Kotlebovi nahrala celková xenofóbna atmosféra

Grigorij Mesežnikov a Oľga Gyárfášová v novej publikácii analyzujú vzostup pravicového extrémizmu u nás.

Po marcových voľbách do parlamentu prvýkrát prenikla antisystémová pravicovo-extrémistická strana. Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko (ĽSNS) získala 8 % hlasov a 14 kresiel v Národnej rade.

Potvrdil sa tak trend, ktorý už do Európskeho parlamentu v Bruseli priviedol približne desiatku podobne zmýšľajúcich zoskupení. Čo viedlo k tomu, že sa u nás presadil subjekt, ktorý „svojim profilom popiera základné princípy liberálnej demokracie“, skúma nová publikácia Súčasný pravicový extrémizmus a ultranacionalizmus na Slovensku. Stav, trendy podpora.

Vydáva ju Inštitút pre verejné otázky (IVO) v spolupráci s Nadáciou Hannsa Seidela.

Prebudenie nevoliča

V predchádzajúcich voľbách v roku 2012 získali pravicoví extrémisti z ĽSNS 1,58 % hlasov. O 4 roky neskôr to už bolo 8 %.

Vo voľbách 2012 ich ešte volič nevnímal ako reálneho kandidáta na vstup do parlamentu, hovorí Grigorij Mesežnikov. Uspeli až vďaka aktivizácii nevoličov a prvovoličov, ktorí v nasledujúcich voľbách vytvorili dovedna 40 % volebného zisku strany.

„Kotlebovi nahrala celková xenofóbna atmosféra, ktorú živili aj iné strany, najmä Smer-SD,“ uviedol pre EurActiv.sk Mesežnikov, „ľudia, ktorí sa v prieskumoch deklarujú ako nevoliči,  sú spravidla menej informovaní o zložitých problémoch, ale na niektoré z týchto problémov majú jasný názor.“

Situácia je o to zarážajúcejšia, že medzi prvovoličmi vo veku 18-21 rokov svoj hlas Kotlebovi odovzdalo až 22,7 % ľudí. Keďže sú extrémistické a radikálne sily tradične populárnejšie medzi mužmi, podpora ĽSNS medzi mužmi-prvovoličmi dosiahla 32 %.

Publikácia pripomína, že občanov k podpore radikálov privádza neschopnosť adaptovať sa v prostredí trhovej ekonomiky, sila etnického nacionalizmu, protirómsky rasizmus, dedičstvo fašistického slovenského štátu a sklony k izolacionizmu, antiamerikanizmus a EÚ-fóbia.

Oľga Gyárfášová počas minulotýždňového predstavenia publikácie zhrnula: „Úspech pravicového extrémizmu do veľkej miery spočíva aj v tom, že štandardné politické strany a inštitúcie si neplnia domácu úlohu. Všade tam, kde zanedbávajú verejné politiky a transparentnosť, tam sa potom darí podobným aktérom.“

ĽSNS nie je sama

Autori vo svojej práci ponúkajú širší pohľad na extrémistickú scénu. Začínajú už v roku 1989, sledujú politické snahy združenia a neskôr strany Slovenská pospolitosť a tiež pokusy o spoluprácu krajnej pravica, akým bolo dnes už takmer zabudnuté Memorandum prvej ponovembrovej generácie slovenskej mládeže.

Okrem Slovenskej pospolitosti, ktorá sa napokon od Marian Kotlebu v roku 2012 dištancovala, sa spomína tiež Slovenské hnutie obrody (SHO).

Publikácia uvažuje o tom, že v prípade premeny SHO na politický subjekt, by sa tento mohol javiť ako „profesionálnejšia a intelektuálnejšia alternatíva voči ĽSNS“.

Čo sa teda dá urobiť v záujme toho, aby sa občania odvrátili od podpory extrémistických strán?

Grigorij Mesežnikov uviedol: „Občan musí vedieť na čej strane stojí štát. Že štát proti extrémizmu bojuje, chráni demokraciu. Tvrdý postoj štátu voči fašizmu mobilizuje demokratov a  odporcov fašizmu a odrádza ostatných od podpory extrémistov. Dôležité je tiež vzdelávanie – o demokracii, ľudských právach, tragických epizódach  dejín 20. storočia.“

Verejná diskusia spojená s publikáciou Súčasný pravicový extrémizmus a ultranacionalizmus na Slovensku. Stav, trendy podpora. sa uskutoční 12.12. 2016 (pondelok) o 17:00 v Goethe Inštitúte Bratislava.

REKLAMA

REKLAMA