Kríza sa môže zopakovať

Keď 6. januára 2009 Slovenský plynárenský dispečing oznámil, že dodávky ruského plynu klesli na tretinu kontrahovaného množstva, situácia začala byť vážna. Mnohí si vtedy spomenuli na január 2006, keď významne klesol tlak na medzištátnej preberacej stanici vo Veľkých Kapušanoch, ale po troch dňoch sa všetko vrátilo do normálu. Aj tento rok panovalo presvedčenie, že Gazprom len zdvihol prst. Plynári juniori vyhlasovali, že Gazprom si nemôže poškodiť reputáciu: Európa potrebuje ruský plyn, Rusi zas európske peniaze.

Plynári seniori zase spomínali na rok 1967, keď začali plynovodom Bratstvo prúdiť na Slovensko prvé kubíky zemného plynu. Nasledovalo štyridsať rokov bezpečných dodávok, o tento kredit Rusi nebudú chcieť prísť,  tvrdili  seniori so znalosťou veci. Preto bol 7. január 2009 pre všetkých šokom. Prvýkrát v histórii ruské dodávky klesli na nulu. Ruská federácia  aj Ukrajina vtedy definitívne stratili kredit spoľahlivého dodávateľa a prepravcu zemného plynu.

Nedá sa povedať, že by Slovensko bolo na túto situáciu úplne nepripravené. Krízový štáb  vznikol už v polovici decembra 2008, a preto mohol začiatkom januára 2009 efektívne pracovať. Siedmeho januára vyhlásil stav núdze. Slovenský prepravný systém skladajúci sa zo štyroch plynovodov  s priemerom 1 200 až 1 400 mm bol v tom čase ešte plne natlakovaný predchádzajúcimi ruskými dodávkami. Tým, že sa zatvorili uzávery na vstupe vo Veľkých Kapušanoch (smer Ukrajina) a na výstupoch v Lanžhote (smer Česká republika) a Vysoká pri Morave (smer Rakúsko), mohol tento systém niekoľko dní pôsobiť ako podzemný zásobník zemného plynu.

Vtedy vstúpili do hry skutočné podzemné zásobníky. Na Slovensku sa nachádzajú na Záhorí medzi obcami Láb a Plavecký Štvrtok. Mnohí občania SR sa v druhom januárovom týždni možno prvýkrát dozvedeli o ich existencii. Celková kapacita slovenských podzemných zásobníkov je 2,75  miliardy m3  (kubíkov) zemného plynu. Ak vezmeme do úvahy, že ročná spotreba zemného plynu na Slovensku v roku 2007 bola 5,67  miliardy m3, tak podzemné zásobníky predstavujú takmer 50 % ročnej spotreby Slovenska. Toto číslo vzbudzuje rešpekt. Len pre porovnanie vo Veľkej Británii  sú to iba 4 percentá. Tieto čísla niektorých zviedli  aj k nesprávnym prepočtom. Ak má Slovensko začiatkom januára v podzemných zásobníkoch ešte dve miliardy kubíkov zemného plynu (ťažobná sezóna sa totiž začína koncom predchádzajúceho októbra) a denná spotreba Slovenska v tomto ročnom období v závislosti od vonkajšej teploty je zhruba 30 miliónov m3 – vlasť je zachránená – máme plyn na takmer 70 dní. Ale v podzemných zásobníkoch na Záhorí sa neuskladňuje plyn len pre slovenských odberateľov. SR ako najvýznamnejšia tranzitná krajina ruského zemného plynu predáva svoju uskladňovaciu kapacitu  aj zahraničným spoločnostiam – českým, nemeckým a francúzskym. V prípade normálnych dodávok plynu by bolo pre SPP veľmi neefektívne platiť za celú kapacitu zásobníkov. Štát takúto situáciu až do januára 2009 neriešil a SPP, a. s., i Nafta, a. s., sú podnikateľské subjekty, nie dobročinná organizácia. A tak sa po 24 hodinách slovenskí odberatelia dozvedeli, že po nových prepočtoch máme plyn v zásobníkoch  iba na 13 dní. Zároveň sa  zjavila otázka, či dokážeme prepraviť plyn zo zásobníkov, ktoré sú na západe, aj na východ krajiny.

Plynári, nie politici

Problém so zásobníkmi spočíval v tom, že v prvých dňoch po prerušení dodávok bol tlak v plynárenskej sieti ešte taký vysoký, že tlak plynu z podzemných zásobníkov sa nemohol presadiť. To sa po niekoľkých dňoch vyriešilo. Ďalší problém bol, že výstupy z podzemných zásobníkov idú prevažne do distribučnej, nie prepravnej siete. Preto je z jestvujúcich podzemných zásobníkov jednoduchšie zásobovať západné, ako východné Slovensko.

Z uvedeného vyplývalo, že ak sa dodávky z Ruskej federácie neobnovia,  treba hľadať náhradný plyn. Vtedy prišli na pomoc zahraniční investori SPP: E.ON Ruhrgas a Gaz de France Suez. Ponúkli časť svojich kvót v zásobníkoch slovenským odberateľom. Bolo však len otázkou času, kedy sa  aj tieto zásoby vyčerpajú. Preto bolo treba hľadať ďalej. Česká republika na rozdiel od nás dokázala v uplynulých rokoch zdroje plynu diverzifikovať. Dnes zhruba 20 % ročnej spotreby zemného plynu v Česku tvorí nórsky zemný plyn. Pravdepodobne len odborníci vedia, že ide o tzv. swapové operácie. Po dohode nórskeho dodávateľa Statoil a ruského Gazpromexportu do Čiech v skutočnosti prúdi z väčšej časti ruský plyn z plynovodu Jamal, ktorý si uvedené dve firmy zúčtujú  navzájom medzi sebou. Táto skutočnosť donútila už v minulosti ČR, aby vyriešila spätný tok plynu zo západu (Hora sv. Kateřiny – preberacia plynová stanica na hraniciach s Nemeckom) na východ (Lanžhot – preberacia stanica na hranici so Slovenskom). Spätný chod však do januára 2009 Slovensko neodskúšalo  – jednoducho to nebolo potrebné.

Som hrdý na to, že slovenskí plynári dokázali v rekordnom čase prepraviť plyn prvýkrát v histórii v smere západ – východ. Aj keď si napokon ich výsledky šikovne prisvojili politici. Preukázala sa veľmi dobrá súčinnosť s českými plynármi, bez nich by sme totiž plyn zo západu nedostali. Treba si však uvedomiť, že Európa je  čoraz väčšmi závislá  od dodávok ruského plynu. Ak by kríza netrvala dva týždne, ale dva mesiace, mohlo by sa stať, že aj tí, ktorí nám veľkoryso prepustili zo svojich kvót zemného plynu (E.ON Ruhrgas, Gaz de France Suez a RWE Transgas), by začali  byť opatrnejší s ohľadom na dodávky pre svojich vlastných odberateľov.

Medzitým sa objavil  aj zaujímavý návrh slovenského premiéra: ukrajinsko-ruská swapová operácia. Gazprom by dodal Slovenskom kontrahované objemy plynu Ukrajine, ktorá by ich spotrebovala vo svojej východnej časti. A Ukrajina by dodala rovnaké objemy Slovensku z podzemných zásobníkov zemného plynu v západnej časti Ukrajiny. Ak by však Ukrajina na tento návrh pristúpila, odrezala by od dodávok plynu vlastných odberateľov na západe krajiny. Stále platí zásada  bližšia košeľa ako kabát . Preto nie sú celkom korektné slovenské vyhlásenia, že správanie Ukrajiny si treba zapamätať. Ak dnes slovenská vláda kritizuje spoločnosť Nafta, a. s., že i počas krízy dodávala zo slovenských zásobníkov plyn svojim zahraničným klientom, postupuje podľa rovnakej slovanskej zásady. Našťastie po zložitých rokovaniach boli 20. januára 2009 dodávky zemného plynu pre Slovensko obnovené.

Najohrozenejší

Z krajín EÚ plynová kríza  najväčšmi postihla Slovensko a Bulharsko. Zemný plyn tvorí 26 % slovenského energetického mixu. Slovensko je však druhou najplynofikovanejšou krajinou Európy, hneď po Holandsku. Na 49 000 km2 rozlohy štátu je v prevádzke 31 600 km distribučných potrubí. Z 2 891 miest a obcí Slovenska je 2 227 pripojených k plynárenskej rozvodnej sieti, čo reprezentuje 77 %, ale žije v nich  94% slovenskej populácie. Podobne je na tom  aj  slovenský priemysel. Spolu s takmer nulovou diverzifikáciou zdrojov zemného plynu (Slovensko zhruba 1,5%  z ročnej spotreby zemného plynu kryje ťažbou z vlastných ložísk) je rozvinutá plynofikácia hlavným dôvodom, prečo sa zastavenie dodávok zemného plynu dotklo SR tak dramaticky. Rozvinutá plynárenská infraštruktúra je výsledkom rozhodnutia, ktoré v 70. rokoch minulého storočia prijala vtedajšia Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) pod vedením Sovietskeho zväzu, že hlavný koridor na prepravu ruského zemného plynu do krajín západnej Európy sa vybuduje na území Československa.  Parametre slovenského prepravného systému sú skutočne impozantné a nemajú v EÚ obdobu. Ide o sústavu piatich tranzitných plynovodov s priemerom 1 200 a 1 400 mm, ktorá je schopná prepraviť 94 miliárd kubíkov ročne. 

Všetky vlády

Dnes, v sedemnástom roku existencie samostatného Slovenska, si musíme priznať, že všetky doterajšie slovenské vlády diverzifikovali zdroje zemného plynu iba na papieri,  priveľmi sa spoľahli na ruského dodávateľa a nepripravili alternatívne riešenia. Januárová plynová kríza nám však dáva šancu – len ju treba uchopiť ako výzvu, a nie ako prostriedok na naháňanie politických preferencií. Okolo nás sa to len tak hemží nápadmi. Transkontinentálne plynovody Nabucco, Nord Stream, South Stream alebo LNG terminály pri Baltickom alebo Jadranskom mori.

Ruku na srdce, ani jeden z týchto projektov nedokáže Slovensko  financovať ani významne ovplyvniť. Za zmienku však stojí plynovod Nabucco. Ide o projekt celoeurópskeho významu, ktorý predstavuje skutočnú diverzifikáciu zdrojov plynu. Mal by priviesť do strednej  a juhovýchodnej Európy plyn z  oblasti Kaspického mora a Iránu, ktorý má druhé najväčšie zásoby zemného plynu po Ruskej federácii. Ide o 3 300 km dlhý plynovod s ročnou prepravnou kapacitou 31 miliárd m3 a s rozpočtovým nákladom 8 miliárd eur. Problémom celého projektu je, odkiaľ zohnať zdroje zemného plynu, keď plyn z kaspických štátov (Turkménsko, Uzbekistan, Kazachstan) z väčšej časti už vykúpili Rusi a Irán čelí embargu a kritike medzinárodného spoločenstva   pre svoj jadrový program. Napriek tomu by   diplomatické úsilie mohlo priniesť ovocie. EÚ veľa pre Nabucco  neurobila. Nemci uprednostňujú Nord Stream, Taliani South Stream, čo je konkurenčný projekt Nabucca a stredná Európa sa zrejme bude musieť o seba postarať sama. Vážne impulzy v tomto smere prináša súčasné české predsedníctvo EÚ.

Zvýšiť  energetickú bezpečnosť SR môžu aj LNG terminály Adria v prístave Omišalj (Chorvátsko) na pobraží Jadranského mora a v lokalite  Świnoujście (Poľsko) na pobreží Baltického mora. LNG je skvapalnený zemný plyn. Technologický postup je taký, že plyn, ktorý sa vyťaží v geograficky vzdialených lokalitách, odkiaľ nie je  možné vybudovať plynovody (napr. Katar, Nigéria) sa pri teplote  -161 ºC transformuje do kvapalného skupenstva. Výhoda tohto postupu je v tom, že 1 m3 LNG sa rovná 576 m3 potrubného plynu. Kapacita prepravných tankerov je dnes 130 000 až 160 000  m³ LNG, čo predstavuje takmer 100 miliónov kubíkov.  To sú už zaujímavé čísla aj pre vnútrozemské štáty ako Slovensko. Náklady na stavbu LNG splyňovacích terminálov sa pohybujú okolo 500 miliónov  eur. V tomto čase je v Európe v prevádzke 17 takýchto terminálov, ktoré sú zásobované plynom z Egypta,  Líbye, Alžírska, Nigérie, Trinidadu a Nórska. V ostatných rokoch sa cena LNG priblížila cene potrubného zemného plynu, hlavne kvôli redukcii nákladov reťazca LNG  a stala tak jednoducho  konkurencieschopnou.

