Café Európa: Európska budúcnosť Česka a Slovenska?

Slováci a Česi v roku 1918 vytvorili spoločný štát a naša história, kultúra a politika sú odvtedy previazané. Nezmenilo sa to ani po rozdelení federácie v roku 1993, kedy o vzniku dvoch štátov rozhodli politici a nie ľudia v referende.

Krajinám sa postupne podarilo vybudovať fungujúce demokratické štáty a v roku 2004 sa oba stali súčasťou Európskej únie, čím sa opäť symbolicky „spojili“.

V súčasnoti  však vidíme krajiny, ktoré majú v EÚ  odlišnú pozíciu. Slovensko je v v eurozóne, Česko nie. Slováci sú taktiež dlhodobo väčší optimisti vo vzťahu k EÚ.   Na Slovensku síce nechodíme vo veľkých počtoch voliť  do Európskeho parlamentu , no Únii dôverujeme.

Podľa českého politológa Pavla Šaradína je v Česku skepsa voči EÚ historicky najvyššia. Iba okolo 30 percent ľudí EÚ dôveruje a 70 až 80 percent ľudí odmieta euro, pretože ho vidí ako súčasť „Bruselského diktátu.“

Utečenecká kríza dala  niektorým stranám silnú emotívnu politickú tému previazanú s EÚ a európske témy  budú hrať dôležitú rolu aj pri nadchádzajúcich parlamentných voľbách.

Strana TOP09 dokonca priamo komunikuje EÚ na predvolebných billboardoch. Oznamuje, že je „jediná jasne proeurópska strana“. Podľa Šaradína existujú v podstate tri skupiny strán a v proeurópskom tábore sú už len menšie strany.

Druhý tábor tvoria skeptickejšie strany, od tradičných ODS, po „obskúrne populistické subjekty“. Tretí tábor sám osebe je Andrej Babiš.

Dnes sa od Babiša dištancujú všetci proeurópski politici a političky, ktorí kedysi pri zakladaní hnutia ANO stáli. On sám používa mimoriadne euroskeptický slovník, no tak ďaleko, aby požadoval CZexit – teda vystúpenie z EÚ, zatiaľ nedošiel.

To ale ešte  neznamená, že si túto agendu neosvojí, pretože je extrémne nevyspytateľný. „Keď niečo povie dnes, tak zajtra to poprie,“ hovorí Šaradin.

Optimizmus neprinášajú ani slová českého novinára Patrika Eichlera. Dodáva, že priepasť medzi Slovenskom (spolu so zvyškom EÚ) a Českom sa môže ešte prehĺbiť. Ak sa bude rozhodovať o dvojrýchlostnej Európe, Slovensko aspoň bude pri rokovacom stole.  Česku hrozí, že sa ocitne úplne mimo hry.

Prečo sa líšime?

Ako vznikol takýto rozdiel v postoji k EÚ medzi Čechmi a Slovákmi? Slovenský sociálny antropológ Juraj Buzalka za tým vidí predovšetkým skúsenosť Slovenska s autoritárskou vládou a mečiarizmom deväťdesiatych rokov. Snáď preto sme o niečo imúnnejší, v EÚ vidíme záruku, že zostaneme „normálnou“ demokratickou krajinou.

Rozdielom je i úroveň médií, ich sloboda a ich zodpovednosť. Na Slovensku sme na tom momentálne o niečo lepšie. Komentátorka denníka SME Zuzana Kepplová spomína ako sa veľké seriózne české médiá napríklad počas migračnej krízy správali horšie, než sa na Slovensku správal  najväčší bulvár.

Mnohé seriózne české médiá rakticky prebrali  rétoriku krajnej pravice. I preto utečenecká kríza v Česku posilnila euroskepticizmus podstatne viac, než u nás.

Podľa Eichlera je problematické i to, že sa zmenila vlastnícka štruktúra médií a reálne sa  znížila ich sloboda. Dnes podľa neho dochádza ku skutočným manipuláciám a tendenčnému písaniu v záujme niektorých strán, predovšetkým práve tých antieurópskych.

Akú máme budúcnosť v Európe?

Napriek tomu, že situácia na Slovensku sa dnes javí ako lepšia, môže sa zmeniť smerom k väčšej skepse a kritike EÚ. Buzalka vidí podobu medzi Babišom a slovenským premiérom Ficom v ich nevyspytateľnosti. S oslavami toho, že pochybnosti o našej proeurópskej orientácii sa rozplynuli, keď sa jednoznačne postavil za „jadro“ EÚ, treba  počkať.

Robert Fico však nahlas hovorí nielen o tom, že chceme byť v „jadre“, ak nejaké vznikne, lebo z toho budeme mať výhody. Hovorí aj o tom, že to bude niečo stáť. Tým otvára politicky náročnú tému a naznačuje, že to môže myslieť  vážne.

Podľa Buzalku však diskusii o našom mieste v Európe stále chýba obsah. Od nášho vstupu sa sústreďujeme iba na využívanie tém, ktoré sú momentálne v móde. Hovoríme o eurofondoch a ekonomických výhodách, či v súčasnosti o akomsi jadre Únie.

Naše členstvo ale znamená viac, má aj hodnotový rozmer. Zodpovednosťou politikov nie je iba hovoriť, že chceme byť európski, ale aj vysvetľovať a diskutovať prečo. Prečo chceme byť v jadre EÚ a čo tam chceme robiť?

Bez takejto úprimnej diskusie môžu rôzne euroskeptické až extrémistické politické sily podkopať odhodlanie spoločnosti byť v EÚ. Skutočný obsah – programové, konkrétne a praktické odpovede na to, ako to bude vyzerať, keby sme z EÚ odišli, však nemajú ani oni. Do karát im však hrá aktuálna medzinárodná situácia.

Skeptické a extrémistické sily vyliezajú na povrch nielen na Slovensku. Kepplová upozorňuje, že celosvetovo sa prekresľujú červené čiary. Prežívame sociálne turbulencie a títo ľudia cítia, že majú šancu dostať sa  k moci.

Po období mečiarizmu sme sa rozhodli stať sa „normálnou krajinou“. Preto sme sa stali súčasťou silného bloku EÚ spolu s tými štátmi, ktoré sme za vzor tejto normálnosti považovali.

Prekresľovanie červených čiar však dnes prichádza práve zo západu. S každým Trumpovým tweetom či podivným referendom o Ukrajine, nezávislosti, brexite. Čoraz viac a viac prichádzame o pôvodné vzory úspešnej európskej krajiny.

Nadišiel preto čas, aby sme prestali hľadať vzory na kopírovanie a sami naplnili svoju krajinu  obsahom o tom, prečo sme Slováci, prečo sme demokrati, prečo sme Európania.


Článok vznikol na podujatí „Café Európa: Európska budúcnosť Česka a Slovenska“ ktoré zorganizovalo 20. septembra 2017 Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku spolu so Slovenskou spoločnosťou pre zahraničnú politiku (SFPA) a Nadáciou Hannsa Seidela. Diskutovali uraj Buzalka, Ústav sociálnej antropológie FSEV UK; Patrik Eichler, novinár a komentátor, Masarykova demokratická akademie; Zuzana Kepplová, komentátorka SME; Pavel Šaradín, politológ a publicista, Univerzita Palackého.

REKLAMA

REKLAMA