Phillipson: Neverím na jeden európsky jazyk

Britský profesor Robert Phillipson, autor knihy English – Only Europe? a odborník na jazykovú problematiku, poskytol EurActivu.sk rozhovor, v ktorom sa vyjadril nielen k problémom jazykovej komunikácie v EÚ.

phillipson, jazyky
phillipson, jazyky

 

  • Európska únia je čoraz viac konfrontovaná s narastajúcim nedostatkom legitimity, ktorý sa odzrkadľuje v demokratickom deficite. Myslíte si, že spoločný európsky jazyk by mohol európskych občanov vrátiť „späť k Európe“?

Toto je veľmi rozsiahla otázka, pretože skúsenosť ľudí s EÚ je rôzna. To, čo sa deje v Parlamente je v mnohých veciach iné ako to, čo sa deje v Komisii, keď sa stretávajú experti. Myslím si, že príklad domovskej webovej stránky Komisie, kde je všetko po anglicky, veľa vecí po francúzsky a ešte menej v iných jazykoch svedčí o skutočnosti, že rádoví občania nemajú príliš veľkú šancu zistiť, čo sa deje práve v tom jazyku, ktorý je im najbližší. Inštitúcie Európskej únie nekomunikujú dobre s obyčajnými ľuďmi, ale veľmi im nejde ani organizácia tlmočenia a prekladov pre tých, ktorí musia participovať na aktivitách EÚ, ani pre tých, ktorí sa stretávajú a diskutujú o konkrétnych politikách. Preto si nemyslím, že spôsob, akým funguje systém EÚ v súčasnosti nezasahuje občanov členských štátov. A to znamená, že sa ani podľa všetkého nesnaží redukovať demokratický deficit. V skutočnosti je Únia plná deficitov – na národnej úrovni, kde sú marginalizované menšiny, alebo na supranacionálnej úrovni, kde sa očakáva, že ľudia budú používať angličtinu namiesto toho, aby používali svoj materinský jazyk.

  • Myslíte si teda, že sa dá vytvoriť spoločná európska identita postavená na spoločnom jazyku, alebo spoločný jazyk je finálnym výsledkom európskej identity?

Neverím v jeden spoločný jazyk. Myšlienka, že angličtina je jediná lingua franca je nezmyselná. V Európe je mnoho lingua francas. Slovanské jazyky sú veľmi rozšírené, nemčina má tradične veľký vplyv, dánčine rozumejú v niektorých častiach Švédska a Nórska, a tak ďalej. Je tu mnoho spoločných jazykov, a preto ich musíme udržiavať v rámci presadzovania multilingualizmu. A aj to by malo byť súčasťou európskeho projektu.

  • Kam by sa teda mala uberať európska jazyková politika?

Po tom, čo francúzski a holandskí občania odmietli v referendách Európsku ústavu povedala podpredsedníčka Európskej komisie Margot Wallström, že teraz musíme komunikovať s občanmi v celej Únii. Obávam sa, že takto sformulovaná požiadavka, ktorá je jednosmerne zameraná od Únie k občanom, nie je v skutočnosti dialóg. Ak má Únia vytvoriť v občanoch zmysel pre lojalitu, náklonnosť a európsku identitu, musí prehodnotiť spôsob, akým organizuje tieto veci. Na druhej strane je veľmi zradné takto generalizovať, pretože mnohé projekty, do ktorých Európska únia dáva peniaze, umožňujú ľuďom cestovať a študovať v iných krajinách. Keď som ja študoval francúzštinu a nemčinu, bolo takmer nemožné odísť na semester do zahraničia na inú univerzitu. Dnes majú túto možnosť tisícky mladých ľudí z celej Európy, ktorí vďaka takým projektom ako Socrates alebo Erasmus odchádzajú študovať do zahraničia. A práve tento druh európskych aktivít dáva ľuďom skúsenosti z prvej ruky s fungovaním života v iných krajinách. Z tohto uhla pohľadu vytvára akúsi spoločnú európsku skúsenosť, ktorá sa predtým, než Únia začala financovať tieto projekty, nemohla vytvárať. Ale treba priznať, že do týchto projektov je stále zapojená len menšina ľudí.

  • Aký je teda najväčší problém európskej jazykovej komunikácie?

Jazykový problém na európskej úrovni má niekoľko podôb. V prvom rade treba povedať, že musíme rozlišovať medzi internými pracovnými jazykmi inštitúcií a ľuďmi, ktorí pracujú v európskych inštitúciách. Jazyk legislatívy musí byť stále vo všetkých 20 jazykoch, čoskoro s írčinou v 21 jazykoch, pretože prijímané normy majú v členských krajinách silu zákona. Parlament je úplne iný prípad, keďže poslanci majú na zasadnutiach možnosť komunikovať vo svojom materinskom jazyku. Pre všetky jazyky je na úrovni Parlamentu zabezpečené tlmočenie. Avšak pre mnohé neformálne aktivity, alebo zasadnutia malých výborov, nie je zabezpečená takáto možnosť, takže ak sa na to pozrieme zo širšieho uhla, niektoré skupiny pôsobia v angličtine, niektoré vo francúzštine, iné v nemčine, čo vôbec nemusí korešpondovať s partikulárnymi záujmami členských štátov. Na ďalšej strane, ako iná podoba jazykového problému, je komunikácia s bežnými občanmi a spôsob, akým im Únia predáva európsky odkaz. Treba sa rozhodnúť, ako zvládnuť multilingualizmus aj v kontexte oficiálnych dokumentov, ktorých preklad vyžaduje istý čas, aj v prípade tlmočenia a v ďalšom kroku zvážiť dôsledky tohto postupu.

  • Akú úlohu môžu podľa vás zohrať vo vytváraní novej jazykovej politiky práve nové členské krajiny?

Začnem trošku zoširoka. Ľudia v niektorých krajinách sú tradične veľmi dobrí v angličtine, napríklad Holanďania, Švédi, Dáni a v menšej miere napríklad aj Fíni, a preto vzniká presvedčenie, že aj ostatní môžu relatívne dobre fungovať v angličtine. Vo svojej knihe hovorím ale aj o tom, že dokonca aj medzi prekladateľmi panuje pocit, že ľudia z týchto krajín nie sú až takí dobrí, keď majú angličtinu používať ako náhradu za svoj materinský jazyk. Pre 10 nových členských štátov je skúsenosť s Úniou celkom nová. To je nesmierne dôležité z toho hľadiska, že sa na mnoho vecí pozerajú jasnou optikou. Pred troma týždňami som sa zúčastnil konferencie o pobaltských štátoch v Litve. Ľudia v týchto krajinách sú veľmi nespokojní so spôsobom, akým Únia narába s ich jazykmi. Sťažujú sa, že pre Úniu sú občanmi druhej kategórie a ich jazyky sú jazykmi druhej kategórie. Prístup starých členských štátov a Bruselu k poblatským jazykom, počas procesov rozširovania a aj po nich, je arogantný a chybný. A s tým treba niečo robiť.

  • V čom vidíte prínos takýchto konferencií a stretnutí?

To, čo je významné na tomto stretnutí na Slovensku je, že sem dnes ráno prišlo viac ako 100 ľudí, 100 zaneprázdených a významných ľudí, ktorí berú jazykovú politiku natoľko vážne, že zostali prítomní počas celého dopoludnia. Analyzovali tieto problémy a to svedčí o fakte, že ľudia v tejto krajine vnímajú mnohé potenciálne problémov a výzvy s nimi spojené. Slovensko analyzuje komplexnosť jazykovej situácie aj smerom dovnútra svojej krajiny, ale aj navonok v zmysle schopnosti fungovať na európskej úrovni nielen v materinskom jazyku, ale aj v iných jazykoch. Dúfam, že nadchádzajúce stretnutie, ktoré sa chystá v novembri a bude zasadené do kontextu Višegrádskych krajín bude rovnako prínosné. Tu na Slovensku možno pozorovať istý vývoj, ktorý môže byť veľmi pozitívne využitý v širšom regionálnom konexte.

  • Deje sa niečo podobné aj v iných európskych krajinách?

Už dlhý čas funguje regionálna štruktúra na severe Európy, ktorá má dosť silné postavenie, a v ktorej spoločne pôsobia Švédsko, Nórsko, Fínsko, DánskoIsland. Myslím si, že je mimoriadne prínosné pre tieto demograficky malé štáty, akými sú nielen Severské krajiny, ale aj krajiny Višegrádskej štvorky a Pobaltské štáty, aby vytvárali národné a medzinárodné think tanky, ktoré sa budú zaoberať jazykovou problematikou. Neexistujú žiadne jednoduché riešenia, ani účinné návody. Komisia síce podporuje jazykové vzdelávanie a jazyky menšín a migrantov, čo je veľmi pozitívny prístup, ale potrvá veľmi dlhú dobu, kým sa zmeny vo výučbe jazykov na školách a v iných vzdelávacích inštitúciách prejavia na jazykovej kompetentnosti ľudí a tí budú pôsobiť presvedčivo aj v inom, ako vo svojom materinskom jazyku. Najideálnejším prípadom je znalosť troch jazykov. Ako imigrant, keďže som pôvodom z Veľkej Británie, ale žijem a pôsobím v Dánsku, viem, aké je to extrémne náročné pôsobiť v inom jazyku tak kvalifikovane ako v materinskom. Špecialisti na jazyky vedia, kde sa nachádzajú problémy, a preto by mali byť aj oni zapojení do týchto sietí think tankov, rovnako ako politici, ľudia z biznisu, médií a mimovládnych organizácií. Diskusie o problémoch jazykov potom budú vedené veľmi kompetentnými ľuďmi, ktorí budú môcť prichádzať s realistickými a fungujúcimi riešeniami.

  • Nie je neprehľadná Únia niekedy tak trochu v záujme národných vlád, ktoré majú zväčša privilegované postavenie v informovaní verejnosti o európskych záležitostiach? Neprofitujú potom vlády jednotlivých národných štátov z nejasných európskych vzťahov a politík?

Áno, určite máte pravdu. Niektoré dokumenty, ktoré majú v členských krajinách právnu záväznosť, sú zámerne formulované veľmi nejasne. Preto si ich každý jeden členský štát môže interpretovať podľa svojej ľubovôle. To však nie je veľmi efektívne a môže viesť k podvodom. A musíme priznať, že v Únii je nanešťastie veľmi veľa podvodov. Je to možné preto, že kontrolné mechanizmy národných štátov sú nedostatočné, rovnako ako kontrola na supranacionálnej úrovni, a tu mám na mysli hlavne Komisiu. Vezmeme do úvahy napríklad právo, ktoré by malo mať vo všetkých jazykoch rovnaký význam. Právna tradícia nie je v členských krajinách rovnaká, každý región má do veľkej miery vlastnú tradíciu. Ako potom môže mať jeden text rovnaký význam vo všetkých kontextoch? Je to len fikcia. V skutočnosti je také niečo nemožné, pretože jeden termín nemôže v odlišných kultúrach znamenať presne to isté. A aj keď je to veľmi zjednodušene povedané, nejasnosť celého európskeho projektu je aj dôsledkom tohto faktu.

  • Vo svojej knihe English – Only Europe? kritizujete dominantné postavenie angličtiny, ktorá hrá prím v európskej komunikácii, a ktorú mnohí vnímajú ako lingua franca. Vyslovili ste sa za multijazyčnú Európu. Ale čo komunikácia s „vonkajším svetom“? Aký jazyk by mala používať Európska únia ako jeden celok vo vzťahu k zvyšku sveta?

Úprimne povedané, angličtina otvára mnoho dverí a v niektorých situáciách je veľmi prínosná. No na druhej strane treba otvorene priznať, že mnoho ďalších dverí aj zatvára. Počet ľudí, ktorí sú kompetentní v anglickom jazyku je nie až taký vysoký, v Európe je ich asi štvrtina. Angličtina je na stretnutiach v inštitúciách Európskej únie mimoriadne výhodná pre tých ľudí, pre ktorých je materinským jazykom, alebo pre elity, ktoré angličtinu ovládajú naozaj na vysokej úrovni. Extrémne neefektívna je ale pre ostatných ľudí, a preto môže byť zneužitá na presadzovanie určitých záujmov na úkor ostatných. K tej komunikácii smerom von: jedným z rozhodnutí Rady ministrov spred roka bolo, že Únia by na komunikáciu navonok mala používať viac ako jeden jazyk. No spomeňme si na procesy pred rozšírením v roku 2004. Aké jazyky sa používali na komunikáciu medzi Bruselom a pristupujúcimi štátmi? Len angličtina. A o tom rozhodla Komisia, čo znamená, že v mnohých prípadoch sa presadzuje vo vonkajšej komunikácii jednojazyčnosť.

  • Teraz jedna všeobecná otázka: myslíte si, že integračný proces by mal pokračovať, alebo by sa mal zastaviť aspoň dovtedy, kým sa Únia nevyrovná so svojimi vnútornými problémami?

To je veľmi komplexná otázka a zhrnúť odpoveď do pár slov bude veľmi náročné. Ale v kontexte uvažovania o tom, či je Únia v kríze a čo táto kríza konkrétne znamená, treba povedať, že je nesmierne dôležité, aby sa občania vyjadrovali k európskym záležitostiam, k tomu ako ich cítia a vnímajú. Opýtať sa občanov v referende, čo chcú, alebo nechcú, je riskantné, ako sa ukázalo nedávno vo Francúzsku a Holandsku. Ale keď chceme ľudí demokraticky pozvať na účasť vo veciach verejných, musíme rátať s rizikom, že nám povedia, čo sa im nepáči a možno aj odmietnu celý európsky projekt, pre ktorý možno ani nevidia potrebu. Aj napriek odmietnutiu Ústavy v niektorých starých členských štátoch si predsa len myslím, že len málo občanov zastáva názor, že Úniu treba zrušiť. Skôr si myslia, že s ňou treba žiť. Miera integrácie potom zostáva otvorenou otázkou, ktorú by ale malo mať všetkých 25 členských krajín možnosť ovpyvňovať rovnakým spôsobom.

  • Je Únia demokratická?

Nie, obávam sa, že nie. Parlament je veľmi slabý a európske idey sa „vyrábajú“ v Bruseli.

  • Ste skeptik?

Rozhodne áno. Ale keď už pripustíme, že Únia je tu, musíme pracovať na jej demokratizácii zvnútra. Preto je veľmi dôležité to, čo sa deje na úrovni členských štátov, ktoré sa pokúšajú zmeniť jej smerovanie. Aj preto som veľmi rád, že som tu dnes mohol byť. Je to dobré znamenie. Znamenie, že chceme počúvať lokálne hlasy, ktoré sa zaujímajú o to, čo sa deje v Únii, a ktoré to dianie aj chcú ovplyvňovať.


Tento rozhovor bol realizovaný v rámci Plenárneho zasadnutia Národného konventu o Európskej únii, ktorého témou bola jazyková politika Európskej únie. Stretnutie sa konalo 12. júna 2006 v priestoroch Ministerstva zahraničných vecí SR. Profesor Robert Phillipson je pôvodom z Veľkej Británie, v súčasnosti žije v Dánsku a pôsobí na Kodanskej obchodnej škole.

REKLAMA

REKLAMA