Slovensko by sa však  predovšetkým malo sústrediť na riešenia, ktoré sú realizovateľné jeho vlastnými silami. To znamená diverzifikovať dodávky dovozom nórskeho zemného plynu z Českej republiky, rozšíriť uskladňovacie kapacity výstavbou ďalších podzemných zásobníkov zemného plynu – odborníci z Nafty, a. s., už v minulosti vytypovali ako vhodnú lokalitu vyťažené ložisko zemného plynu v obci Ptrukša na východnom Slovensku. Zároveň treba  vybudovať prepojovacie plynovody smer sever – juh.

Prepravné plynové systémy boli v minulosti budované v smere východ – západ. Slovenská republika dodnes nemá prepojenie na maďarskú a poľskú plynárenskú sústavu. Januárová plynová kríza ukázala, že takéto prepojenia by boli užitočné. Prepojením s Poľskom by Slovensko získalo prístup k plynovodu Jamal, z ktorého  muselo v januári 2009 prepravovať plyn cez Nemecko a Poľsko. Navyše by získalo aj prístup k plynu, ktorý prijme  terminál na skvapalnený plyn  Świnoujście pri Baltickom mori. Pripojením k maďarskej plynárenskej sieti Slovensko získa prístup k maďarským podzemným zásobníkom, ktorých kapacita je 3,6 miliárd kubíkov. Z nich Maďari počas krízy zásobovali Srbsko. Okrem toho cez Maďarsko  vedie aj cesta k  terminálu na skvapalnený plyn Omišalj v Chorvátsku.

Bez náhrady škody

V týchto dňoch sa analytici i mnohí politici  usilujú nájsť odpoveď na otázku, kto je víťaz a kto porazený v januárovej plynovej kríze. Ale v energetickej kríze nemôžu byť víťazi. Všetci sú porazení, niektorí viac, niektorí menej. Ruská federácia pravdepodobne získa západoeurópske financie na vysnívaný projekt Nord Stream. Nikto však nezabudne, že Rusko už nie je spoľahlivým dodávateľom. O podiele Ukrajiny – zmietanej vnútropolitickou krízou – na prerušení dodávok zemného plynu takmer nemá zmysel diskutovať. Žiadna slovenská plynárenská firma nemá zmluvu s Ukrajinou na prepravu plynu, preto od Ukrajiny nemá čo vymáhať. Riziko prepravy plynu cez Ukrajinu prevzal v zmluvách na seba ruský Gazpromexport. Tým sa zahmlili skutoční vinníci krízy. Mohol sa  totiž zvoliť aj iný prístup.  Rusi mohli povedať: My nie sme schopní zabezpečiť spoľahlivú prepravu plynu pre Slovensko cez územie Ukrajiny,  preto vám predáme plyn na rusko-ukrajinskej hranici a vy si dohodnite s Ukrajinou prepravný kontrakt. Toto by bolo transparentné riešenie, vtedy by sme mohli jednoznačne určiť, kto je za krízu zodpovedný. Dnes je situácia taká, že veľké západoeurópske plynárenské spoločnosti (RWE, E.ON Ruhrgas) oznámili, že od ruského dodávateľa nebudú žiadať náhradu škody. Slovenská vláda ruskému vyjednávačovi A. I. Medvedevovi povedala, že viac ako kompenzácie ju zaujíma spoločný rusko-slovenský plynárenský podnik na Slovensku. Európska komisia navrhuje dať z neminutých finančných prostriedkov vlaňajšieho rozpočtu vo výške 3,5 miliardy eur Slovensku a Maďarsku „až" 25 miliónov eur na prepojenie ich plynovodov. Stále však platí, že kríza sa môže kedykoľvek zopakova


(Autor je  výkonným riaditeľom Slovenského plynárenského a naftového zväzu, ktorý   združuje 54 spoločností podnikajúcich v plynárenskom a naftovom odvetví. SPNZ zastupuje SR v Medzinárodnej plynárenskej únii a v medzinárodných organizáciách MARCOGAZ a CEOCOR, vydáva odborný časopis Slovgas.)

Originálnu analýzu nájdete v časopise Zahraničná politika 1/2009 vydávanom Slovenskou spoločnosťou pre zahraničnú politiku.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA