Energetické dilemy Európy

Európska komisia zorganizovala 20.-21. novembra medzinárodnú konferenciu o budovaní vonkajšej energetickej politiky EÚ.

Ropný vrt
ropný vrt

Pozadie

Na konferencii „Smerom k vonkajšej energetickej politike EÚ na zaistenie vysokej úrovne bezpečnosti dodávok“ sa v niekoľkých paneloch vystriedalo množstvo zástupcov členských aj nečlenských krajín EÚ, väčšinou na úrovni ministrov. Jeden z panelov bol vyhradený pre predstaviteľov energetického biznisu a jeden pre rozvojové krajiny.

Hlavnými heslom celej konferencie bola diverzifikácia dodávok, nutnosť jednotného postupu EÚ voči dodávateľom, vzťah k Rusku. Na aspoň dočasné predchádzanie energetických kríz v EÚ by mali byť využívané povinné minimálne zásoby plynu a ropy pre každú krajinu. Podľa viacerých delegátov, by klauzula (v legislatíve EÚ) o povinnej energetickej solidarite medzi členskými krajinami EÚ mohla viesť k nezodpovednému správaniu – spoliehaniu sa na druhých. O možnom vytvorení celoeurópskeho energetického regulátora sa prakticky vôbec nediskutovalo.

Pozície

Predseda Komisie J.M. Barroso sa v otváracom prejave sústredil na niekoľko základných odkazov. Podľa neho, otázky energetiky sú späť na vrchole európskej agendy, teda tam, kde patria. Po roztržke medzi Ruskom a Ukrajinou v zime 2005-2006 ohľadne dodávok plynu, a po masívnom výpadku elektrickej energie pred niekoľkými týždňami si Európania naplno uvedomili svoju závislosť. Barroso povedal: „Európska únia potrebuje integrovanú európsku energetickú politiku, ktorá udrží európsku konkurencieschopnosť, pomôže k dosiahnutiu našich environmentálnych cieľov a zaistí bezpečnosť dodávok energie. Nemôžeme oddeľovať vonkajšiu politiku od vnútornej, musia byť súčasťou jedného prístupu.“ Budovanie európskej energetickej politiky sa dotýka mnohých oblastí – obchod, rozvoj, veda a výskum, životné prostredie, zahraničná politika.

Barroso načrtol aj návrhy, ktoré Komisia predstaví v januári 2007, ako súčasť svojej energetickej stratégie. Hlavným cieľom je, aby sa Európa stala hospodárstvom založeným na nízkej produkcii uhlíka – „low carbon economy“. Hlavné piliere európskej energetickej politiky budú:

  • vytvorenie naozajstného jednotného trhu s energiami,
  • energetická efektívnosť,
  • zvýšenie podielu obnoviteľných zdrojov energií.

Pozornosť venoval aj problémom globálneho otepľovania a celkových klimatických zmien: „Máme problém s globálnym otepľovaním, nielen s európskym otepľovaním. Len európske snahy nestačia na riešenia tohto problému, americké znečisťovanie je vyššie a čínske bude čoskoro tiež.“

Podľa Barrosa musí Komisa zvážiť aj najvhodnejšie cesty ako prepojiť Európsky systém obchodovania s emisiami s ďalšími programami vo svete. Napriek snahám, ostane uhlie veľmi dôležitým zdrojom energie pre EÚ aj pre Čínu, je teda nutné redukovať dopad jeho používania na životné prostredie.

Na neformálnom stretnutí v Lahti vyhlásila nemecká kancelárka Merkel, že energetika bude prioritou aj pre nemecké predsedníctvo EÚ v prvej polovici roka 2007. Barroso na to vo svojom prejave reagoval: „Lahti bolo aj príležitosťou na stretnutie s prezidentom Putinom a predstavenie zámerov EÚ Rusku. Rusko potrebuje predvídateľnosť od EÚ a EÚ potrebuje predvídateľnosť od Ruska.“ Barroso sa tiež vyjadril, že Rusko síce je najdôležitejším partnerom pre EÚ, avšak nemôže byť jediným partnerom. Preto EÚ podpísala zmluvy týkajúce sa energetiky s viacerými partnermi – Ukrajina, Azerbajdžan, s Kazachstanom o 2 týždne, dokončuje sa zmluva s Alžírskom.

Komisárka pre vonkajšie záležitosti Benita Ferrero-Waldner hovorila hlavne o zahraničnopolitických aspektoch energetickej politiky EÚ. Podľa nej, štáty doteraz považovali otázky energetiky za svoju internú záležitosť. ďalej však takáto situácia nie je možná, EÚ musí postupovať spoločne a solidárne. Napr. štáty Pobaltia sú plne závislé na ruských dodávkach plynu aj ropy. Rusko je pre EÚ hlavným partnerom, na druhej strane ale EÚ platby za suroviny Rusku výrazne pomáhajú pri jeho hospodárskom oživení. Platnosť právneho základu pre spoluprácu EÚ s Ruskom (Partnerstvo EÚ-Rusko) vyprší v roku 2007, je potrebné podpísať novú dohodu a EÚ v tejto oblasti vyvíja iniciatívu. Najbližšie stretnutie sa uskutoční 24. novembra. Komisárka vyzdvihla význam dohôd s Ukrajinou, Azerbajdžanom, Gruzínskom a Tureckom. Vyzdvihla význam stretnutia v Baku v roku 2004. Zdôraznila tiež nutnosť zapojenia Kazachstanu do energetických plánov EÚ. Záujmom EÚ je vytvoriť „spoločné domy“ s čiernomorským a stredomorským regiónom podľa pravidiel vnútorného trhu s energiami. Na záver spomenula komisárka energetický význam krajín ako sú Alžírsko, Egypt, Ĺýbia, Sýria, Maroko, Jordánsko. Irak je potenciálne tiež významným dovozcom ropy do EÚ.

Mimoriadne kritický bol vo svojom prejave Javier Solana. Podľa neho hlavní energetický hráči svoju pozíciu často zneužívajú na geopolitické účely. Solana povedal: „Povedzme si to jasne. Nemáme vonkajšiu energetickú politiku EÚ a ani nedodržiavame naše vnútorné  energetické politiky.“

Pre Solanu existujú v tejto oblasti dve základné otázky. Ako európske energetické ciele ovplyvnia  voľby EÚ v oblasti zahraničnej politiky a aké budú európske odpovede.

„Európa bude aj v budúcnosti odkázaná na uhľovodíkové zdroje (plyn, ropa). Obnoviteľné zdroje energií a bionafta majú síce veľký potenciál, ale musíme byť realistickí. Ani pri najoptimistickejších odhadoch neznížia výrazne našu závislosť na rope a plyne. Navyše Európa bude musieť súťažiť s ďalšími svetovými odberateľmi ako sú India a Čína.“

Solana ďalej citoval výskumy profesora Paula Colliera z Oxfordu podľa ktorých v krajinách s bohatými zdrojmi nerastných surovín je riziko vnútorných konfliktov 9 krát vyššie než v iných krajinách. V ekonomickej oblasti takéto krajiny počas ropných „boomov“ zaznamenávajú hospodársky rast asi 7% ročne počas prvých piatich rokov. Počas nasledujúcich 10 rokov však v priemere zaznamenajú pokles o 17%.

Ropa a plyn často, podľa Solanu, zapríčiňujú, že demokracia je potláčaná a pri moci sa držia nedemokratické režimy. Solana zdôraznil: „My však musíme jednať aj s takýmito krajinami, lebo oni  energetiku kladú na prvé miesto, pred všetko ostatné.“

Podľa Solanu sa EÚ musí sústrediť na diverzifikáciu svojich dodávok a prijať fakt, že bude závislá na rope a plyne. Ďalej je nutné investovať do výskumu, špeciálne výskumu účinnosti a alternatív k uhľovodíkom.

