Haiderovo dedičstvo

V januári 2000 sa Rakúsko nevedomky zapísalo do dejín EÚ, keď do jeho vlády vstúpila ultrapravicová strana. Lídri EÚ spanikárili a Viedeň izolovali. EurActiv skúmal dedičstvo týchto búrlivých týždňov a mesiacov.

 

Pozadie

Po niekoľkých desaťročiach vládnutia rakúskych koalícií, zložených zo sociálnych demokratov a kresťanských demokratov (ŐVP) si voliči v roku 1999 žiadali zmenu a 27 percentami svojich hlasov dopomohli k drvivému víťazstvu ultrapravicovej Strane slobody (FPŐ). Jej líder, mladý „burič“ Jörg Haider vo svojich prejavoch chválil nemeckých nacistických vojakov z druhej svetovej vojny, Jednotky SS. Tieto výroky natoľko šokovali hlavy štátov EÚ, že mali pocit, že musia zakročiť, keď FPŐ vstúpilo do vlády, vedenej ŐVP, na čele s kancelárom Wolfgangom Schüsselom.

V januári 2000 to viedlo k nejasne definovanej „diplomatickej izolácii“ Rakúska, ktorá však ne bola dostatočne právne zakotvená v Zmluve o EÚ, a preto ťažko aplikovateľná v praxi. Situácia vyústila do hnevlivých reakcií medzi rakúskou verejnosťou, čo len zvýšilo Haiderovu popularitu. Bývalý nemecký minister zahraničných vecí Joschka Fischer to najprv uvítal ako „zrod politickej Európy“. V skutočnosti však „izolácia“ znamenala iba absenciu zdvorilého potriasania si rukami a spoločných mediálnych vystúpení v Rakúsku.

Lídri 14 krajín EÚ si veľmi skoro uvedomili, že izolácia Rakúska je politicky neudržateľná a pravdepodobne kontraproduktívna. Skupina „múdrych“ mala vypracovať správu a „izolácia“ bola formálne zrušená v septembri 2000.

Článok 7 Zmluvy z Nice, ktorá bola dokončená v decembri 2000, však jasne rieši „haiderovskú otázku“ stanovením, ako by EÚ mala reagovať v prípade „jasnej hrozby, že členský štát by mohol vážne porušovať základné práva“.

Otázky

Nepísaným pravidlom od druhej svetovej vojny je, že ultrapravicové strany nie sú členmi vládnych koalícií v Európe. Rozdiel medzi teóriou a praxou však v roku 1994 zdôraznil Silvio Berlusconi, keď vstúpil do vlády so svojou krajne pravicovou stranou Alleanza Nazionale (Národná aliancia).

No keď v roku 2000 v Rakúsku vznikla koalícia ŐVP-FPŐ, EÚ nemala politické nástroje na to, aby jednala.

EÚ môže preskúmať, odložiť, alebo odmietnuť členstvo kandidátskej krajine prostredníctvom odkazu na rešpektovanie ľudských práv a vlády zákona v Kodanských kritériách, no ak je krajina už členom EÚ, nie je jasné, čo môže Únia urobiť v prípade porušovania svojich hlavných princípov a hodnôt.

V posledných mesiacoch hrozilo, že otázka sa znova dostane na pretras v súvislosti s podozreniami o existencii tajných väzníc CIA v terajších členských i kandidátskych krajinách EÚ.

Článok 7 Zmluvy z Nice stanovuje, že Európska rada môže konštatovať „vážne a pretrvávajúce porušenie základných práv“. Ak sa to stane, Rada môže kvalifikovanou väčšinou rozhodnúť o pozastavení niektorých práv príslušnej krajiny.

Túto procedúru dopĺňa „preventívny nástroj“, ktorý je veľmi náročné aktivovať. V texte Zmluvy sa uvádza: „Na základe odôvodneného návrhu jednej tretiny členských štátov, Európskeho parlamentu alebo Komisie môže Rada štvorpätinovou väčšinou svojich členov po obdržaní hodnotenia od Európskeho parlamentu rozhodnúť, že zo strany členského štátu hrozí o jasné riziko vážneho porušenia princípov, uvedených v Článku 6(1) Zmluvy, a poskytne členskému štátu vhodné odporúčanie.“

Hodnoty a princípy sú v Zmluve z Nice uvedené nasledovne: „Únia spočíva na princípoch slobody, demokracie, rešpektovania ľudských práv a základných slobôd, a vlády zákona, princípoch spoločných pre všetky členské štáty.“

Pozície

Ben Crum, prednášajúci a politický vedec na Vrije Universiteit v Amsterdame, pre EurActiv uviedol, že použitie článku 7 je veľmi nepravdepodobné: „Haiderova aféra zanechala európske vlády v ťažkom rozpoložení, takže si dobre rozmyslia, kým sa do niečoho podobného opäť pustia. Článok 7 bude predstavovať historickú epizódu v EÚ, no ako taký pravdepodobne zostane iba na papieri.“

