sa zabehnutými členmi EÚ, ktorých demokratické zriadenie ťažko spochybniť.

Napriek súčasnej ekonomickej kríze prešli tieto krajiny pozoruhodnou pokojnou tranzíciou  z vojenskej diktatúry, čo by sa bez EÚ nestalo.

Po druhé, dnešná EÚ predstavuje dôležitý príspevok k šíreniu demokratických hodnôt za svojimi hranicami a to prostredníctvom: pokračujúcej podpore rozširovaniu o krajiny Balkánu, colnou úniou s Tureckom, ktoré predstavuje hospodársku, kultúrnu a diplomatickú bránu na Blízky východ, svojou politikou susedstva, svojou rozvojovou pomocou a asistenciou alebo otváraním témy ľudských práv vo vzťahu s Čínou.

Pred 70 rokmi by bola takáto Európa nepredstaviteľná. Dnes máme otvorené hranice a otvorený trh, prosperitu a mier. EÚ je symbolom toho, čo je možné prostredníctvom dialógu a trpezlivej diplomacie.

Niektorí ľudia tvrdia, že rozhodnutie výboru prišlo o 20 rokov neskôr a alebo to rovno prirovnávajú k prvo-aprílovému žartu v čase, kedy Európe diktujú úsporné opatrenia, nezamestnanosť stúpa do astronomických výšok a demonštranti sa bijú s políciou od Madridu až po Atény a lídri sa zdajú byť v boji proti dlhovej kríze paralyzovaní.

Je to aj pre to, že strácame zo zreteľa obrovské kroky k  mieru, ktoré sme urobili za posledných šesť desaťročí.

Pol miliardy ľudí, ktorí žijú a pracujú v EÚ by mali pozerať na túto cenu s hrdosťou na to, že po storočiach konfliktu sme zbrane umlčali.

Pozadie

Dr. Michael J. Geary vyučuje históriu európskej integrácie na Maastrichtskej univerzite v Holandsku. Od januára 2013 nastupuje na post výskumníka v Woodrow Wilson International Center for Scholars v americkom Washingtone.

Ďalšie zdroje

    • EurActiv.com
    REKLAMA

    REKLAMA