Solana sa venoval aj Rusku a položil niekoľko otázok. „Ako ďaleko je EÚ ochotná zájsť čo sa týka reciprocity v investíciách a otvorení trhov? Čo urobíme s faktom, že Rusko sa sústredí na finančný zisk a pákový politický efekt a nedostatočne na budúcu produkciu? A ako donútime Rusko, aby sa zaoberalo množstvom výbuchov a následného vzplanutia plynu? Množstvo takto znehodnoteného plynu sa rovná 25% všetkých ruských dodávok do EÚ. To je nesmierne nehospodárne a škodlivé pre životné prostredie.“

Nemecký štátny tajomník z Ministerstva zahraničných vecí Georg Boomgaarden zvýraznil, že nové partnerstvo s Ruskom musí byť založené na Energetickej charte. Nemecko podporuje rozvíjajúcu sa spoluprácu so krajinami Stredomoria, minister zahraničia Frank Steinmeier minulý týždeň navštívil Maroko, Alžírsko, Lýbiu, Tunisko a Mauretániu.

François Loos z francúzskeho ministerstva priemyslu upozornil na užitočnosť budovania spoločného energetického trhu EÚ na regionálnom princípe, napr. románske krajiny EÚ by vytvorili určitý typ sub-trhu s krajinami Stredomoria. Takýto sub-trh by bol komplementárny k celoeurópskemu trhu. EÚ by podľa neho mala tiež vytvoriť funkciu Vysokého predstaviteľa pre energetiku, ktorú by mohol vykonávať komisár pre energetiku (dnes Andris Pieblags).

Taliansky minister hospodárstva Pierluigi Bersani sa priklonil k francúzskemu návrhu ohľadne regionálneho princípu spoločného energetického trhu. Bersani povedal: „Bez európskej energetickej bezpečnosti neexistuje ani národná energetická bezpečnosť.“

Slovenský minister zahraničných vecí, Ján Kubiš privítal zvýšenú pozornosť, ktorú EÚ venuje energetickým otázkam. Podotkol, že po odstavení JE Jaslovské Bohunice bude Slovensko trpieť 20% deficitom v dodávkach elektrickej energie. Spomenul aj svoju úlohu pri príprave a výsledkoch stretnutia v Baku v roku 2004. J. Kubiš bol vtedy Špeciálnym vyslancom EÚ pre Kaukaz. Vo vzťahu k Rusku zdôraznil, že energetika je síce kľúčovým elementom vo vzťahoch k EÚ, avšak nie jediným. Rusko bolo pre Slovensko vždy spoľahlivým partnerom a J. Kubiš verí, že to tak aj naďalej ostane. Rusko je pre Slovensko v podstate jediným dodávateľom ropy aj plynu.

John Ashton z britského Ministerstva zahraničných vecí kládol dôraz na syntézu medzi energetickou politikou a životným prostredím. EÚ podľa neho musí ostať svetovým lídrom v boji proti klimatickým zmenám. Progres môže priniesť uplatňovanie nových technológií, ktoré budú schopné znížiť množstvo CO2 uvoľňovaného do ovzdušia. Nastolil aj provokatívnu tézu o budúcich diskusiách EÚ s Čínou. „S Čínou zdieľame mnoho cieľov aj potrieb. Môžeme spojiť naše úsilie napr. vo vývoji technológií s nízkymi emisiami oxidov uhlíka. Sme schopní vytvoriť s Čínou partnerstvo?“

Hlavným odkazom fínskeho ministra priemyslu Mauri Pekkarinena bolo, že s Ruskom aj s ostatnými dodávateľmi musí EÚ hovoriť jedným hlasom.

Azerbajdžanský minister energetiky Natiq Alijev viackrát spomenul, že Azerbajdžan je kolískou ťažobného priemyslu. Okrem iného, ropa z Azerbajdžanu pomohla ZSSR vyhrať 2. svetovú vojnu, lebo 75% všetkých dodávok energií pochádzalo práve z Azerbajdžanu. Prvý tanker na svete bol vyrobený v Azerbajdžane a prvý ropovod viedol z Baku do Batumi. Minister Alijev zdôraznil obrovské zásoby ropy a plynu na území Azerbajdžanu a pripravenosť svojej krajiny spolupracovať s EÚ pri jej plánoch.

