Do akej miery bilaterálne? Rusko-ukrajinské vzťahy po rozšírení EÚ

V máji sa hranice únie posunú až k Ukrajine. Ako to ovplyvní vzťahy medzi Ukrajinou a Ruskom, ktoré sa v posledných rokoch, po predchádzajúcich konfliktoch, vyvíjali kooperatívne?

 

Prvé funkčné obdobie prezidenta Vladimíra Putina prinieslo výrazné zlepšenie rusko-ukrajinských vzťahov. Konfliktné obdobie 90. rokov sa zmenilo na pragmatickú spoluprácu. Problémová časť vzťahov týkajúca sa ukrajinských dlžôb za plyn sa stala minulosťou. Naakumulované dlhy boli reštrukturované a ako protihodnota bolo zastavené rozkrádanie ruského plynu z ropovodov vedúcich cez ukrajinské územie. Zo vzájomných vzťahov vymizli tiež debaty týkajúce sa “humanitárnej agendy”, a ani skutočnosť, že ukrajinskí zákonodarcovia pridelili ruštine iba status menšinového jazyka, nevyprovokovala v Moskve výraznú reakciu. Navyše sa prijalo množstvo dohôd týkajúcich sa hraníc vrátane dohody o delimitácii námornej hranice v Azovskom mori, na ktorú bola Moskva roky citlivá. Čo sa týka sporu o útes Tuzla v Kerčskom prielive, na jeseň 2003 vyvolal takú silnú odozvu práve preto, že sa udial v kooperatívnom prostredí.

Postupne však bolo čoraz jasnejšie, že politika pragmatizmu má svoje limity. Moskva nevypracovala strategickú víziu budúcich rusko-ukrajinských vzťahov a bez takejto vízie je komplikované manažovať aj individuálne ekonomické projekty, nevraviac o prepojení s integračnými snahami. Posunutie vonkajších hraníc EÚ v máji 2004 až k Ukrajine bude na tradičnú paradigmu vplývať viacerými smermi, hoci okamžitý efekt rozšírenia EÚ by nemal byť v žiadnom prípade preceňovaný. V skutočnosti budú rusko-ukrajinské vzťahy menej bilaterálne ako predtým. Namiesto toho však budú tieto vzťahy faktorom ukrajinskej, respektíve ruskej európskej budúcnosti.

Trojuholník EÚ – RuskoUkrajina

Rusko-ukrajinská agenda bude priamo ovplyvňovaná ďalším vývojom v trojuholníku EÚ – Rusko – Ukrajina. Bohužiaľ alebo chvalabohu nemôže byť pre analytikov žiadna trajektória predvídateľná s určitosťou.

Ukrajina deklarovala svoju proeurópsku orientáciu, ale urobila príliš málo, aby ju potvrdila. Viac ako viera v úspešný prechod smerom k demokracii a transparentnej trhovej ekonomike prevládajú v charakteristike Ukrajiny v očiach európskej verejnosti jej oligarchický kapitalizmus, riadená demokracia, všadeprítomná korupcia a ostatné sociálne neduhy. Dlhodobé balansovanie Ukrajiny zväčšuje rozdiely medzi Ukrajinou a jej stredoeurópskymi susedmi, ktorí si držia kurz európskej a euroatlantickej integrácie. Aj keby sa k moci dostala na jeseň 2004 politická frakcia, označovaná za liberálnu, jej možnosti na zmenu sú prinajlepšom neisté. Aby ostali pri moci, museli by si kúpiť lojalitu starých skorumpovaných byrokratov, dohodnúť sa s oligarchami, aby sa vyhli sabotovaniu z ich strany alebo dokonca zlikvidovaniu ich impéria spôsobom, ktorý má len málo spoločného so zákonom, a “odmeňovať” svojich podporovateľov. Mnohí jednoducho nebudú mať vôľu obetovať moc, ktorú získajú, vágnej myšlienke budúcej integrácie. Pravdepodobnosť zmien na Ukrajine bez konzistentnej vonkajšej politiky, zameranej na ich zaručenie, je veľmi malá.

EÚ má, samozrejme, veľa dôvodov na to, aby v rebríčku svojich priorít nedávala Ukrajinu na popredné miesta, aj kvôli neschopnosti Ukrajiny uskutočňovať vnútornú transformáciu. Ukrajina je na rozdiel od južných susedov EÚ stabilnejšia a nevyžaduje uskutočňovanie “bojových” misií na jej území. To isté platí aj pre výzvy tzv. “soft-security”: tie síce existujú, ale ak ich porovnáme s výzvami v iných regiónoch, nevyžadujú takú pozornosť. Čo sa týka ekonomiky, Ukrajina so svojím 0,3 % podielom na vonkajšom obchode EÚ môže byť len ťažko príťažlivá pre európske firmy. Navyše noví susedia Ukrajiny nebudú zatiaľ schopní uskutočniť vlastné rozsiahle projekty na východe. V podstate výber nových členov, reforma inštitúcií a rozšírenie zahraničnopolitickej agendy v oblastiach ako Balkán, Turecko a Rusko – a to všetko súčasne – neumožní EÚ venovať sa dostatočne aj výzve nových východných susedov.

A tu vstupuje Rusko, minimálne predvídateľné ako vždy. Na jednej strane Rusko vidí zhodnosť záujmov, aj keď nie hodnôt, s Európou a Západom komplexne a sústredí sa na partnerské vzťahy s rozšírenou EÚ. Na druhej strane udržuje svoj koncept liberálneho impéria, vo voľbách si volí nacionalistov a inak prejavuje svoju náklonnosť k presadzovaniu asertívnejšieho smerovania k Spoločenstvu nezávislých štátov. Očakáva sa, že sa štýl, aj keď nie nevyhnutne obsah, moskovskej zahraničnej politiky počas druhého funkčného obdobia prezidenta Putina zmení. Ak sa tak udeje, aktívna angažovanosť “vonkajších hráčov” v tejto oblasti určite nebude vítaná.

Politická zmena na Ukrajine

Prezidentské voľby na Ukrajine v roku 2004, respektíve voľby do parlamentu v roku 2006, bez ohľadu na to, aký bude v tom čase volebný zákon, budú dôležitým medzníkom rusko-ukrajinských vzťahov. Moskva má svoje záujmy v pretekoch medzi prezidentom Kučmom, resp. jeho nástupcom, a bývalým premiérom Juščenkom. Moskve očividne záleží na tom, aby sa kontinuita súčasného režimu zachovala. Nebolo by celkom fér opísať súčasného ukrajinského prezidenta ako absolútne proruského, ako je často označovaný opozíciou. V skutočnosti aj prezident a aj jeho kabinet už viackrát preukázali, že U krajina je pre Rusko zoči-voči ťažkým partnerom. Čo je však naozaj podstatné je fakt, že v súčasnosti medzi Moskvou a Kyjevom neexistuje žiaden politický konflikt. Ak by sa však zmenila mocenská štruktúra, táto veta už nemusí platiť.

Čo sa týka reálnej politiky, potenciál Ruska ako hráča v ukrajinskej vnútornej politike je veľmi ťažké ohodnotiť. Na jednej strane sa zdá, že Rusko si uchováva svoj podiel na “negatívnej” kontrole. V krajine s roztrieštenou lojalitou, pertraktovaným záujmom zachovania úzkeho ekonomického a kultúrneho prepojenia s Ruskom a oveľa silnejším elektorátom vo východnej časti krajiny je pre každého kandidáta obtiažne byť zvolený, keby Moskva prejavila nevôľu s danou osobou po voľbách spolupracovať ako s hlavou štátu. V súčasnosti ani j eden opozičný líder nepovažuje za vhodné nepriateľsky sa vyjadrovať o Rusku, ako to bolo zvykom v 90. rokoch. Naopak, snažia sa upevniť a verejne demonštrovať svoje kontakty s Putinovým Ruskom. Napriek tomu sa priamy vplyv Ruska na Ukrajinu znižuje. V roku 2002, po prvýkrát v ukrajinskej histórii a aj napriek otvorenej podpore Moskvy, komunisti a strana moci prehrali parlamentné voľby, čo z pohľadu Ruska prinieslo množstvo problémových osôb, a vlastne odvtedy je Juščenko na popredných miestach v prieskumoch prezidentských kandidátov.

Ekonomická agenda

Imperatívy ruskej strednodobej politiky voči Ukrajine sú zrejmé. Ruské podniky, ktoré za posledné roky získali na Ukrajine silnú pozíciu v sektoroch, ako sú rafinovanie ropy, hliníkový priemysel, telekomunikácie atď., sa budú snažiť konsolidovať a maximalizovať svoje zisky. Záujmy ruského kapitálu sú rozličné, ale najmä ekonomické. Rusko sa snaží podporovať záujem spoločností prostredníctvom integračných projektov, ako je napríklad vytvorenie Spoločného ekonomického priestoru, ktorý obsahuje aj určité politické elementy, ale určite záleží aj na jeho ekonomickej udržateľnosti.

Ruské financie prúdia na Ukrajinu na báze dohôd s lokálnymi ekonomickými predstaviteľmi, ktorí majú ako protihodnotu zabezpečený voľný vstup na ruské trhy a minimálne obmedzenia v najcitlivejších sektoroch. Pokusy ruských elít revidovať tieto dohody by narážali na odpor, čo by mohlo mať značné ekonomické i politické následky. V súčasnosti sú ukrajinskí oligarchovia schopnejší odolávať rus kému tlaku. Ich kapitál, na rozdiel od nedávneho obdobia, sa nezískava ďalším predajom ruského plynu, ale má svoju priemyselnú bázu. Keďže pokračuje aj reorientácia ukrajinských exportov, môže sa dokonca stať, že po rozšírení EÚ môže práve Únia nahradiť Rusko, ako najväčšieho exportéra na Ukrajinu alebo dokonca na mieste obchodného partnera. Ukrajinskí oligarchovia možno začnú modernizovať a možno aj zvýšia transparentnosť svojich aktivít. Už teraz sú na Ukrajine závery o neprípustnosti “dvoch integrácií” rozšírené a použitie “inštrumentov suverenity” proti penetrácii ruských firiem čoraz častejšie.

Iný problém môže nastať, ak Ukrajina vstúpi do WTO skôr ako Rusko, čo je veľmi pravdepodobné, a neskôr bude požadovať výhody ako protihodnotu za nevetovanie vstupu Ruska do tejto organizácie. Moskva si je tejto možnosti vedomá, ale zatiaľ jej pokusy presvedčiť Ukrajinu o koordinácii vstupu zlyhávajú.

Otázka hraníc

Vytvorenie efektívneho hraničného režimu medzi Ruskom a Ukrajinou bude vyžadovať veľké úsilie a prinesie so sebou pravdepodobne veľa problémov. EÚ sa vždy obávala otvorenosti ukrajinskej hranice na severe a na východe. Aby mohla EÚ prideliť občanom Ukrajiny status privilegovaných víz po rozšírení v roku 2004, Brusel môže od Ukrajiny požadovať zabezpečenie jej východnej hranice, čo môže vyžadovať zavedenie vízového režimu s Ruskom. Navyše Rusko sa tiež stále viac obáva ekonomických strát, ktoré sú spôsobené nekontrolovanou migráciou pracovných síl z Ukrajiny alebo na Ukrajinu.

Veľa záleží od vyvážených prístupov všetkých zainteresovaných. Len ťažko môžeme za jednu z možností považovať zavedenie vízovej povinnosti medzi Ruskom a Ukrajinou. V oboch krajinách by to bolo zjavne nepopulárne, finančne náročné (keby to malo byť efektívne) a politicky destabilizujúce, keďže Moskva by nerada videla ďalší symbolicky múr vztýčený medzi Ruskom a Európou. Práve preto bude proti vytýčeniu takejto hraničnej línie. Našťastie, vôbec to nie je potrebné. Potenciál pre trilaterálnu interakciu v oblastiach ako Spravodlivosť a Vnútorné záležitosti je oveľa pružnejší a celý priestor by mal byť vnímaný ako prioritná oblasť pre ďalšiu spoluprácu.

Diskusia o rozšírení – NATO je tu opäť

Aj keď perspektíva členstva v EÚ nie je v blízkej budúcnosti pre Ukrajinu ružová, otázka členstva v NATO nie je vylúčená. Pre Spojené štáty a takisto aj pre NATO bola Ukrajina vždy dôležitá najmä vďaka svojim geopolitickým indikátorom. V podstate je ukrajinská zahraničná politika to, o čo sa USA a NATO zaujímajú viac ako o vnútorné pomery v nej. Štruktúry a mechanizmy NATO sú na Ukrajine prítomné už asi desať rokov a napomáhali pri reforme armády. Keby sa prijalo politické rozhodnutie, tak by sa na nadobudnutých kontaktoch mohlo ďalej stavať. Možnosť členstva v NATO je pre krajiny EÚ, s určitými výhradam i, prijateľná, pretože je to oveľa lacnejší spôsob, ako pričleniť Ukrajinu k Západu. V prípade zmeny režimu by noví lídri okamžite nastolili túto otázku, ale súčasné autority sa najpravdepodobnejšie budú snažiť zintenzívniť spoluprácu s Alianciou, implementujúc tak rozhodnutie Rady národnej bezpečnosti a obrany Ukrajiny z mája 2002 snažiace sa o členstvo v tejto organizácii.

Z hľadiska praktickej politiky bude pre Rusko členstvo Ukrajiny v NATO nepríjemným a nevítaným javom. Partnerstvo medzi Ruskom a NATO má pred sebou ešte dlhú cestu, kým prestanú prevažovať negatívne postoje voči procesu rozširovaniu a samotnej organizácii – ak sa to vôbec niekedy podarí. Z praktického hľadiska by sme mali očakávať opätovné vzplanutie veľkého sporu o status ruských vojakov na Kryme. Aby sa Ukrajina mohla stať členom Aliancie, musí zabezpečiť odsun čiernomorskej flotily (pokiaľ NATO neudelí Rusku výnimku a umožní pobyt vojsk tretieho štátu na území člena Aliancie). Pre tento krok však Ukrajina nemá legálne nástroje, keďže zmluva s Ruskom ostáva v platnosti do roku 2017.

Závery

Rusko-ukrajinské vzťahy sú jedinou a dôležitou politickou oblasťou na novom východe Európy, kde sa bude uskutočňovať adaptácia na nové podmienky. Záleží teraz od Európskej únie, aby sa rozhodla, do akej miery chce, aby boli vzťahy jej nových východných susedov bilaterálne, a do akej miery bude chcieť zohrávať rolu tvorcu multilaterálneho partnerstva. Aktívna účasť, ktorá má zabezpečiť úspešnú transformáciu interných a externých politík nových susedov, zrejme bude Únii slúžiť najviac, keďže v opačnom prípade by východné hranice novej Európy ostali len hranicami symbolizujúcimi neschopnosť Únie dokončiť európsky projekt.


Autor pôsobí vo Finish Institute of International Affairs

Ďalšie analýzy môžete nájsť na stránke Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA