Európa a Slovensko smerom k poznatkovo-orientovanej ekonomike

Autor sa v príspevku pozerá na historické a politicko-geografické korene postavenia európskej ekonomiky v globálnej konkurencii a hodnotí možnosti Európy, a Slovenska, v budúcnosti.

 

1.Formovanie Európy ako politického a hospodárskeho centra sveta.

V staroveku sa sformovala stredomorská hospodárska oblasť. Už v 5. storočí pred naším letopočtom dosiahli Gréci najvyšší stupeň antickej vzdelanosti a kultúry. Výmena surovín, tovaru, otrokov nadobúdala veľké rozmery. jednotlivé oblasti sa začali špecializovať na potraviny, spracovanie surovín a výrobu tovarov. Veľké prístavy sa stali strediskami obchodu, remesiel a vzdelanosti. Postupne nastáva rozmach Rímskej ríše a v 3. storočí pred naším letopočtom ovládol Rím celé Stredomorie. Úpadok stredomorskej hospodárskej oblasti nastal po preniknutí Arabov do severnej Afriky a na Pyrenejský polostrov v 8. storočí a hospodárske vzťahy sa zúžili na jednotlivé oblasti.

Európa sa dostáva do izolácie od juhozápadnej Ázie, ktorá sa dostala do moci Turkov. Turci zamedzili obchodnej výmene medzi Európou a dovtedy poznaným svetom a Európa sa musela obrátiť na západ. Najprv sa budovali oporné body na západných a južných brehoch Afriky, ale objav Ameriky znamená vstup do novej éry a vedie k postupnému presunu mocensko-hospodárskeho ťažiska na európsky západ. Stredomorie začalo strácať charakter rozhodujúceho hospodárskeho činiteľa v prospech dynamicky sa rozvíjajúcej západnej Európy. Od začiatku 16. storočia zaznamenávame expanziu Európy do Afriky, Ameriky i Ázie. Európa sa stáva svetovým politickým a hospodárskym centrom.

2. Nástup Pacifickej hospodárskej oblasti

Prvá a druhá svetová vojna a jej dôsledky pre Európu, rozpad koloniálneho systému a následne studená vojna priniesli pre Európu v 20. storočí roztrieštenosť, ktorú využil ostatný svet a ťažisko svetovej ekonomiky sa začalo presúvať mimo európsky kontinent. V druhej polovici 20. storočia zaznamenáva rýchly hospodársky vzostup severoamerická a následne aj východoázijská hospodárska oblasť a postupne sa tak formuje pacifická hospodárska oblasť. V odbornej literatúre z 80. a 90. rokov sa často stretávame s názorom, že kým 20. storočie bolo storočím atlantickej hospodárskej oblasti, 21. storočie bude storočím pacifickej hospodárskej oblasti.

3. Postavenie USA a vzťahy s Európou

Po skončení studenej vojny sme svedkami sformovania novej štruktúry svetového politického systému , ktorému dominujú USA ako svetový hegemón. Vedúce postavenie USA vo svete zhrnul Z. Brzezinsky do štyroch rozmerov : globálny vojenský vplyv, globálny ekonomický vplyv, globálna kultúrna a ideologická príťažlivosť a zo všetkých troch vyplývajúci globálny politický vplyv. Po druhej svetovej vojne USA prostredníctvom Marshallovho plánu podporili ekonomickú obnovu v západoeurópskych krajinách. Američania si uvedomovali potrebu silnej Európy, ktorá by za pomoci USA vzdorovala tlaku sovietskeho bloku.

Európska integrácia sa vyvíjala pomerne úspešne. V Európe vzbudzoval obdiv severoamerický trh ktorý prispieval k širokému rozmachu a stálemu zvyšovaniu výroby. Politické a hospodárske zmeny v strednej a východnej Európe vytvorili podmienky pre úspešné rozšírenie EÚ na 25 členských krajín. Napriek postupujúcej integrácii však Európa nestačí držať krok s USA, ktoré v poslednej dekáde 20. storočia zaznamenávajú obrovský hospodársky rast, ktorý upevňuje ich dominantné postavenie aj v politickej oblasti. Na začiatku 21. storočia sme tak svedkami akoby snáh o marginalizáciu postavenia Európy zo strany USA, neskôr snahu o rozdelenie Európy na „starú“ a „novú“. V polovici prvej dekády 21. storočia na začiatku druhého volebného obdobia Bushovej administratívy USA prehodnocujú svoje prístupy a dochádza akoby k opätovnému uvedomeniu si potreby silnej Európy, ktorá by bola stabilným a spoľahlivým partnerom USA vo svete.