N. Alijev povedal: „Stále hovoríte o potrebe diverzifikovať dodávateľov. Azerbajdžan je pripravený túto potrebu uspokojiť.“ Vyzdvihol význam ropovodu Baku-Tbilisi-Ceyhan a jeho dôležitosť pre Gruzínsko a Turecko, teda krajiny, ktoré žiadnu ropu neťažia, z pohľadu ich príjmov za tranzit. Vo svojom prejave sa N.Alijev nevyhol ani politickým aspektom energetiky: „Iba stabilný Azerbajdžan môže zaručiť stabilné dodávky surovín. EÚ by teda mala mať záujem pomôcť nám vyriešiť naše vzťahy s Arménskom.“

Emir Dimerbilek, štátny tajomník Ministerstva energetiky Turecka, rovnako spojil otázky energetiky s politickým kontextom. „Počuli sme veľa čarovných slov – predvídateľnosť, dostupnosť, prístupnosť. Avšak pre Turecko je dôležitá predvídateľnosť EÚ nielen z priemyselného pohľadu, ale aj z iných, všeobecnejších aspektov.“

Tajomník Rady bezpečnosti a obrany Ukrajiny Vitalij Hajduk hovoril o jestvujúcich dohodách medzi Ukrajinou a EÚ a záujme Ukrajiny spolupracovať s EÚ podľa európskych štandardov. Ukrajina podporuje všetky projekty zamerané na diverzifikáciu zdrojov.

Alexander Medvedev, viceprezident Gazprom-u, povedal, že Rusko aj Gazprom ostanú pre EÚ spoľahlivým partnerom tak, ako doteraz. Otázkou podľa neho je, či je EÚ dostatočne konkurencieschopným odberateľom v dnešnom globálnom hlade po energiách a globálnej konkurencii. Sú totiž aj ďalšie regióny, ktoré majú o ruské dodávky veľký záujem. Napriek všetkým snahám bude podľa Medvedeva, závislosť EÚ od ropy a plynu len rásť a Rusko je pripravené reagovať.

Medvedev kritizoval snahy komisárky N. Kroes o oddeľovanie vlastníctva prepravných sietí od producentov energie. Medvedev povedal. „Tým by sme vlastne vytvorili nových energetických operátorov. Ale akí budú títo operátori? Nebudú mať ani skúsenosti, ani siete, ani zásobníky, ani nebudú spoľahliví. Budú iba hladní po rýchlom zisku.“

Slovenský europoslanec Vladimír Maňka (SES) podčiarkol vo vystúpení v EP minulý mesiac energetiku ako jednu z hlavných priorít EÚ. Hlavnou úlohou je podľa neho transformovať “neudržateľný energetický systém založený na fosílnych palivách na trvalo udržateľný systém založený na rôznorodých zdrojoch energie, zlepšiť energetickú účinnosť, bezpečnosť dodávok, zabrániť klimatickým zmenám, zvýšiť konkurencieschopnosť európskych podnikov v sektore energetiky a tým aj v iných sektoroch”.

So zaujímavým príspevkov vystúpil profesor Dieter Helm z Oxfordu. Podľa neho sa EÚ snaží vtlačiť svoj postoj k energetike aj štátom pre ktoré to nie je prirodzené. EÚ aj USA nástoja na liberalizácii energetického sektora, ale vo svete je trend národného a štátneho vlastníctva trhov, zdrojov a infraštruktúry v energetike. Z tohto pohľadu je napríklad správanie Gazprom-u úplne racionálne a pochopiteľné. Len sa bráni tlaku EÚ dostať ho do rámca noriem Únie. Zmluvy Gazprom-u s Nemeckom a Talianskom sú súčasťou jeho racionálnej obchodnej politiky.

Zástupcovia afrických krajín – Mozambik, Uganda a Etiópia – hovorili v podstate o identických problémoch vo svojich krajinách. Malé, alebo žiadne, zásoby ropy a plynu, nedostatočné prostriedky na investície, nízke pokrytie elektrickými sieťami. Snažia sa sústrediť na využívanie vodnej a veternej energie, avšak potrebujú európskych investorov. Problémom pri produkcii plodín vhodných na produkciu bionafty je ohrozenie potravinovej bezpečnosti, pretože obrábajú len asi 10% pôdy vhodnej na poľnohospodárske využitie.

REKLAMA

REKLAMA