Maastricht je nespravodlivý. Čo s tým?

Maastrichtské kritériá sú "pascou, absolútnou nespravodlivosťou" voči novým členským štátom, hovorí premiér Robert Fico a podporujú ho aj ďalší politici. Nikto však nič nepodnikol.

Pozadie:

Skutočne ostrá kritika Maastrichtských kritérií sa na Slovensku objavila približne v septembri 2006. Čerstvý premiér Robert Fico sa so svojim českým kolegom Mirkom Topolánkom zhodol, že podmienky na vstup do eurozóny “sú pre nové členské štáty maximálne nevýhodné.”

Maastrichtské kritériá prijali krajiny ES v roku 1992 počas summitu v Maastrichte. Obsahujú štyri základné parametre:

  • Verejné financie: deficit verejných financií nie viac ako 3% HDP, celkový verejný dlh nepresiahne 60% HDP
  • Inflácia: priemer za posledných 12 mesiacov nepresiahne priemer troch krajín EÚ s najnižšou infláciou o viac ako 1,5 percentuálneho bodu
  • Stabilita dlhodobých úrokových sadzieb
  • Stabilita výmenného kurzu

Otázky:

Splniť euro-kritériá si vyžaduje obete – predovšetkým diétnu fiškálnu politiku, ktorá škrtí verejné výdavky, aby udržala na uzde rozpočtový deficit a infláciu. Preto má slovenský premiér snažiaci sa o vstup do eurozóny pocit, že Slovensko je vo zvláštnej pasci,” vyhlásil minulý rok na prednáške na Právnickej univerzite UK v Bratislave. Nemôže napríklad čerpať úvery na rozvoj infraštruktúry, pretože by sa prehĺbil deficit verejných financií.

Slovenský premiér tak dospel k záveru, že “kritériá Maastrichtu sú absolútne nespravodlivé pre nové členské štáty, lebo vôbec nie sú nastavené pre ich ekonomiky.” V tomto názore ho podporil aj český premiér Mirek Topolánek, ktorý maastrichtské kritériá označil za “smrtiace.”

“Euro-kritériá neboli navrhnuté so zreteľom na nové členské štáty,” pridáva sa ku kritike výkonný tajomník Ekonomickej komisie OSN pre Európu a profesor ekonómie na Univerzite v Lodz Marek Belka, ktorý je zároveň bývalým poľským premiérom. Varuje, že “ak sa uplatňujú mechanicky, týmto krajinám hrozia vážne ekonomické a politické ujmy.”

Základný problém spočíva v špecifických potrebách ekonomík strednej a východnej Európy, ktoré prechádzajú z centrálneho plánovania na trhové hospodárstvo. Rýchly ekonomický rast a postupné vyrovnávanie cenovej hladiny so západnou Európou tlačí na infláciu a prirodzeným vankúšom je často iba posilňovanie domácej meny. “Nie je možné súčasne zabezpečovať a realizovať tak vysoký hospodársky rast, udržať infláciu pod kontrolou a súčasne mať fixovaný kurz v ERM II,”  zhrnul situáciu Topolánek.

Aj Marek Belka označil infláciu za “zdravý proces” smerom k vyrovnaniu cenových hladín v nových členských štátoch oproti starej EÚ-15. Navrhuje celkové zmäkčenie maastrichtských kritérií. V oblasti inflácie by sa mal brať do úvahy priemer za celú eurozónu a nie “traja najlepší v EÚ.”

Premiéri Slovenska a Česka na spoločnej tlačovej konferencii v septembri 2006 dokonca vyhlásili, že treba “na tie staré krajiny zvoliť nejaký spoločný postup,” aby sa maastrichtská nespravodlivosť zmiernila. Nič sa však nestalo.

Hovorkyňa predsedu vlády Roberta Fica neodpovedala na našu otázku, prečo sa premiér nikdy nepokúsil otvoriť tému maastrichtských kritérií na najvyšších fórach EÚ.

