Zelené dane sú na ústupe

Objem výberu environmentálnych daní klesá. Dokazujú to štatistiky krajín OECD. Ekológia je pri tom stále prezentovaná ako priorita EÚ. Problém je však zložitejší.

Zelené dane strácajú svoj význam v ochrane životného prostredia. Ich podiel na HDP v krajinách OECD klesol za uplynulých desať rokov o – 0,2 percentuálneho bodu. Vyplýva to zo štúdie KPMG “Taxation and the Environment.” Najviac ich význam klesol v Grécku, Portugalsku a vo Veľkej Británii. Naopak, ich výber sa zvýšil vo Švajčiarsku, Poľsku, či Nemecku.

Na Slovensku sa podiel zelených daní na HDP za uplynulých desať rokov mierne zvýšil z 2,3% na 2,34%.

“Pokles významu environmentálnych daní v toľkých krajinách je v rozpore  s čoraz väčším objemom vládnych rečí o význame ochrany životného prostredia,” tvrdí expert KPMG Loughlin Hickey. Tvrdí, že vzhľadom na rastúce ekonomiky a prevládajúcu politiku by skôr očakával opačný trend.

Odborníci ponúkajú tri možné vysvetlenia tohto paradoxu:

  • vlády zistili, že zelené dane nie sú dosť účinné pri ochrane životného prostredia
  • zelené dane tak efektívne menia ekologické správanie ľudí želaným smerom, že ich výber prirodzene klesá
  • oddanosť vlád ochrane životného prostredia sú iba prázdne reči

Zelené dane majú dva základné ciele, ktoré sa však paradoxne navzájom vylučujú:

  • odradiť ľudí od činností/tovarov, ktoré negatívne vplývajú na životné prostredie
  • zvýšiť príjmy štátneho rozpočtu

KPMG pripomína, že enviro-dane sú navyše dvojsečná zbraň, pretože zdaňujú vedľajšie efekty aktivít/vecí, ktoré nám spríjemňujú život (znečitenie ovzdušia, klimatické zmeny ako následky priemyselnej produkcie, dopravy…). “Každá snaha zdaňovať tieto akvity má v sebe zároveň potenciál znižovať ľudské pohodlie a blahobyt. Preto stojíme pred výzvou, ako zdaňovať znečistenie a minimalizovať dosah na ľudskú činnosť,” píše sa v správe KPMG.

Navyše, zelené dane sú nespravodlivé, pretože majú väčší vplyv na chudobných ako na bohatých. To sa najviac prejavuje na zelených daniach na veľké terénne autá, ktoré produkujú najviac CO2 emisií – ich cena vzrastá, ale skutočne bohatých to od ich kúpy neodradí.

Preto sa vlády začínajú orientovať skôr na iné/kombinované spôsoby ochrany životného prostredia – napr. priama regulácia v oblasti zloženia palív, emisných limitov, či systému obchodovania s CO2 kvótami.

Dobrým príkladom “nového prístupu” je Írsko. Vláda v roku 2002 stanovila daň na igelitové tašky 15 centov. Ich spotreba na jedného zákazníka okamžite klesla z 328 na 21. V priebehu roku 2006 však zasa vzrástla na 31 tašiek a írska vláda sa rozhodla zvýšiť daň na 22 centov, plus zintenzívniť osvetovú kampaň.

Loughlin Hickey zdôrazňuje, že práve v osvete a kombinovanom prístupe k problému spočíva úspech: “Írska vláda používa výnos z dane na ekologické vzdelávanie a osvetu o škodlivosti platového odpadu – takže to, čo skutočne zaberá, je kombinácia vzdelávania a zdaňovania.”

“Riešenie environmentálnych problémov si vyžaduje o veľa sofistikovanejšie prístupy, ako len uvalenie dane,” uzatvára tému štúdia KPMG.

REKLAMA

REKLAMA