Úloha nových členov v bezpečnostnej politike EÚ

V apríli sa podľa všetkého stane členom Európskej únie osem bývalých komunistických krajín. V tejto súvislosti sa síce hovorí o rozšírení EÚ, ale tento termín mierne zavádza. Naznačuje totiž, že priestor, ktorý momentálne zapĺňajú inštitúcie, hodnoty a politika súčasných členov Únie, sa jednoducho rozšíri o územie nových členov.

 

V skutočnosti však pôjde skôr o zlúčenie dvoch častí Európy. Tá východná si za desaťročia izolácie za železnou oponou vybudovala vlastný rebríček preferencií a hodnôt, ktorý aj keď zďaleka nie je homogénny (podobne ako neexistuje uniformita v EÚ), je však predsa len dosť odlišný na to, aby sa dalo hovoriť o zásadných rozdieloch medzi budúcimi a mnohými súčasnými členmi EÚ vo viacerých oblastiach, vrátane obrany a bezpečnosti. Hoci jedným z cieľov rozšírenia EÚ je pretvorenie štátov bývalého komunistického bloku podľa vzoru ich západných susedov, tento proces bude prebiehať oboma smermi. Preferencie nových členov Únie sa nevyhnutne odrazia na celej škále jej politiky.

V oblasti bezpečnostných a vojenských záležitostí pridajú noví členovia ďalšie vrásky na čelá architektov jednotnej Európskej bezpečnostnej a obrannej politiky (European Security and Defence Policy – ESDP). Tá prešla najmä od začiatku irackej krízy množstvom nových prekážok a komplikácií. EÚ síce nedávno prebrala velenie nad vojenskou misiou v Macedónsku, ale plné spektrum operácií sa neplánuje ani v najbližších rokoch. Znamená to, že novým členom neušiel vlak, práve naopak, budú sa podieľať na hlavnej časti implementácie ESDP ako plnoprávni členovia Únie. Po kríze v EÚ spôsobenej situáciou v Iraku je jasné, že nové členské štáty potenciálne zohrajú v disku-siách o budúcej bezpečnostnej politike rozhodujúcu úlohu. Úvahy o ich pozícii v otázkach vzťahov s USA, vojny a diplomacie už nie sú len akademické. Rozhodnú o budúcej podobe zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ a tiež o tom, či sa vôbec podarí vytvoriť jednotnú európsku pozíciu. Nastal čas pre otázky o preferenciách kandidátskych krajín.

IRAK A KRÍZA ZAHRANIČNEJ POLITIKY EÚ

Čo znamenala diplomatická kríza ohľadne Iraku pre EÚ? Spoločná bezpečnostná a obranná politika je plne podriadenou súčasťou zahraničnej politiky EÚ, ktorá je pre zmenu zameraná na ochranu územia Únie a jej záujmov, ako aj na rozšírenie jej hodnôt mimo územie členských štátov. Zadefinovať tieto hodnoty v praxi a dohod-núť sa na spoločnom postupe pri ich presadzovaní je už komplikovanejšie.

V prípade Iraku sa pozície jednotlivých štátov vyprofilovali v dnes už dobre známej podobe. Veľká Británia, Španielsko, Taliansko a väčšina kandidátskych štátov sa pridali na stranu koalície vedenej USA. Nemecko, Francúzsko, Belgicko a Luxembur-sko sa snažia o dištancovanie sa Európy od vojenskej akcie v Iraku. V prípade, že kandidáti na členstvo v roku 2004 by boli už dnes členmi EÚ, pomer síl by hral jasne v prospech prvej skupiny štátov. To však platí v momentálnej situácii a nemusí to platiť v budúcnosti. Za zdanlivo čierno-bielou otázkou o Iraku stoja komplikované politické kalkulácie, ktoré môžu v budúcnosti viesť k inému postoju členských štátov a tým pádom aj k inému pomeru síl v EÚ. Inak to nebude ani v prípade budúcich členov Únie.

DIPLOMACIA VS. VOJENSKÁ SILA

Jedna z kľúčových otázok týkajúcich sa Iraku znie: Ktoré problémy riešiť diplomaciou a čo je úlohou vojakov? Koordinovaná odpoveď zo strany EÚ neexistuje, pretože jej dodnes chýba spoločná obranná stratégia alebo zhodnotenie bezpečnostnej situácie EÚ (threat assessment). Tento dokument by zhodnotil zdroje rizík pre členské štáty a určil by potrebnú bezpečnostnú stratégiu – niekde diplomaciu a ekonomickú pomoc, inde kombináciu ekonomického a vojenské-ho tlaku. Bez spoločnej stratégie chýba zahraničnej politike EÚ logická celistvosť. Rozhodnutie špeciálneho zasadnutia Európskej rady o Iraku zo 17. februára 2003 je typickým príkladom. Rada uznala, že rozmiestnenie amerických a britských vojenských síl v Perzskom zálive viedlo Irak k tomu, že povolil návrat inšpektorov OSN. Minimálne jedna európska veľmoc, Nemecko, však bola a priori proti nasadeniu týchto jednotiek do boja, bez čoho by ich rozmiestnenie stratilo psychologický efekt a tým aj význam.

Debata sa tak posúva do novej roviny – namiesto otázky kedy prejsť od diplomacie k vojne je otázkou, či je vôbec politicky a morálne správne použiť silu. Pre mnohé krajiny EÚ sa stalo použitie vojenskej sily neprípustným východiskom alebo “zlyhaním”, ako to nazval francúzsky minister zahraničných vecí, D. de Villepin. Prevláda tiež tendencia postaviť túto v podstate pacifistickú pozíciu do úlohy oficiálnej politiky EÚ a profilovať Úniu ako protipól USA (čo čiastočne vysvetľuje neochotu EÚ vážne sa zaoberať vojenskými a nevojenskými rizikami). Výsledkom je, že EÚ produkuje zahraničnú politiku, ktorá nedohliada na bezpečnostnú dimenziu vlastných rozhodnutí. Aký dopad by mal napríklad rozkol s USA na schopnosť Európy reagovať na prípadný ďalší konflikt na Balkáne? A čo v situácii napätia s Ruskom, Bieloruskom alebo Ukrajinou?

Kandidátske krajiny si zrejme uvedomujú potrebu obrannej stratégie oveľa viac ako ich západní susedia. Zdá sa, že v strednej a východnej Európe, ktorú od čias kvázi-kolonizácie Sovietskym zväzom stále delí len jedna generácia, prežíva vyšší pocit ohrozenia ako v západnej časti kontinentu. Svoju úlohu v tom hrá aj zemepis – Belgicko, ktoré od najbližšej totalitárnej krajiny delí ochranné pásmo spriatelených štátov EÚ, sa určite cíti bezpečnejšie ako Poľsko, ktoré sa vďaka 407 km dlhej hranici s Lu-kašenkovým Bieloruskom pozerá na svet cez menej ružové okuliare (pre pobaltské krajiny to platí ešte viac, pre strednú Európu asi čím ďalej tým menej). Pozícia kandidátskych krajín na periférii demokratickej Európy a ich historická skúsenosť sa tak skoro nezmenia, takže pocit vyššieho rizika bude asi naďalej hrať úlohu pri debatách o použití vojenskej sily.

