Dobrá a zlá komunikácia: euro verzus ústavná zmluva

Francúzske a holandské referendum, ktoré minulý rok odmietli ústavnú zmluvu, ukázali komplexnosť problému komunikovania Európskej únie na národnej úrovni. EurActiv porovnáva komunikačný debakel ústavnej zmluvy s úspechom spoločnej európskej meny.

 

Pozadie

Viceprezidentka komisie Margot Wallström predvčerom (1. február) zverejnila Bielu knihu o zlepšení komunikačnej stratégie EÚ. Cieľom dokumentu je vytvoriť komunikačnú politiku ako „samostatnú politiku“. Odmieta myšlienku, že komunikácia Európy je najmä záležitosťou Bruselu a zameriava sa na občanov, nie inštitúcie.

Dokument je tiež pokusom riešiť dlhodobý „demokratický deficit“ EÚ, ktorý vyvstal do popredia nízkou účasťou na voľbách do EP v 2004, ako aj pri minuloročných referendách o euroústave.

V tomto kontexte porovnáva EurActiv dve komunikačné stratégie – pred prijatím spoločnej meny a pred referendom o Ústavnej zmluve vo Francúzsku – a hľadá dôvody ich rozličnej úspešnosti.

Pozície

Werner Becker z Deutsche Bank Research verí, že euro bolo zo strany EÚ skomunikované dobre. Jeho úspech má stáť na fakte, že bolo komunikované pred zavedením. „Mali veľa času a podporu národných vlád pre komunikáciu tejto udalosti.“

Veľkú pozitívnu úlohu podľa Beckera zohrali banky. Len počas prvej fázy zavádzania v 1999 minula Deutsche Bank sama na komunikáciu zmeny zákazníkom, tréning zamestnancov a zmenu IT systému 1 miliardu nemeckých mariek. Druhá fáza, fyzické zaverenie euro mincí a bankoviek v roku 2002, stálo niekoľko stoviek miliónov eur, tiež minutých najmä na komunikáciu so zákazíkmi, personál a klientov.

Ďalšou výhodou eura, ktorá podľa Beckera uľahčila komunikáciu, je šetrenie: „Náš korporátny sektor ušetril na nákladoch z menových prevodov každý rok asi 10 miliárd eur. Preto sme mali podporu aj zo strany firiem.“

Pokiaľ však ide o Ústavnú zmluvu, podľa Beckera treba viniť národné vlády. „To je otázka, v ktorej mali podľa môjho názoru iniciatívne konať vlády. To nie je komunikačné zlyhanie Komisie. Komisia môže byť kritizovaná pre čokoľvek, nie však pre toto.“

Becker si myslí, že francúzska debata o ústavnej zmluve sa zameriavala príliš na národné otázky, nie dostatočne na Európu: „Musíte komunikovať s národnou verejnou mienkou – a to je kľúčový problém komunikácie EÚ. Neexistuje európska verejnosť, to je problém. Musíte preto oslovovať verejnosť národnými médiami a v národnom jazyku.“

Francúzi majú podľa neho problém s rastom a zamestnanosťou a vnímaním, že rozširovanie EÚ a globalizácia „spolupracujú pri ohrozovaní ich pracovných miest“. Preto „sa francúzska diskusia primárne nezamerala na Európu, ale na globalizáciu a hospodársku politiku“.

Pokiaľ ide o komunikáciu, Becker si myslí, že Európsky parlament „má zohrávať väčšiu rolu v komunikovaní (európskych otázok) národným parlamentom“, ktoré zase môžu predať odkaz svojim vlastným voličom, verejnosti ako takej.

Sebastian Kurpas, výskumný pracovník bruselského Centre for European Policy Studies, tvrdí, že euro a ústavná zmluva boli „dve veľmi odlišné výzvy“. „Pokiaľ ide o komunikáciu, euro bolo ľahšie.“

Kuraps argumentoval najmä tým, že euro bolo „omnoho konkrétnejšie“ ako Ústavná zmluva. Tá bola komplexná a komplikovaná mnohými inštitucionálnymi a technickými otázkami. „Pokiaľ ide o euro, malo to konkrétny význam pre každého z nás v každodennom živote.“

Pri debate o ústavnej zmluve vo Francúzsku a Holandsku bola zásadným rozdielom neexistencia európskej verejnej sféry. „V oboch krajinách to bolo po čase najmä o národnej politike. Videli sme tam jasne národné kampane.“

Podľa neho by však bolo príliš ľahké poukazovať len na národnú úroveň. Hlavným problémom je pre Kurapsa neexistencia „funkčnej siete verejných sfér“.

„Na úrovni elít áno, máte noviny a médiá ktoré komunikujú transnárodne. No týmto otázkam silno dominuje národný kontext.“

Môžu sa však verejné sféry postupne prepojiť? „Z dlhodobého hľadiska áno. To je kľúčová záležitosť, v ktorej dávajú európske inštitúcie pridanú hodnotu koordináciou takých snáh.“ Podľa neho môžu inštitúcie ako Európsky parlament pomôcť presiahnuť národné preferencie a nahradiť ich politickými názormi, „politickými líniami namiesto národných línií“.

„Najmä v prípade Európskeho parlamentu je v budúcnosti potrebné urobiť viac. Parlament je veľmi efektívnym legislátorom, nenašiel však ešte svoju skutočnú úlohu pri stimulovaní európskej debaty.“

Kuraps však dodáva, že to je „dlhodobá snaha“. „Nie je to niečo, čo môžete naštartovať kampaňou… Rozdielne inštitúcie majú rozličné úlohy, médiá majú tiež svoju úlohu. A európske inštitúcie samozrejme potrebujú nejaké prostriedky“, aby mohli svoje úlohy naplniť.

Ďalšie kroky

  • Od februára do júla 2006 bude Komisia zbierať reakcie aktérov i občanov prostredníctvom samostatnej webstránky pre konzultácie Bielej knihy o komunikácii EÚ.
  • Komisia zorganizuje v Bruseli sériu debát aktérov, ktoré sa zamerajú na každú z piatich oblastí plánu.
  • Na jar 2006 bude odštartovaná špeciálne séria prieskumov verejnej mienky Eurobarometra, ktoré majú poskytnúť informačné vstupy pre debaty.

REKLAMA

REKLAMA