Lisabonská zmluva národné parlamenty neposilní

Právomoc národných parlamentov kontrolovať právne akty EÚ, ktorú im veľkoryso priznala Lisabonská zmluva, neprinesie v praxi žiadny rozdiel, konštatuje správa výboru pre dohľad nad záležitosťami EÚ britského parlamentu.

Priaznivci Lisabonskej zmluvy často vyzvdvihujú to, že v jednom zo svojich protokoloch zvádza tzv. „mechanizmus včasného varovania“, ktorý dáva nové možnosti národným parlamentom. Legislatívnym orgánom členských štátov bolo priznané právo v oblasti kontroly dodržiavania princípu subsidiarity a proporcionality v legislatívnych návrhoch európskych inštitúcií.

V teórii by to malo fungovať nasledovne: ak jedna tretina parlamentov členských štátov vyjadrí námietku, musí Komisia legislatívny akt opätovne zvážiť a rozhodnutie, či ho ponechá v pôvodnom stave, pozmení alebo stiahne  patrične zdôvodniť (tzv. žltá karta). Ak sa rozhodne návrh zachovať, musí byť jej odôvodnené stanovisko predmetom legislatívneho postupu. V prípade, že sa v Rade alebo v Európskom parlamente dosiahne väčšina, legislatívny návrh bude definitívne zamietnutý (tzv. oranžová karta).

Správa výboru pre kontorlu záležitostí EÚ dolnej komory britského parlamentu (House of Commons), ktorá nesie názov „Subsidiarita, národné parlamenty a Lisabonská zmluva“, vyjadruje pochybnosť nad tým, či v praxi dôjde v zapájaní parlamentov do legislatívneho procesu na úrovni EÚ k nejakej zmene. „Máme pochybnosti o tom, či nové ustanovenia o subsidiarite v Lisabonskej zmluve o úlohe národných parlamentov budú znamenať praktický rozdiel v miere vplyvu, ktorý má britský parlament dnes.“

Dokument pripomína, že ak aj parlamenty využijú možnosť udeliť žltú alebo oranžovú kartu, konečné rozhodnutie o tom, či je alebo nie je legislatívny návrh v súlade s princípom subsidiarity bude aj tak v rukách inštitúcií EÚ.

Členovia výboru pri tvorbe správy vypočuli britského liberálneho poslanca Európskeho parlamentu Andrew Duffa, ktorý sa venuje ústavným otázkam. Podľa neho nebol tento mechanizmus „zamýšľaný na reálne použitie“, hoci, ako dodáva „je potrebným doplnením systému vládnutia v EÚ“. Upozornil výbor na riziko, že parlamenty sa stanú „posadnuté včasným varovaním“.  Ako dodal, ustanovenia o národných parlamentoch v Lisabonskej zmluve im mali skôr priznať dôstojnosť a váhu, než to, že by mali byť efektívne“.

Ani Richard Corbett, ďalší z členov výboru EP pre ústavné veci, si nemyslí, že mechanizmy žltej a oranžovej karty budú „extenzívne využívané“.  

Princíp subsidiarity, znamená, že v oblastiach, ktoré nepatria do jeho výlučnej kompetencie EÚ, môže Únia konať len vtedy a len v takom rozsahu, pokiaľ ciele sledované touto činnosťou nemôžu byť uspokojivo dosiahnuté členskými štátmi jednotlivo a z dôvodov rozsahu alebo dôsledkov navrhovanej činnosti ich možno lepšie dosiahnuť na euróspkej úrovni.

Mnohí právnici sa ale zhodujú v tom, že princíp subsidiarity a teda aj jeho dodržiavanie, je vždy vecou subjektívneho úsudku, a nedajú sa tu uplaťňovať presné právne kritériá. V konečnom dôsledku ide skôr o politickú otázku. „Ak by sme mali sledovať čisto právnu definíciu subsidiarity, mohli by sme povedať, že obranná politika by sa mala tvoriť na úrovni EÚ. Nerobíme to však, pretože máme rôzne preferencie“, povedal pred výborom  profesor európskeho práva Alan Dashwood.

REKLAMA

REKLAMA