ÚLOHA USA V EURÓPSKEJ BEZPEČNOSTI

Diskusiu o Iraku v EÚ do veľkej miery ovplyvnili predstavy jednotlivých členov o úlohe Washingtonu pri obrane a bezpeč-nosti Európy. Pôvodná funkcia USA v obrane Európy viac-menej zanikla so Sovietskym zväzom, čím sa otvorilo pole pre nové predstavy o bezpečnostnej architektúre kontinentu. Pre Veľkú Britániu a mnohé iné európske krajiny neznamenal zánik ZSSR koniec potreby spoločného postupu západnej komunity; zmenil sa len charakter rizík a tým aj vojenská stratégia spojencov. Nedá sa však poprieť, že predstavy USA a väčšiny krajín EÚ sa rozišli v otázke, ako nastoliť poriadok v problémových regiónoch. Nie všetci členovia EÚ boli ochotní podriadiť svoje rozdielne názory potrebe spoločného postupu s USA. Americké vojská už nehrajú takú rozhodujúcu úlohu v bezpečnosti Európy ako počas studenej vojny a ochota hľadať kompromis s Was-hingtonom poklesla, aj keď nie rovnomerne. V otázke, kde bude hrať lojalita k USA kľúčovú rolu, sa dá očakávať pokračovanie rozkolov z minulých mesiacov a týždňov.

Kandidátske krajiny sa pozerajú na pozíciu USA z trochu iného uhla. Z vyššieho pocitu ohrozenia vyplýva aj potreba spoľahlivých vojenských partnerov. EÚ na rolu vojenskej aliancie zatiaľ ani neašpiruje (všetky zmluvy sa zatiaľ vyhýbajú otázke kolektívnej obrany), kandidátske krajiny sa teda logicky pozerajú na západ a cez Atlantik. Nie náhodou sú všetci kandidáti na vstup do EÚ buď súčasnými, alebo budúcimi členmi NATO. Dá sa predpokladať, že potreba udržať silné putá medzi USA a Európou pre mnohých členov preváži názorové rozdiely o americkom postupe v Iraku a v iných problémových oblastiach. Ako výstižne povedal estónsky premiér S. Kallas: “Neprajem si túto vojnu… ale nemôžeme ostať v ústraní a musíme sa pridať na jednu alebo na druhú stranu. Bolo by absurdné myslieť si, že skrývanie sa a ukazovanie prstom na Ameriku nám pomôže v prípade, že sa budeme brániť pred nejakým novým Stalinom… byť otvorenými a verejnými priateľmi USA je lepšie.”1

MEDZINÁRODNÉ ZÁKONY VS. ZÁKON DŽUNGLE

Asi najzaujímavejším prvkom diskusie o Iraku bola práve otázka legálnosti vojenskej akcie podľa medzinárodného práva. Mnohé európske krajiny sa snažili zabrániť tomu, aby USA – v rozpore s definíciou obrany podľa Charty OSN – zakotvili preventívnu vojnu ako platný obranný princíp. Európania tiež spochybnili právo americkej vlády zmeniť režim v Iraku vojenskou silou, nech už je akokoľvek nedemokratický či krutý k vlastným občanom. Práve v tomto bode vládla v rámci EÚ asi najväčšia zhoda a súčasne aj rozdiel s USA. Ani Veľká Británia nezastáva odmietavý postoj súčasnej americkej vlády k liberálnemu modelu medzinárodných vzťahov, založených na silných inštitúciách a jasných záko-noch. Európska únia vidí svoju silu práve v schopnosti preniesť sa nad realpolitik minulého storočia. Jednou z hlavných misií jej zahraničnej politiky sa stáva šírenie vysoko integrovaného medzinárodno-politického modelu á la EÚ, čo predseda Európskej komisie R. Prodi nazval nové globálne usporiadanie (new world order).2

Pre kandidátske krajiny predstavuje americko-európsky rozkol nevítanú dilemu. Na jednej strane, menšie krajiny (okrem Poľska kandidujú v tomto kole rozširovania EÚ relatívne malé štáty) vo všeobecnosti uprednostňujú medzinárodný systém so silnými inštitúciami, pretože sa tým relatívne posiľňuje ich vplyv. Ako uviedol E. Kukan, “ak chcú mať malé štáty relevantný vplyv na rozhodovanie, je pre ne nevyhnutné, aby sa začlenili do existujúcich rozhodovacích štruktúr”.3 Integrácia priniesla povojnovej Európe stabilitu a prosperitu – preto sa tieto krajiny uchádzajú o členstvo v Únii. Tento systém však musí byť zároveň schopný garantovať ich prežitie a nie je jasné, či by toho bola EÚ schopná bez USA. Na druhej strane, súčasná vláda USA ponúka nie celkom vítanú alternatívu, ktorá v podstate ruší systém dlhodobých aliancií a nahrádza ho systémom krátkodobých koalícií založených na “probléme dňa”. To však zo strany menších štátov vyžaduje kompletnú lojálnosť a tým vystavuje ich vlády vnútropolitickému tlaku. Okrem toho nie je jasné, či by prípadné garancie platili aj v čase, keď USA nepotrebujú podporu zo strany koaličných spojencov. V tomto zmysle hrá nenahraditeľnú úlohu práve NATO. Hoci momentálne sa Aliancia nachádza v kríze aj pre nejasný postoj USA, EÚ ho v žiadnom prípade nenahrádza.

Zaujímavá by bola pozícia kandidátskych krajín k morálnej otázke zvrhnutia totalitného režimu S. Husajna vojenskou silou. Kto iný vie lepšie posúdiť význam takéhoto kroku ako štáty, ktoré donedávna trpeli pod jarmom komunizmu? Napriek tejto skúsenosti vládlo v strednej a východnej Európe, až na pár výnimiek, ticho. List Vilniuskej desiatky (V10) len letmo spomína “nebezpečenstvo predstavované tyranmi” a argumentuje hlavne potrebou zbaviť S. Husajna zbraní hromadného ničenia. Krajiny bývalého sovietskeho bloku sa nepridali do debaty o potrebe zmeny irackého režimu do takej miery ako niektorí predstavitelia krajín, v ktorých západné jednotky pomohli nastoliť nový režim (V. Surroi z Kosova a J. Ramos-Horta z Východného Timoru). Samozrejme, ide len o hrubé rysy rozdielov medzi súčasnými a budúcimi členmi EÚ. Túto problematiku je potrebné podrobnejšie analyzovať a zohľadniť rozdiely medzi jednotlivými kandidátmi. Dôležitým faktorom je aj pevnosť zahraničnopolitického kurzu strednej a východ-nej Európy – či vydrží skúšku času.

ZDROJE ROZDIELOV V BEZPEČNOSTNEJ POLITIKE ČLENOV ÚNIE

Prezident J. Chirac pri istej príležitosti vytkol lídrom Talianska a Španielska, že ich pro-americký kurz obracia na hlavu princíp demokracie, pretože ignoruje mienku väčšiny vlastných občanov. Podobný argument by sa dal obrátiť aj proti krajinám strednej Európy. Podľa prieskumu spoločnosti Gallup bola v januári za vojnu v Iraku väčšina respondentov len v Rumunsku (45% za, 38% proti). V ostatných štátoch V10 to bolo naopak, pričom v Macedónsku bolo za vojnu len 10% obyvateľstva. V členskom štáte NATO, Českej republike, bolo 82% ľudí proti vojne.4 Ako poznamenala Slobodná Európa, “je potrebné sa spýtať, či americkú politiku podporujú národy strednej a východnej Európy alebo len ich vlády”. Ponúka sa teda ďalšia otázka – Je momentálna pro-americká politika závislá od súčasných vlád a prežila by najbližšie voľby? V západnej Európe sleduje podpora USA ideologicko-politické línie. V pro-americkom tábore je Taliansko a Španielsko, ktoré majú konzervatívne vlády. Sociálno-demokratická vláda v Nemecku je jednoznačne proti, kresťansko-demokratická opozícia prevažne za. Výnimkou z pravidla je Veľká Británia, kde aj ľavica T. Blaira pokračuje v tradičnej pro-americkej línii a Francúz-sko, kde sa pravica zvyčajne hlási k nacionalistickej tradícii generála de Gaulla.

V krajinách strednej Európy však politická príslušnosť zdanlivo nehrá veľkú úlohu. Z 13 bývalých komunistických krajín, ktoré sa podpísali pod list V10 alebo pod anglicko-španielsky otvorený list vo Wall Street Journal, má deväť ľavicovú vládu. Dá sa teda hovoriť o tradícii pro-NATO a pro-americkej línie? Od pádu Berlínskeho múru sa predsa ľavicovo- pravicovo – populistické vlády v stred-nej a východnej Európe vymenili už niekoľkokrát, ale všetky dodržali v hrubej podobe zahranično-politické smerovanie k NATO a EÚ. Faktom ostáva, že verejná mienka si doteraz nemusela vyberať medzi Bruselom a Washing-tonom, čo sa zmenilo nástupom G. Busha a irackou vojnou. V Nemecku už padol mýtus večného priateľstva s Washingtonom, keď práve kríza v Iraku poskytla G. Schröderovi neodolateľnú možnosť profitovať vo voľbách na rastúcej vlne anti-amerikanizmu. Je možné, aby sa nemecký model opakoval v strednej a východnej Európe?

ROZŠÍRENIE EÚ A REAKCIA “STAREJ” EURÓPY

Dôkladná analýza rozdielov medzi kandidátmi a súčasnými členmi EÚ by si vyžiadala viac priestoru, ale aj z týchto krátkych postrehov je jasné, že rozšírenie Únie vnesie do bezpečnostnej a obrannej politiky prvok, ktorý neprivítajú všetci členovia EÚ. Oslabí zoskupenie Francúzska, Belgicka a Luxemburska, ktoré sa snaží zadefinovať identitu a zahraničnú politiku Únie v kontraste k politike USA. Práve tieto krajiny zvolali spolu s Nemeckom na apríl 2003 summit, na ktorom sa má predložiť nová platforma pre užšiu vojenskú spoluprácu krajín EÚ. Iniciatíva je teoreticky otvorená pre všetkých členov, ale belgickí organizátori dali na vedomie, že majú prísť len tie štáty, ktoré sú ochotné podpísať akčný plán (Veľká Británia, Taliansko ani Španielsko neboli pozvané). Obsah tohto plánu nie je v čase písania príspevku zverejnený, ale dá sa očakávať nepriama kritika politiky USA a Veľkej Británie v Iraku vo forme zdôraznenia úlohy medzinárodného práva a OSN pri použití vojenskej sily. Takýto postup by znamenal dočasný koniec snahy o vytvorenie spoločnej zahraničnej politiky EÚ. Je však zrejmé, že organizátori dúfajú, že sa im podarí izolovať Veľkú Britániu a Španielsko, Taliansko a noví členovia časom prejdú na stranu Francúzska. EÚ by potom mohla prebrať veľkú časť zodpovednosti NATO na seba a oslabiť putá, ktoré viažu USA k Európe. Slovami fanúšika tejto iniciatívy, R. Prodiho, “bezpečnosť Európy nesmie závisieť od Spojených štátov”.5 Dá sa teda očakávať tlak na nové členské štáty, aby prehodnotili súčasnú politiku voči EÚ a NATO, aby sa mohla iniciatíva Francúzska, Nemecka a Beneluxu časom zmeniť na oficiálnu líniu Európskej únie.


Autor je riaditeľ bruselskej pobočky amerického Strediska pre obranné informácie (CDI).

1 “Prime Minister Says, Country Must be on the Side of U.S. on Iraq”, RFE/RL Newsline (28.2.2003).
2 “Defense Policy: Verhofstadt Confirms Date for Quadrilateral Summit“, European Report č. 2763 (29.3.2003).
3 E. Kukan, “Zahraničná politika malých štátov”, Listy SFPA (marec 2001).
4 E. Tomiuc, “Eastern Europe: Do Citizens Of Vilnius 10 Support Action Against Iraq, or Only Their Governments?” RFE/RL (7.2.2003); .
5 European Report, č. 2763 (29.3.2003).

Pôvodný text si môžete prečítať na stránke SFPA.

Ďalšie analýzy môžete nájsť na stránke Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku.

REKLAMA

REKLAMA