4. Európa a potreba prispôsobenia sa meniacim podmienkam vo svete

Počas uplynulých 50 rokov sme boli svedkami nezvyčajného pokroku, únia vytvorila jednotný trh, ktorý je podporený v prípade zúčastnených členov jednotnou menou, ktorá posilňuje hospodársku stabilitu a prehlbuje potenciál hospodárskej integrácie. Dosiahli sa vysoké štandardy v oblasti základného vzdelania a vedecká základňa má dlhodobú tradíciu. No v meniacom sa svete Európa nemôže zaháľať. Výkonnosť Európy sa začala od výkonnosti našich konkurentov v iných častiach sveta líšiť. Ich produktivita rastie rýchlejšie a viac investujú do výskumu a vývoja. Európska únia dáva len 1,96 % HDP na výskum, kým USA 2,59%, Japonsko 3,12% a Kórea 2,9 %HDP. V Európe chýbajú státisíce výskumníkov. Uvedomenie si potreby akcelerácie viedlo k prijatiu záväzku, že z Európskej únie bude vytvorené najdynamickejšie a najkonkurencieschopnejšie hospodárstvo založené na vedomostiach, hospodárstvo, ktoré bude schopné trvalo udržateľného rastu spojeného s kvalitatívnym a kvantitatívnym zlepšením zamestnanosti a väčšou sociálnou súdržnosťou, ako aj rešpektovaním životného prostredia. Po piatich rokoch môžeme konštatovať, že výsledky na európskej a vnútroštátnej úrovni nie sú dostatočné. Prehlbuje sa rozdiel v hospodárskom raste medzi severnou Amerikou a východnou Áziou na jednej strane a Európou na starne druhej. Európa zároveň musí čeliť dvojakej výzve nízkeho rastu populácie a jej starnutiu. Vzhľadom na túto výzvu musí Európa zvýšiť produktivitu a zamestnať viac ľudí.

Z tohto dôvodu EK iniciovala obnovenie Lisabonskej stratégie v zmysle zamerania na dve základné úlohy, ktorými sú produkcia silnejšieho trvalého hospodárskeho rastu a vytvorenie väčšieho počtu a kvalitnejších pracovných miest. Podľa EK je splnenie tejto výzvy kľúčom k otvoreniu zdrojov nevyhnutných na splnenie širších hospodárskych, sociálnych a environmentálnych ambícií.

V Európe tak zrejme nastáva významný posun. Kým v texte pôvodnej Lisabonskej stratégie z roku 2000 sa zdôrazňovala komplementarita troch pilierov – ekonomického, sociálneho a environmentálneho, súčasné prístupy EK v strednodobom horizonte preferujú najprv ekonomický rast, potom zamestnanosť a až nakoniec environmentálne problémy. Mnohí upozorňujú, že európsky model spoločnosti je nielen o raste a zamestnanosti, ale aj o hodnotách, kultúre a kvalite života. Tvrdia, že ekonomický rast nesmie byť cieľom , ale mal by byť súčasťou integrovaných prístupov smerom k vysokej kvalite života pre 460 miliónov obyvateľov EÚ. Podľa kritikov je potrebné vyhnúť sa návratu k ekonomickej politike 80. rokov a zamerať sa na rozvoj ako integrovanú stratégiu, ktorá je kombináciou ekonomických, sociálnych a environmentálnych cieľov. Zelení napr, argumentujú, že environmentálne ochrana vytvára príležitosti pre ekonomiku, zamestnanosť a spoločnosť ako celok, že ekológia vytvára budúcnosť pre ekonomiku a EÚ musí hrať vedúcu úlohu v tejto záležitosti.

5.Slovensko a poznatkovo-orientovaná ekonomika

Je jasné, že Európa potrebuje rast v takých sektoroch ako sú služby, vzdelanie, kultúra.

Bolonský proces, ktorý má za cieľ zvýšiť medzinárodnú konkurencieschopnosť európskych vysokých škôl vo svete, bol prijatý v roku 1999 a predchádzal Lisabonskej stratégii. Bolonský proces aj Lisabonská stratégia smerujú k Európe znalostí.

Slovenská republika sa začína aktívne zapájať do týchto procesov a poznatkovo-orientovaná ekonomika sa dostáva do širšieho povedomia verejnosti. Objektívne však treba konštatovať, že kým na západe sa odborná literatúra venovala tejto téme už od 60. rokov a aj na Slovensku boli publikovaných množstvo zaujímavých titulov na danú tému už od konca 80. rokov, na najvyššej politickej úrovni našla táto téma odozvu až v súčasnosti. Toto oneskorenie pripravilo Slovensko o adekvátny rozvoj svojej vedomostnej základne predovšetkým v posledných 15 rokoch. Veda a vzdelanie boli odsúvané na obdobie „keď na to budeme mať“ a nestali sa plnohodnotnou a integrovanou súčasťou hospodárskeho rozvoja krajiny. Presadzovanie vzdelávania, vedy, kultúry a umenia ako základných hodnôt spoločnosti v rámci budovania poznatkovo-orientovanej spoločnosti je síce chvályhodné, ale v konfrontácii so štatistikou vyznieva cynicky. SR vydala na vedu v roku 2003 0,59% HDP a do roku 2010 má dosiahnuť úroveň 1,8 %, tzn. že do roku 2010 nedosiahne ani dnešnú úroveň EÚ (1,9%), ktorú Európa považuje za absolútne nedostatočnú a barcelonským cieľom je zvýšiť tento podiel na 3% HDP do roku 2010. Štruktúra výdavkov by mala smerovať k 1/3 podielu z verejných zdrojov a 2/3 podielu z iných zdrojov. V SR prevládajú stále verejné zdroje (asi 58%).

Spoločnosť založená na vedomostiach potrebuje silné univerzity, ktoré poskytujú kvalitné vzdelanie založené na aktuálnych poznatkoch výskumu. Slovenské vysoké školy v rámci Bolonského procesu prechádzajú zásadnou reformou, aby sa stali plnohodnotnou súčasťou formujúceho sa európskeho vzdelávacieho a výskumného priestoru a prispeli k premene tohto priestoru na „centrum exelencie“. Slovenské vysoké školy už môžu prezentovať určité výsledky ako napr. tvorbu a zavedenie nových študijných programov, trojstupňové štúdium, kreditný systém, kompatibilitu akademických hodností a vedomostí. Určite vítame štyri prioritné rozvojové oblasti :vzdelanie a investície do ľudských zdrojov, podporu vedy a výskumu, podnikateľského prostredia a informačnej spoločnosti, tak ako sú vyjadrené v slovenskej lisabonskej stratégii. Na druhej strane ale obavy vzbudzujú vyjadrenia vládnych predstaviteľov , že intenzívnejšiu podporu vlády z hľadiska prideľovania verejných zdrojov do vedy a vzdelania umožní až získanie širokej podpory verejnosti pre toto smerovanie. Kto sa zaujímal o podporu verejnosti vo veci ozdravenia bankového sektoru alebo v prípade investícii do dopravnej infraštruktúry? A pritom ľudia, samozrejme ,pociťujú pozitívne efekty týchto krokov. Preto sa netreba báť konečne investovať do vedy a vzdelania, do oblasti, ktorej pozitívny vývoj ovplyvní celú spoločnosť , dotkne sa každého jednotlivca a zabezpečí krajine skvelú budúcnosť.

Konkrétna situácia v rezorte školstva, na všetkých stupňoch škôl ako aj ekonomické a spoločenské postavenie učiteľa zďaleka nezodpovedá budovaniu poznatkovo-orientovanej spoločnosti, ani snahe o napĺňanie lisabonskej stratégie.

Štáty, ktoré disponujú relevantnými zásobami nerastných surovín musia najprv investovať do prieskumu nálezísk a následne do ťažby, aby neskôr mohli čerpať zisky. Štáty, ktorých bohatstvo spočíva v ľuďoch, by mali o to zodpovednejšie investovať do svojej budúcnosti.

Európa v budovaní poznatkovo-orientovanej spoločnosti zaostáva a chce toto zaostávanie dobehnúť. Slovensko by sa malo z tohto vývoja poučiť a razantne akcelerovať vývoj týmto smerom nielen vo verbálnej ale aj v praktickej rovine.


Autor je prodekanom pre vedu, výskum a medzinárodné vzťahy na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov, Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

Príspevok odznel na konferencii “Lisabonská stratégia pre Slovensko”, ktorá sa konala 5. mája 2005 na pôde Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov. Jej organizátorom bol portál EurActiv.sk a Friedrich Ebert Stiftung, Slovensko. Spoluorganizátorom bol projekt Minerva a Euroatlantické centrum.

REKLAMA

REKLAMA