Slovenský filmový plagát v Berlíne

Včera v priestoroch Galérie Slovenského inštitútu v Berlíne otvorili výstavu Slovenský filmový plagát. Výstava predstavuje dielach z obdobia 60. až 80. rokov minulého storočia.

Krátka správa

Slovenské filmové plagáty zo 60. až 80. rokov predstavujú pozoruhodnú a zvláštnu kapitolu našej výtvarnej tvorby. Preto Slovenský inštitút v Berlíne spoločne so Slovenským filmovým ústavom pripravili originálnu výstavu, ktorá sa koná v predvečer otvorenia 58. ročníka Medzinárodného filmového festivalu v Berlíne. Pre verejnosť bude výstava otvorená do 29. februára 2008.

Zámerom výstavy Slovenský filmový plagát je poukázať na to najlepšie, čo v oblasti plagátovej tvorby v oblasti kinematografie na Slovensku vzniklo. Kľúčom k výberu jednotlivých plagátov bolo podľa slov autora koncepcie výstavy, kunsthistorika Dušana Brozmana „meradlo výtvarnej kvality plagátu, pretože nie vždy dobrý film sprevádzal aj dobrý plagát. Často sa stávalo, že plagát prevyšoval kvalitu filmu alebo na jeho kvalitu naopak nemal. Preto samotné filmy a ich význam pre dejiny kinematografie neboli určujúce pre výber vystavených plagátov.“

Autormi 34 vystavených plagátov sú slovenskí grafici alebo umelci, v niektorých prípadoch samotní režiséri filmov, ktoré v danom prichádzali do našich kín. Zaujímavá je takmer totálna absencia zahraničných filmov v slovenskej plagátovej tvorbe. To má dôvod v tom, že tieto plagáty robili českí grafici a umelci. K najpozoruhodnejším slovenským tvorcom plagátov patria Marián Čunderlík a Ivan Štepán, dvaja dôležití výtvarníci slovenských dejín umenia 60. a 70. rokov.

Medzi grafikmi vyniká autodidakt Rudolf Altrichter, ktorý vniesol do výtvarného jazyka plagátu výdobytky op artu a psychedelického umenia, napriek tomu, že bol aj schopný podriaďovať sa obsahovo najhrubšej komunistickej propagande, a to ale často s výnimočnými výtvarnými výsledkami.

Pozoruhodná je aj tvorba Jana Meisnera a Evera Alexandra Púčka. Meisner vytvoril v roku 1969 slávny plagát pre Hanákov film 322, v ktorom tak isto rezonuje doba flower power a existenciálny pocit. Podobná atmosféra doby je aj v unikátnom plagáte, ktorý si režisér Juraj Jakubisko sám urobil k filmu Kristove roky. Púček zasa zobrazoval prostredníctvom koláží farebné priestory, pripomínajúce scénografické návrhy,“ vysvetľuje Dušan Brozman v koncepte výstavy.

„Normalizácia na princípe nič nezmenila, aj keď drsnou životnou atmosférou sa ľahkosť a hravosť minulej doby vytrácali. Filmový plagát sa oslobodil od služby a napriek cenzúre, ktorej podliehal, nastalo pre výtvarníkov pole voľnej hry fantázie. Cenzúra totiž vtedy nepredpisovala, ako má plagát vyzerať, ale čo na ňom nesmie byť zobrazené. Neprijateľné boli erotika a pozitívny obraz Ameriky a takisto kritika socialistickej spoločnosti. Plagát pri tom nemusel predstavovať hlavných hrdinov, jeho tvorca nemusel dokonca pracovať ani s obrazovým materiálom, týkajúcim sa filmu, ale mohol použiť akékoľvek výtvarné prostriedky,“ hovorí Dušan Brozman.

Návrhy na plagáty prechádzali cenzúrnou komisiou. Bola to doba, keď každé slovo, každé gesto, každý obrázok mali aj iné významy ako len ten prvoplánový, reklamný. Vo svojej podstate bol plagát totiž výtvarným dielom, vizuálnou poéziou alebo „obrazovou básňou“.

Na otvorení výstavy v budove Slovenského inštitútu, len niekoľko ulíc od hlavného festivalového kina Berlinale Palast boli generálny riaditeľ SFÚ Peter Dubecký a kurátor výstavy – teoretik slovenského výtvarného umenia Dušan Brozman. Úvodný príhovor mal riaditeľ Slovenského inštitútu v Berlíne Peter Ilčík. Na otvorení vystúpila slovenská kapela Pacora Trio, ktorej členmi sú Stanislav Palúch, Marcel Comendant a Róber Ragan. Z Berlína poputuje výstava do ďalších zahraničných miest.

REKLAMA

REKLAMA