Kvantitatívne uvoľňovanie v eurozóne prinesie fiškálne transfery, zhodujú sa analytici

Nákup vládnych dlhopisov, ktorý minulý týždeň oznámil guvernér Európskej centrálnej banky Mario Draghi rozvírilo diskusiu o možnostiach a rizikách tejto nekonvenčnej monetárnej politiky. Medzi analytikmi dominuje téma fiškálnych transferov a zdieľania rizík.

Nákupom štátnych dlhopisov krajín eurozóny na sekundárnych trhoch chce ECB odvrátiť najmä zápornú infláciu, do ktorej sa eurozóna prepadla už v decembri minulého roka.

Draghi plánuje pokračovať v nákupoch minimálne do septembra 2016, alebo dovtedy, kým Rada guvernérov nazaznamená trvalú nápravu hladiny cien v súlade s inflačným cieľom ECB tesne pod hranicou 2%.

Podobné opatrenia na naštartovanie ekonomiky uplatnila aj centrálna banka USA (Federal Reserve System), Veľkej Británie (Bank of England) a Japonska (Bank of Japan). V prípade eurozóny, ktorá nemá jednotnú fiškálnu politiku sú riziká spojené s fiškálnymi transfermi medzi krajinami azda najdiskutovanejšou témou.  

Viacero popredných nemeckých bankárov a ekonómov  vyslovilo  obavu, že ECB v rámci kvantitatívneho uvoľňovania nakúpi dlhopisy  z fiškálne slabých krajín, ako je napríklad Grécko, čím preberie aj výrazné úverové riziko. V prípade bankrotu by stratu ECB museli pokryť daňový poplatníci fiškálne zdravých členských krajín eurozóny.

Profesor prestížnej univerzity London School of Economics Paul De Grauwe potvrdzuje myšlienku, že v menovej únii bez fiškálnej únie dochádza k finančným transferom medzi krajinami. Zdôrazňuje však, že nejde o tradičnú operáciu, tak ako ju vníma verejnosť.

„V prípade, že na napríklad Španielsko nebude splácať svoj dlh povedzme v hodnote 1 miliardy eur s 4% úrokom, španielska vláda prestane ECB platiť každoročných 40 miliónov eur, ktoré by ECB prerozdelila medzi krajiny eurozóny na základe ich podielu v banke. Nemeckí daňoví poplatníci  by tak napríklad už nedostávali každoročne 10.8 milióna eur z výnosov, ale v žiadnom prípade nemôžeme dospieť k záveru, že nemeckí občania budú platiť účty španielskej vlády,“ vysvetlil De Grauwe.  

Obmedzené zdielanie rizika

Analýza bruselského think-tanku Bruegel zároveň ukázala, že v skutočnosti bude ECB zdieľať riziko iba 8% všetkých prípadných strát. Rada guvernérov totiž rozhodla aj o dodatočnom nákupe približne 12% cenných papierov európskych inštitúcií, ktoré budú podbiehať spoločnému zdieľaniu rizík, avšak tieto cenné papiere sú vo všeobecnosti považované za najbezpečnejšie.  

„Riziká plynúce z dodatočných nákupov aktív zo strany národných centrálnych bánk, čo je asi 80%, bude prerozdelených pozdĺž štátnych hraníc. ECB tak značne zredukovala riziko prípadných fiškálnych transferov.“

Analytici Národnej banky Českej republiky upozornili, že prepojenie medzi finančnou stabilitou a  infláciou nie priamočiare. „Existujú centrálne banky, ktoré dokážu garantovať stabilitu cien aj napriek ich negatívnemu kapitálu.“ Ako príklad uvádzajú Národnú banku Čile,  Mexika, Izraela, či samotnej Českej republiky. Zároveň pripomínajú, že aj Slovenská národná banka dokázala prijať euro aj napriek tomu, že „bola v strate.“

 Bruselský think-tank Center for European Policy Studies (CEPS)upozorňuje aj na nebezpečenstvo hroziace v prípade, že krajina nebude splácať dlh, za ktorého riziko zodpovedá výlučne jej národná centrálna banka.

„Väčšina centrálnych bánk môže operovať s negatívnym kapitálom, čo je ale dôležitejšie je, že likvidita vytvorená prostredníctvom nákupov štátnych dlhopisov národnými centrálnymi bankami by v systéme ostala aj po tom, čo by teoreticky zbankrotovala."

"Inflácia je v súčasnosti želaným efektom kvantitatívneho uvoľňovania, ale v prípade, že ekonomické podmienky sa opäť normalizujú, národná banka, ktorá vlastní nesplatené štátne dlhopisy sa len ťažko bude podieľať na odstraňovaní prebytočnej likvidity  z trhu. Zvyšok eurozóny by preto musel vykonať oveľa drastickejšie opatrenia na to, aby udržali peňažnú zásobu pod kontrolou.“

Christian Kopf z CEPS sa ďalej domnieva, že situácia, v ktorej národné banky sú vlastníkmi vysokého množstva dlhopisov svojich vlastných krajín zvyšuj pravdepodobnosť platobnej neschopnosti.

„V takom prípade by vláda dosadzovala do pozícií vedenie inštitúcie, ktorá má na starosti odpustenie jej dlhu… Je tu teda riziko strategických bankrotov.“

"Vlády by si odpísali časť dlhu a zároveň si ponechali euro ako svoju menu," doplnil Daniel Gros z CEPS.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA