Posledná veľká šanca pre Európu

Rezignácie gréckeho premiéra Jorgosa Papandrea a talianskeho premiéra Silvia Berlusconiho výrazne upozornili na to, že Grécko, Taliansko a mnohé ďalšie krajiny príliš dlho zastierali dlhotrvajúce problémy svojich prebujnených verejných sektorov s neudržateľnými dávkami sociálneho zabezpečenia. Zmysluplná reforma je už dnes pre viacero týchto krajín skutočne nevyhnutná.

Systémy sociálneho zabezpečenia v Európe, rovnako ako v Spojených štátoch, Japonsku a inde, bolo oproti dnes prevažujúcim podmienkam nastavené za značne odlišných ekonomických a demografických okolností – za svižnejšieho hospodárskeho rastu, rastúcich počtov obyvateľov a nižšej nádeje na dožitie. Vlády (pozornosť sa momentálne upiera na GréckoTaliansko, ale nie sú sami) sľubovali príliš mnoho, príliš veľa príjemcom a príliš dlho. Moja kniha Too Many Promises (Príliš mnoho sľubov) z roku 1986 poukazovala na ten istý neduh amerického systému sociálneho zabezpečenia.

Tento zásadný problém sa teraz prejavil neudržateľnou dlhovou dynamikou týchto krajín. Euro členstvo, ktoré prechodne umožnilo rozsiahle pôžičky za nízkych úrokových sadzieb, ich ešte zhoršilo.

Jediným permanentným riešením európskej krízy je reforma dávok sociálneho zabezpečenia. Človek dúfa, že za pomoci národných vlád, Európskej centrálnej banky, Medzinárodného menového fondu a Európskeho mechanizmu finančnej stability sa diery v hrádzi financovania suverénneho dlhu podarí dočasne zalepiť a že európske banky budú rekapitalizované. Bude to však fungovať len ak štrukturálne reformy zaistia oveľa silnejšou konkurenčnú schopnosť týchto ekonomík. Musia jednak znížiť daňové zaťaženie, jednak zraziť prebujnené transferové platby. Až príliš veľa ľudí čerpá dávky v pomere k počtu tých, ktorí pracujú a platia dane.

Medzitým obavy trhu s dlhopismi z fiškálnych deficitov a dlhovej dynamiky týmto krajinám zvyšujú náklady za požičiavanie. Krátkodobé a dlhodobé politiky sú teda úzko previazané; pokiaľ sa prechodné núdzové riešenia nespoja so zásadnými dlhodobými štrukturálnymi reformami, nevyhnutne príde ďalšia kríza, ako je tá dnešná – alebo ešte horšia.

Vývoj suverénneho dlhu krajiny určujú tri fundamentálne faktory: tempo hospodárskeho rastu, náklady za požičiavanie a primárna rozpočtová pozícia (bilancia rozpočtu bez započítania splátok úroku). Krajina s vyváženým primárnym rozpočtom vyberá dostatočný príjem, aby hradila svoje bežné výdavky, ale nie už úroky z nesplateného dlhu. Vyššie úrokové sadzby, pomalší rast a slabšia pozícia primárneho rozpočtu, to všetko dvíha trajektóriu zadlženosti. Taliansko dnes zo svojho suverénneho dlhu platí 7 % ročný úrok, zatiaľ čo jeho ekonomika rastie len o 1 %. Aby sa Taliansko vyhlo reštrukturalizácii svojho dlhu, potrebuje teda trvalé rozsiahle primárne prebytky, oveľa rýchlejší rast a/alebo výrazne nižšie úrokové sadzby.


Úryvok zverejňujeme v spolupráci s Project Syndicate. Úplný text nájdete v českom jazyku na tomto odkaze.

Pozadie

Michael Boskin je profesorom ekonómie na univerzite s Stanforde a výskumníkom na Hooverovom inštitúte. Bol tiež predsedom Rady ekonomických poradcov prezidenta George H. W. Busha.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA