Zygmunt Bauman: Dôvera v Európu padá spolu s dôverou voči národnému štátu

V Poľskom inštitúte v Bratislave vystúpili v pondelok s prednáškou profesori sociológie Zygmunt Bauman a Aleksandra Jasińska-Kania. Hovorili o budúcnosti európskej civilizácie.

Profesorka Aleksandra Jasińska-Kania z Inštitútu sociológie na Varšavskej univerzite hovorila o výskume osobných identifikácií súvisiacich s územím v procese globalizácie.

Výsledky podľa nej ukazujú, že procesy globalizácie neprispievajú k tvorbe a posilňovaniu špecifickej identity, ktorá by bola charakteristická pre globálnu komunitu. Ilustruje to na príklade Poľska. Pocit identifikácie jednotlivca so svetom ako celkom sa tu na konci 80. rokov pohyboval okolo 7 %. V roku v roku 2008 už výskumníci namerali len 3 %.

Podobne je to podľa Jasińskej-Kaniej s identifikáciou s Európou. „Výsledok je tiež pomerne nízky, v 80. rokoch sa pohyboval okolo 20 % a v roku 2008 klesol na 7 %.  Európsky priemer je podobný a neprekračuje 5 %. Na Slovensku a v Čechách je výsledok trochu vyšší, ale treba podotknúť, že tendencia je tiež klesajúca“.

Na druhej strane z výskumu vypláva, že v celej Európe rastie identifikácia s lokálnou komunitou, s miestom, v ktorom žijeme. V 80. rokoch v poľských podmienkach dosahovala 39 %, v roku 2008 vrástla na 84 %. Predovšetkým to platí v strednej a východnej Európe. Na Slovensku rástla podľa profesorky identifikácia s miestom života podobne silne, pričom národná identita trochu menej padala. V Európe je to podobné.

V celoeurópskom meradle platí, že najsilnejší pocit identifikácie s Európu ako celkom prevláda v krajinách ako Belgicko, Luxembursko alebo Francúzsko. Globálna identita je najsilnejšie v krajinách ako sú Taliansko, Nemecko, Španielsko, trochu menej vo Veľkej Británii, čo podľa Jasińskej-Kaniej súvisí „s historickou pamäťou globálneho kultúrneho vplyvu týchto krajín“.

Globálna aj európska identifikácia vykazujú podobné charakteristiky, čo sa týka súboru hodnôt a postojov, aké sú s nimi spojené.

Ide hlavne o pocit prináležitosti k ľudstvu ako celku, alebo k širšie chápanej Európe.

„U týchto ľudí sa prejavuje výrazný záujem o to, aké sú podmienky vo svete, sú ochotní odovzdávať časť svojich príjmov na riešenie globálnych otázok, ako sú napríklad klimatické zmeny alebo problémy tretieho sveta, zaujímajú sa o ľudské práva v iných krajinách. Zväčša sú to osoby v mladšom veku, vzdelaní, žijúci vo veľkých mestách. Prejavujú nedôveru voči štátnym inštitúciám a voči armáde.  Majú vysokú mieru tolerancie k  etnickým, náboženským, sexuálnym menšinám, majú sklony k alternatívnym politickým akciám a zväčša sú politicky naľavo. 

Identifikácia s Európou sa podľa nej spája s podobnými vlastnosťami, ľudia ktorí ju pociťujú, majú tiež dôveru k európskym inštitúciám, ale aj k organizáciám ako NATO, či OSN.

Ako spojiť moc a politiku

Údaje profesorky Jasińskej-Kaniej naznačujú podľa svetoznámeho poľsko-britského sociológa Zygmunta Baumana smer, akým sa uberajú pocity identifikácie.

Parafrázoval myšlienku Václava Havla o tom, že smerovanie dejín nie je vopred determinované. „Prítomnosť aj dejiny vznikajú z našich rozhodnutí“, hovorí. Ilustratívnym je podľa neho citát niekdajšieho britského premiéra Williama Pitta: „Nevyhnutnosť je argumentom tyranov a vierou poddaných“. Sloboda nám dáva možnosť nedržať sa tzv. nevyhnutného.

Sympatia k Európe padá podľa Baumana priamo úmerne s dôverou k národnému štátu. „Moja otázka znie – Ako sa to stalo, aké to môže mať následky.“

Ponúka malý exkurz do histórie za konceptom národnej suverenity. Ako sumarizuje – klasická územná suverenita vychádzajúca z dohodnutého princípu cuius regio, eius religio, ktorá predpokladala úzke spojenie medzi územím a mocou a stála na troch hlavných pilieroch – ekonomickej, vojenskej a kultúrnej suverenite, je dnes minulosťou.

Národná suverenita je v dnešných podmienkach ilúziou. Žiadna krajina nie je schopná zaručiť svoju bezpečnosť bez uzatvárania zmlúv, žiadna krajina nie je sebestačná ekonomicky, o kultúrnej suverenite v dobre internetu ťažko hovoriť.

„Máme dočinenia s oddelením moci a politiky. Moci ako schopnosť legitímnej vlády konať veci  a politiky ako usmerňovaniu toh, ktoré veci by sa mali robiť“, opakuje Bauman svoju známu tézu.

V krajinách, ktoré sa považovali za územne suverénne boli moc a politika v jedných rukách. Stalo sa, že moc sa vytratila z národných hraníc a usadila sa na oblakoch niečoho, čo španielsky sociológ Manuel Castells nazýva „space of flows“. Moc, ktorá rozhoduje o životných perspektívach našich vnukov je momentálne globálna.

Oddelenie moci a politiky vedie k nesúmernosti medzi nástrojmi konania a množstvom úloh, ktorými sa musia zaoberať. Máme dočinenia s krízou inštitúcií, otázkou nie je, čo treba urobiť, ale kto to má urobiť. Máme moc, ktorá nie je predmetom politickej kontroly a na druhej starne máme politiku, ktorá trpí nedostatkom moci.

Otázkou 21. storočia pre Zygmunta Baumama je – ako prinútiť vládnu moc a politiku, aby splynuli.

Kríza v Európe ukázala, ako sú rozhodnutia odtrhnuté od politickej kontroly. Vedľajším účinkom je, že klesá dôvera voči vláde, voči politikom a na druhej strane padá dôvera v európskej inštitúcie, posilňuje sa lokálna identita a individualizmus.

Európa je istá nadstavba nad vládou jednotlivých členov. Európska komisia predstavuje miesto, kde sa robí „policy without politics“, kdežto v Európskej rade je to o „politics without policy.“ Keď sa však pozrieme z perspektívy akéhokoľvek hlavného mesta EÚ vidíme, že nás Európa chráni pred tlakmi vonkajšieho sveta.

Nachádzame sa v období interregna, štádia prechodu od jedného typu spoločenstva do druhého, od jedného súboru pravidiel k inému. Je to obdobie, v ktorom cítime, že staré spôsoby riešenia problémov sú nepostačujúce, ale ešte sme celkom neprišili na tie nové.

„Budúcnosť ešte neexistuje, ale bude sa určite skladať z našich rozhodnutí a volieb“, pripomína 88-ročný Bauman.  

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA