Lisabonská zmluva nie je žiadny všeliek

Posilní sa úloha národných parlametov naozaj? Zvykli si už inštitúcie na nové pravidlá hry? Je naozaj EP ich najväčším víťazom? Konferencia pri príležitosti 1. výročia vstupu LZ do platnosti priviedla pozornosť práve k podobným otázkam.

Štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí SR Milan Ježovica konštatoval, že najnovší vývoj naznačuje, že po vstupe Lisabonskej zmluvy do platnosti budeme riešenia najpálčivejších problémov hľadať v rámci pravidiel daných zmluvou, no nie vždy podľa ich presnej dikcie. Kľúčovou bude otázka politickej vôle – ochoty európskych partnerov hľadať riešenia. Pre Slovensko bude v novej post-lisabonskej Európe najdôležitejšie nájsť si miesto.

Podujatie otváral podpredseda Európskej komisie Maroš Šefčovič zodpovedný za medziinštitucionálne vzťahy a administratívu. „Pán komisár vie rozprávať o Lisabonskej zmluve tak pútavo, že som presvedčená, že zrušíte svoj večerný piatkový program a siahnete po paragrafovom znení“, uviedla jeho vystúpenie vedúca Stáleho zastúpenia Európskej komisie Andrea Elsheková-Matisová.

„Rušiť dnešný program netreba, stačí ak si ju prečítate v sobotu ráno“, kontroval Šefčovič, ktorý sa zúčastňuje rokovaní o zavádzaní mnohých ustanovení Lisabonskej zmluvy. Ako príklad nedostatočného oboznámenia sa s obsahom zmluvy uviedol prekvapenie, ktoré zavládlo medzi šéfmi diplomacií, keď ich nepozvali na prvý summit EÚ po vstupe zmluvy do platnosti. Tá ich účasť na stretnutiach Európskej rady po boku hláv štátov a vlád už nepredpokladá.

Rozsiahlo priblížil rokovania o Rámcovej dohode upravujúcej vzťahy medzi Európskym parlamentom a Európskou komisiou, v ktorých zastupuje európsku exekutívu. Hoci Rada EÚ naznačila ochotu pridať sa do rokovaní za predpokladu, že začnú odznova, čo bolo pre ostatné inštitúcie neprijateľné, povedal Šefčovič.

Prvý panel konferencie sa venoval otázke demokratickosti a transparentnosti EÚ. Aj vzhľadom na jeho zloženie sa diskutovalo najmä o úlohe národných parlamentov a Európskeho parlamentu v inštitucionálnej štruktúre Únie, rozhodovacom procese a inováciách, ktoré v tomto smere priniesla Lisabonská zmluva.

Poslanec NR SR Radovan Procházka spochybnil konsenzuálne prijímané tvrdenie, že Zmluva posilnila postavenie národných parlamentov v tvorbe európskej politiky. Ide podľa neho o „politický ornament“, súčasť bruselského „newspeaku“.

Procházka zdôraznil, že nechce hodnotiť nakoľko je taký vývoj správny alebo nie, konštatuje fakty. Postavenie národných parlamentov nie je podľa neho silnejšie z troch dôvodov:

  • Z obsahovej stránky je dohľad národných parlamentov vecne obmedzený na kontrolu princípu subsidiarity. Jeho uplatnenie má súčasne len suspenzívny účinok. Európska komisia nemusí svoje návrhy stiahnuť, stačí ak ich odôvodní.
  • Za dôležité považuje aj prakticko-technické aspekty. Na uplatnenie „žltej karty“ sa musí skoordinovať 9 parlamentov v rámci ôsmych týždňov, čo podľa poslanca nebude možné stihnúť.
  • Lisabonská zmluva prehlbuje federalizáciu zákonodarstva v EÚ, čím oslabuje národnú úroveň. Celkový vplyv národných parlamentov na formovanie Únie je tak prirodzene slabší.

Podľa poslankyne Európskeho parlamentu Edit Bauer ako prví rozpoznali posilnenú úlohu EP lobisti, čo bolo badať aj na ich zvýšenej aktivite. Následne si ju uvedomila Rada. Ako príklad uviedla stroskotanie rokovaní o európskom rozpočte. Podľa poslankyne Bauer to zapríčinilo odmietanie Británie, Švédska a Holandska uznať rozpočtové právomoci EP, čím tieto tri krajiny popreli Lisabonskú zmluvu.

Profesor Desmond Dinan, ktorý vystupoval v úlohe „komentátora“ prvého panelu, sa zamýšľal nad významom „demokratického deficitu EÚ“. Podľa profesora to môže byť inherentný problém EÚ, vyplývajúci z jej podstaty – nie je ani medzinárodnou organizáciou, ani federálnym štátom.

Lisabonská zmluva ponúka viacero nástrojov na riešenie demokratického deficitu. Dva sú inovatívne, dovtedy sa v zmluvách nenachádzali: možnosť vystúpiť z EÚ a Európska občianska iniciatíva. Zmluva priniesla aj ďalšie dve dôležité zmeny, tie však nie sú nové, sú pokračovaním predchádzajúcich trendov: posilnenie Európskeho parlamentu a národných parlamentov.

