Prečo kríza medzi Tureckom a Izraelom nikomu neprospieva

Nedávna správa OSN vyšetrujúca smrť deviatich Turkov po tom, čo Izrael zastavil flotilu snažiacu sa o prelomenie blokády Pásma Gazy, ukončila epizódu napínavých turecko- izraelských vzťahov. Ale s ukončením (určitého druhu) prichádza začatie (v určitom slova zmysle). S tým ako obe vlády reagujú na obsah správy možno smerujeme k jednému z najväčších zlomov v regióne.

V súčasnosti ale nie je vhodný čas na to, aby títo dlhodobí spojenci vyhrotili ďalšiu krízu v už i tak skúšanom, nestabilnom a nebezpečnom regióne. Ako demokracie s hlbokým prepojením na transatlantickú komunitu si musia TureckoIzrael uvedomiť, že majú kľúčový podiel na stabilizácii Stredného východu pomocou vytvárania príkladov reprezentatívnejších režimov vlády v regióne.

Obe krajiny majú rovnaký cieľ pomáhať ďalším štátom integrovať sa do širšieho medzinárodného hospodárstva, aby tak podporili veľmi potrebný rast a rozvoj a zároveň vylepšovať humanitárne štandardy v regióne tak, aby dosahovali medzinárodné štandardy. Namiesto toho najnovší vývoj udalostí odvráti pozornosť každého od týchto spoločných cieľov smerom k neprospešným rozdielom.

Ankara reagovala ešte pred oficiálnym zverejnením správy zhoršením svojich vzťahov s Izraelom, a to vyhostením izraelského veľvyslanca a zmrazením všetkých obchodných dohôd. Zároveň okamžite ukončila akúkoľvek vojenskú spoluprácu a len tesne sa vyhla vojenským hrozbám keď zlovestne prisľúbila, že „prijme akékoľvek opatrenia, ktoré budú potrebné, na zaistenie slobody manévrovania vo východnom Stredomorí.“

Reakcia Izraela bola oveľa menej dramatická, ale o nič menej znepokojujúca- takmer úpne ticho. Formálne ospravedlnenie bolo pre prívržencov tvrdého postoja vo vláde Benjamina Netanjahu vždy nepredstaviteľné, prejavenie ľútosti a kompenzácie za stratu na tureckých životoch, ktoré predtým ponúkli, sa nikdy nepretavili do skutočnosti.

Do dnešného dňa spravil Izrael len málo, aby utíšil značný hnev Turecka nad smrťou svojich občanov. Je to znepokojujúce v čase, kedy sa Izrael nachádza v ešte väčšej izolácii a čelí väčším výzvam vplyvom rozpadu regionálneho usporiadania, ktoré so sebou zmietla Arabská jar.

Samozrejme, o bezpečnosti Izraela sa nevyjednáva. Izrael čelí skutočnosti narastajúcej medzinárodnej izolácie, ktorá ešte vzrástla ich ustrašenou, takmer váhavou odpoveďou na Arabskú jar.

Napriek neistote z povahy vyvstávajúcich režimov, súčasný proces, ktorý je v plnom prúde, v sebe nesie z dlhodobého hľadiska prísľub demokratizácie v regióne a možno aj vytvorenia silnejšej základne pre dlhotrvajúci mier a stabilizáciu v prípade, že spolu transatlantické spoločenstvá dokážu spolupracovať.

Hoci Izrael má hneď niekoľko dôvodov na odpor voči Turecku a jej politikám, mal by dať Ankare šancu predtým ako to vzdá a ukončí ich vzťah. Napokon, len pred niekoľkými rokmi dovolil Izrael Turecku chopiť sa vedenia vo vyjednávaniach so Sýriou a občasné protesty, ktoré to vyvolalo na domácej pôde, zahral do stratena. Izrael vtedy oceňoval úlohu Turecka ako mediátora a uzmierovateľa v regióne. Táto úloha je v súčasnosti ešte kľúčovejšia.

Jednou z možností pre Izrael by bolo vyhovieť niektorým z hlavných požiadaviek Turecka ohľadom krízy pre flotilu, aby tak uvoľnila súčasnú situáciu, a zároveň dať jasne najavo, že zrušenie blokády Pásma Gazy- ktorú teraz OSN po prvý raz uznalo ako legálnu- je možné len ako súčasť širšej regionálnej dohody podporovanej Západom.

Rovnako, ako dlhoročný partner Jeruzalema, aj Ankara musí dať jasne najavo, že akákoľvek dohoda alebo iniciatíva uzatvorená medzi Tureckom a nepriateľom Izraela v regióne- počnúc Hamasom, Iránom, či dokonca novým Egyptom- nebude namierená proti Izraelu a neohrozí tureckú spoluprácu v prípade, že sa to bude týkať revizionizmu.

Objasnenie smerovania tureckej zahraničnej politiky na Strednom východe dosiahnutím zblíženia sa s Izraelom je v dlhodobom záujme všetkých. Po počiatočných rozporoch a váhaní sa zdá, že Turecko upravilo svoju širšiu stratégiu ohľadom Stredneho východu a zosúladilo ju viac s líniou Západu, hoci stále je v tomto smere možné spraviť viac.

Čo sa týka Líbye, obrat Turecka bol úplny. V prípade Sýrie došlo k dôležitému, hoci nedokončenému procesu vyvíjania nátlaku na režim Bašara al-Assada. Sýria odhalila hlboké rozdiely medzi tureckým a iranským prístupom, čo transatlantické spoločenstvo privítalo.

Z dôvodu najnovšieho rozhodnutia Turecka prispieť k protiraketovej obrane NATO poskytnutím súhlasu s postavením amerického radaru na svojom území sa zdá, že turecko– iránske vzťahy sa nijako nezlepšujú. Keď sa na toto pozrieme ako celok, tento vývoj by mal Izrael povzbudiť k tomu, aby sa pokúsil zmieriť s Tureckom.

Počas Arabskej jari sa Turecko začalo cítiť silnejšie a sebavedomejšie a ujalo sa väčšej úlohy v regióne silou svojho takzvaného „Tureckého modelu“. Ale rétorika Turecka a jeho postoj voči Izraelu škodia jeho jedinečnému postaveniu ako mediátora a tiež poškodzujú jeho nulové problémy s politikou susedov. A zdá sa, že to má skôr čo robiť s pózovaním na domácej a regionálnej pôde než so zásadami.

Aktívne sa zapájajúce Turecko a povzbudzujúci aktivizmus Ankary zotrvať na svojich zásadách, ako to vytýčuje ich ambiciózna zahraničná politika, predstavujú pre Západ novú výzvu. Snaha vyhrešiť Ankaru vyvolá len protireakciu.

Avšak inteligentná, prezieravá diskusia ohľadom strategických záujmov by odhalila potrebu spolupráce v snahe zmeniť Arabskú jar z výzvy na príležitosť. Ako Turecko tak ani Izrael na tom nie sú lepšie s novým stavom vzťahov medzi sebou. Rovnako ani zvyšok Západu, či podporovatelia demokracie v regióne. Turecko- izraelské vzťahy sa zhoršili presne v tom čase, kedy potrebujeme viac diplomacie.

Autori Dr. Emilliano Alessandri a Joshua Walker pracujú pre German Marshall Fund of the United States.

REKLAMA

REKLAMA