Ministerstvo financií SR prostredníctvom svojho hovorcu potvrdilo, že minister Ján Počiatek sa “neformálne o týchto veciach rozprával,” ale “je to príliš vážna téma na to, aby ju staré členské štáty boli ochotné otvoriť.” Skrátka, “Maastricht je taký aký je a musíme ho plniť.” V tom sa zhoduje s premiérom Robertom Ficom, ktorý zdôraznil, že aj keď sa mu maastrichtské kritériá nepáčia, je odhodlaný ich splniť.

“To je zvláštna diskusia,” zhodnotila Pervenche Berès, predsedníčka Výboru Európskeho parlamentu pre hospodárske a menové záležitosti v rozhovore pre EurActiv.sk. Nechápe, prečo žiadna krajina neotvorila túto tému počas prístupových rokovaní s EÚ, alebo počas posledných dvoch medzivládnych konferencií, keď na to bol priestor.

Robert Fico je premiérom od júna 2006 a mal príležitosť pokúsiť sa riešiť svoje výhrady voči “absolútne nespravodlivým” kritériám minimálne pri rokovaní o Lisabonskej zmluve.

Predchádzajúca vláda Mikuláša Dzurindu takéto výhrady nikdy nevyjadrila. Záväzok prijať euro Slovensko podpísalo v roku 2002 v rámci Prístupovej dohody s EÚ. 

Eurokomisár a hlavný vyjednávač vstupu Slovenska do EÚ Ján Figeľ tvrdí, že v čase prístupového procesu sa “nemohol vecne otvárať Maastricht,” pretože “kritéria na vstup a fungovanie eurozóny neboli vtedy a ani dnes nie sú negociovateľné zvonku.” Eurozóna ešte len vznikala a chýbala reálna skúsenosť s novou menou. Navyše, kandidáti na členstvo v EÚ mali čo robiť, aby splnili záväzky jednotlivých prístupových kapitol a neboli v pozícii, aby otvárali iné témy. “Hovoriť o tomto období nie je odpoveď, ale čo robíme v únii už tri – štyri roky je namieste,” dodáva Ján Figeľ. Rovnako zdôrazňuje, že ak niekto chce dosiahnuť zmenu maastrichtských kritérií, dá sa to jedine na medzivládnej konferencii a posledná šanca bola v októbri pri rokovaní o Lisabonskej zmluve.

“Diskusia je skončená a pravidlá sú dané,” tvrdí slovenský eurokomisár. “Ich spochybňovanie je spochybňovanie eurozóny ako celku.” Reálnejšie je baviť sa o ich udržateľnosti, teda Pakte rastu a stability, uzatvára tému Ján Figeľ.

Pozície:

Pervenche Berès, predsedníčka Výboru EP pre hospodárske a menové záležitosti: “Počas prístupového procesu žiadna z nových členských krajín nikdy, nikdy neotvorila túto otázku. Bolo množstvo príležitostí, aby sa dohodli výnimky, prechodné obdobia, znovu definovali kritériá. O menovej únii však nebola žiadna diskusia. Nebola ani počas prístupového procesu, ani počas Konventu, ani počas Medzivládnej konferencie. A mali sme dve Medzivládne konferencie, jednu po Konvente a druhú pri Lisabonskej zmluve a otázka nebola nikdy otvorená.”

Robert Fico, predseda vlády SR: “Považujem maastrichtské kritériá za absolútne nespravodlivé voči novým členským štátom Európskej únie, lebo vôbec nie sú nastavené pre ekonomiky nových členských štátov, ale sú nastavené pre ekonomiky starých členských štátov a sú pre (nás) maximálne nevýhodné. Je to vec, ktorú veľmi pozorne sledujeme, diskutujeme a budeme chcieť zaujať nejaké spoločné stanovisko.” Zároveň však zdôraznil, že “záväzok slovenskej vlády na rok 2007 plniť kritériá Maastrichtu, zaviesť euro 1. januára 2009 – na tomto sa nič nemení.”

REKLAMA

REKLAMA