Turecko a Západ: koniec partnerských vzťahov?

Turecká dohoda s Iránom o uskladňovaní nízko-obohateného uránu výmenou za palivové tyče pre využitie v medicínskom výskumnom reaktore naznačuje, že Ankara stratila ilúzie o partnerstve s Európou, píše Sinan Ülgen, predseda Centra pre hospodárstvo a zahraničnú politiku (EDAM) v Istanbule.

https://euractiv.sk

Autorom komentára je Sinan Ülgen z EDAM.

Turecko získalo za sprostredkovanie dohody spolu s Brazíliou (o prevoze 1 200 kg nízko-obohateného uránu a jeho uskladnenie v Turecku výmenou za palivové tyče na využitie v medicínskom výskumnom reaktore) málo, ak vôbec nejaké uznanie.

Na prvý pohľad sa zdá byť takáto reakcia neslušná. No dohoda zverejnená 17. mája sa veľmi podobá na tú, ktorú navrhlo Iránu päť stálych členov Bezpečnostnej rady OSN a Nemecko v októbri 2009.

Reakcia západných mocností na diplomatický ťah Ankary a Brazílie je pochopiteľná. Po prvé, hoci sú si obe dohody veľmi podobné, šesť-mesačný časový horizont zásadne zmenil očakávané výsledky.

Ak by Teherán prijal rovnaké podmienky v októbri, musel by sa podeliť s takmer 80 % svojho nízko-obohateného uránu (LEU) a ponechať len malé množstvo uránu výrobcom jadrových zbraní.

Teraz, vďaka šiestim mesiacom navyše, pre svoj program na obohacovanie uránu získal Irán takmer dvojnásobné množstvo LEU, a aj keď sa vzdá 1 200 kg štiepneho materiálu, stále mať dosť na jadrové bomby.

Po druhé, dohoda v skutočnosti nie je adresovaná jadru medzinárodného spoločenstva: Teherán sa nezaviazal zvýšiť transparentnosť vo svojom jadrovom programe alebo k zastaveniu obohacovania.

Čo je dôležitejšie, načasovanie trilaterálnej dohody je v rozpore so snahami, ktoré vedú Spojené štáty. V Bezpečnostnej rade OSN panoval krehký konsenzus v prospech nového kola sankcií proti Iránu; čo urobili Turecko a Brazília je, že značne oslabili zdôvodnenie kampane za sankcie.

Naopak zvýšilo to obavy, že Irán bude pokračovať v odmietaní iných dohôd, ktoré by smerovali k znepokojujúcejším aspektom jadrového programu.

Prečo Turecko riskuje tým, že dáva Iránu výhodu pochynosti a tým seba stavia voči k tradičným spojencom?

Ide o viac ako vec averzie k novým sankciám, aj keď tureckí lídri dali svoju pozíciu jasne najavo. Ankara už dlho prosila o viac času v diplomatických rokovaniach s Iránom; teráz má v ruke výsledok, ktorý môže byť dôkazom správnosti jej prístupu.

Je tu však aj ďalší dôvod pre tureckú hazardnú hru, ktorý má priamy súvis s EÚ.

Dohoda s Iránom môže byť vnímaná ako svedectvo úplných zmien v zahraničnej politike Turecka, ktorú predstavila Strana spravodlivosti a rozvoja (AK). Nové Turecko chce byť, a podľa toho sa aj správa, regionálnou mocnosťou s globálnou agendou. Jeho komplexná vízia už nevidí Turecko ako krajinu plne integrovanú so Západom, ktorá je s ním v inštinktívnom súlade.

Objavujú sa názory, že Turecko je regionálnou silou a tvorca agendy, a preto sa môže – a malo by – v snahe o túto pozíciu postaviť Západu.

Táto zmena v myslení je následkom komplexnej súhry faktorov v rozmedzí politiky, ktorú presadzuje vládna strana, a ktorá má svoje korene v Islame, cez robustný hospodársky rast a vznik nových regionálnych síl v medzinárodnom systéme.

Najväčší vplyv má však rozčarovanie z Európy. Ankara sa cíti frustrovaná z naťahovania sa s Bruselom a z viery, že vstup do EÚ, ktorá sa stále viac vzďaľuje, vzhľadom na nevyriešený spor s Cyprom a neustále spochybňovanie spôsobilosti Turecka stať sa niekedy členom lídrami EÚ, napríklad Nikolasom Sarkozym. Hospodárske problémy eurozóny rovnako oslabujú európsku atraktívnosť.

Výsledkom je, že povojnové partnerstvo medzi Tureckom a Západom sa môže blížiť ku koncu. Zbavené reálnej perspektívy členstva v EÚ si Turecko vytvorí svoju vlastnú úlohu regionálneho lídra, pokiaľ možno, no nie nevyhnutne, s podporou Západu.“

REKLAMA

REKLAMA