Crum však zdôraznil jeho veľký význam ako neformálneho „socializačného“ nástroja, ktorý možno prispel k návratu talianskeho ultrapravicového politika Gianfranca Finiho (Alleanza Nazionale) do politického mainstreamu. Vymenovanie Finiho za podpredsedu vlády v roku 2001 spôsobilo istý rozruch v európskych politických kruhoch a médiách, ale ani zďaleka nedosiahlo rozmery Haiderovej aféry. Fini od roku 2002 dokonca zastupoval taliansku vládu na Konvente pre prípravu Európskej ústavnej zmluvy: „Spolupráca s Finim sa ukázala byť omnoho lepšou stratégiou, ako keby sme z neho urobili čiernu ovcu. Dnes je z neho uznávaný štátnik. Ak by bol izolovaný, všetko by dopadlo inak.“

Crum tiež vníma Článok 7 ako významnú súčasť oživenej diskusie o hodnotách v EÚ, ktorá sa odráža aj v Ústavnej zmluve. Označil Článok 7 za akúsi „záchrannú brzdu“, ktorá vrhne neformálny tieň na činnosť členských štátov EÚ: „Nemusí sa, podobne ako hlasovanie kvalifikovanou väčšinou v Rade, používať v konkrétnych prípadoch, aby zmenilo situáciu. Vidím Článok 7 v pozadí ako hodnotovú hranicu. V minulosti kvôli Slovensku, a dnes kvôli žiadosti Bulharska a Rumunska o členstvo v EÚ. Vzťahuje sa aj na súčasnú aféru s tábormi CIA.“

Marco Incerti, člen výskumného tímu v CEPS v Bruseli pre EurActiv uviedol: „Výsledný efekt je, že neformálne sankcie situáciu iba zhoršili, pretože rakúski občania mali pocit, že sa s nimi nejednalo fér, aj v porovnaní s ostatnými štátmi, ktoré mali problémy, a podľa niektorých štúdií sa Rakúšania práve vtedy stali euroskeptickejšími. Argument znie: ako sa môže nedemokratická organizácia ako EÚ miešať do vnútorných demokratických procesov zvrchovaného štátu? Samozrejme, keď sa izolácia skončila, problémy FPŐ sa vyriešili samé.“

Incerti vníma následné vytvorenie Článku 7 ako užitočné, pretože dalo EÚ solídnejší základ pre jednanie s podobnými prípadmi v budúcnosti: „Dalo to Únii aj lepšiu politickú dimenziu, pretože ste museli spĺňať rôzne ekonomické kritériá, aby ste sa stali členom klubu, no neexistovala možnosť zhodnotenia demokratickej dôveryhodnosti krajiny. V tomto zmysle bol Článok 7 vnímaný aj ako potrebný doplnok ku Kodanským kritériám. Paradoxne, odvtedy je možné posudzovať demokratické hodnoty krajín, ktoré sa usilujú o členstvo v klube, no nie krajín, ktoré už členmi sú. Nie je jasné, či členské štáty vôbec niekedy nájdu politickú odvahu k implementácii opatrení, uvedených v článku. Dnes existuje množstvo štátov, ktoré bojujú s extrémistickými stranami, Belgicko má napríklad Vlaams Belang, a pre ne je často pohodlnejšie prižmúriť oči, pretože si uvedomujú, že raz sa môže pozornosť upriamiť na ne.“

Cécile Leconte z Inštitútu politických štúdií v Paríži vyslovuje v publikácii Western European Politics (vol.28) veľmi kritický názor na dedičstvo Haiderovej aféry: „Lídri EÚ neboli ochotní obhajovať princípy, pôvodne postavené proti FPŐ, akonáhle to vyžadovalo politickú cenu, a keď sa ukázalo, že jedného dňa by sa to mohlo obrátiť proti ich vlastnej krajine. Následkom tejto dilemy sa znížil prah politickej akceptovateľnosti v rámci EÚ, každý koaličný partner sa teraz zdá prijateľný, ak konkrétnym spôsobom neporušuje ľudské práva. Dnes je menej pravdepodobné, že EÚ podnikne kroky proti národným vládam alebo lídrom, ktorí by mohli otvorene napadnúť jej základné hodnoty.“

Nasledujúce kroky

  • Ak by sa rakúska strana FPŐ rozdelila na dva subjekty, nová strana BZŐ je stále vo vláde s ŐVP kancelára Schüssela. BZŐ však v posledných voľbách získala iba 1,7% hlasov.
  • Aféru s tajnými väzeniami CIA v súčasnosti vyšetruje Rada Európy. Koncom januára 2006 by mala vydať správu.

REKLAMA

REKLAMA