Profesor Dinan ich analyzoval cez tri otázky: či zmenili rolu, ktorú zohráva daná inštitúcia, či sa tým zmenilo správanie danej inštitúcie, a či sa zmenil spôsob, ako danú inštitúciu vnímajú občania. Pokiaľ ide o Európsky parlament, jeho postavenie sa Lisabonskou zmluvou výrazne posilnilo. Nezmenilo sa však správanie: EP je stále „inštitúciou mimoriadne hladnou po moci“. Ako „baranidlo“ pri tom využíva práve demokratický deficit keď tvrdí, že jeho posilnenie, ako jedinej inštitúcie volenej priamo občanmi, automaticky demokratizuje Úniu. Zmeny vo vnímaní EP občanmi je dnes ešte priskoro hodnotiť. Profesor však upozornil na historický paradox spôsobený komplexom príčin: kompetencie EP sa zvyšujú, účasť na voľbách však klesá.

Pre národné parlamenty priniesla Lisabonská zmluva posilnenie rolí, najmä ich formalizovaním. Je priskoro hodnotiť, či sa tým zmení ich správanie v európskej politike, vo všeobecnosti je však záujem národných parlamentov o ňu malý – hoci výnimkou sú napríklad severské parlamenty. Odhaduje tiež, že tieto zmeny nebudú mať vplyv na verejnú mienku.

Druhý panel konferencie bol venovaný zmenám, ktoré Lisabonská zmluva priniesla pre zahraničnú politiku EÚ – najmä vytvoreniu Európskej služby pre vonkajšie činnosti, a postov stáleho predsedu Rady a stálej predstaviteľky pre zahraničné veci.

Predseda výboru NR SR pre európske záležitosti Ivan Štefanec sa v príhovore vrátil k téme národných parlamentov. Lisabonská zmluva podľa neho priniesla Národnej rade možnosť spolurozhodovať o európskej legislatíve. Za prirodzeného spojenca považuje Českú republiku a ostatné krajiny V4, ale aj tie národné parlamenty, ktoré sú aktívne.

Už pred Lisabonskou zmluvou mali niektoré parlamenty silné postavenie v európskej politike – v Británii, Dánsku, Fínsku a na Slovensku. V týchto krajinách si aplikácia Zmluvy vyžiadala aj najmenej zmien.

Podľa generálneho riaditeľa Sekcie európskych záležitostí MZV SR Františka Ružičku vládne v EÚ „blbá nálada“. Problémy vidí hneď v troch rovinách:

  • Únia si musí „urobiť poriadok doma“,
  • problémy vznikajú aj v jej susedstve, pričom súčasne stráca pre susedné krajiny atraktivitu, čím sa znižuje ich ochota robiť reformy,
  • a súčasne „nad hlavami nám rastie diaľnica stavaná globálnymi hráčmi, a tá rozhodne o budúcej kvalite života“.

Pred Úniou stoja podľa generálneho riaditeľa dve bezprostredné úlohy: ochrana eura a solidarita s partnermi, ktorí sa chcú priblížiť k EÚ, alebo do nej vstúpiť.

Problémom zahraničnej politiky EÚ je aj po vstupe Lisabonskej zmluvy do platnosti rozdrobenosť, niekedy protichodnosť záujmov.

Programová riaditeľka sofijského Centra pre liberálne štúdie Antoinette Primatarova konštatovala, že staré výzvy pred Úniou stále stoja, a pridávajú sa k nim nové. Lisabonská zmluva bola niekedy prezentovaná ako „kúzelnícky klobúk“, z ktorého sa budú dať ťahať riešenia; v skutočnosti je to skôr skrinka s nástrojmi.

Antoinette Primatarova pochybuje, že by sa Únia stala vďaka ESVČ globálnym hráčom. Zmluva by síce mohla potenciálne pomôcť riešiť niektoré z výziev, chýba však politická vôľa.

Podľa Sabiny Kajnč, expertky Európskeho inštitútu verejnej správy v Maastrichte, Zmluva nezmenila prakticky nič pokiaľ ide o proces prijímania rozhodnutí. Posilnila však kapacity Únie v zahraničnej oblasti: tým, že obsahuje strategický komponent, a vytvorením predpokladov pre vyššiu konzistentnosť a koherentnosť. Skutočnou výzvou bude posilňovanie dôvery. Jej praktickým prejavom bude napríklad ochota zdieľať citlivé informácie s európskymi partnermi.

Diskutujúcim druhého panelu bol Jozef Bátora z Ústavu európskych štúdií a medzinárodných vzťahov na FSEV UK. Upozornil, že mnohé výhrady k neefektívnosti a nejednotnosti zahraničnej politiky EÚ pramenia z toho, že sa na ňu nazerá ako na zahraničnú politiku štátu. Európska únia však nie je štátom. Je politickým celkom sui generis. Podľa docenta Bátoru môže nejednoznačnosť pomáhať udržiavať vnútornú podporu EÚ – federalisti v nej vidia zárodok federálnej Európy, zástancov národnej suverenity môže upokojovať stále silné postavenie vlád v rozhodovaní.

Zahraničná politika v EÚ sa tak dostáva do situácie akého „neo-stredoveku“, kde už štáty nie sú jej výlučným vykonávateľom, ale delia sa o kompetencie s európskymi inštitúciami i neštátnymi aktérmi. V takomto systéme je nejednotnosť nevyhnutnou vlastnosťou, ktorá podľa Bátoru nemusí byť vždy na škodu, len sa ju „musíme naučiť využívať“.

V následnej diskusii sa práve k „neo-stredovekému“ charakteru politiky v EÚ vrátila profesorka Darina Malová z Katedry politológie FiF UK. Pýtala sa, či nejednotnosť nemá rozdielne následky do vnútra, a navonok EÚ – členským krajinám dáva väčší manévrovací priestor, no pr partnerov navonok znižuje atraktívnosť EÚ.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA