Íri majú záruky, ich sile ale všetci neveria

Kompromisné riešenie o írskych garanciách zo summitu si nebude vyžadovať nové kolo ratifikácie v členských štátoch. Ich právnu silu však niektorí odporci Lisabonu spochybňujú.

Summit jún 2009 - Family Foto
zdroj: České predsedníctvo

Dôkladne formulované znenie írskych záruk malo splniť očakávania írskeho premiéra Briana Cowena a zároveň ostatné štáty ubezpečiť, že sa na Lisabone, ktorý už ratifikovali, nič nemení.

Najmä britský premiér Gordon Brown sa obával, že každá zmena Lisabonu, ktorá by prišla s írskymi zárukami bude znamenať, že v Británii musí text znovu ratifikovať parlament.

Brown sa všemožne snažil doma otázku Lisabonu znovu neotvárať s ohľadom na nelichotivú vnútropolitickú situáciu, v ktorej sa vládni labouristi nachádzajú.

Lídri v záveroch summitu preto zdôraznili, že írske záruky o právach zamestnancov, vojenskej neutralite, etických otázkach, ako aj zaručenie princípu „jedna krajina – jeden komisár“ na nasledujúce volebné obdobie, sú „plne kompatibilné s Lisabonskou zmluvou“.

Browna by to malo ochrániť pred výpadmi z radov konzervatívcov, ktorí chcú však aj tak zmluvu podrobiť referendu v prípade, že sa v Británii dostanú k moci.

Írske záruky vyvolali konflikt aj medzi českým premiérom Janom Fischerom a prezidentom Václavom Klausom. Ústavní činitelia sa pred summitom nevedeli zhodnúť v bode, či text záruk musí alebo nemusí prejsť ratifikáciou v parlamente. Fischer po summite vyhlásil, že záruky majú len vysvetľujúcu povahu a v samotnej Lisabonskej zmluve „nemenia ani slovo, či čiarku“. 

Z Írska ale zaznievajú hlasy, ktoré so zárukami nie sú spokojné. Írsky socialistický europoslanec Joe Higgins, ktorý bude pravdepodobne viditeľnou postavou  v nadchádzajúcej kampani pred druhým referendom nazval summit „šarádou“, ktorá mala odvrátiť pozornosť od podstatných otázok.

Ideálnym riešením pre Írsko by boli záruky vo forme protokolu k Lisabonskej zmluve. Táto cesta nebola však schodná práve preto, že by si vyžadovala ratifikáciu v ostatných členských štátoch. Zvolila sa preto druhá cesta – ich vloženie do prístupovej zmluvy 28. členského štátu.

Podľa bývalej írskej europoslankyne Paricie McKenna záruky obavy Írov neriešia a ak voliči pochopia, že v nich nie je obsiahnutá dostatočná právna istota, nebudú v druhom referende hlasovať inak. Hoci sú záruky právne záväzné, štatút primárneho práva dostanú až keď do EÚ vstúpi ďalší štát. To môže byť až niekoľko rokov po tom, čo vstúpi do platnosti Lisabonská zmluva.

„To čo máme, je ilúzia, že sme niečo dosiahli“, povedala McKenna rozhlasu RTÉ.

REKLAMA

REKLAMA