Zabudnutá história európskej hymny

Óda na radosť nebola len hymnou Európskej únie. Vo svojej 195-ročnej histórií melódia reprezentovala ideológie najrozličnejších smerov a hnutí.

Na Deň Európy znie záverečná časť Beethovenovej 9. symfónie po celej Európskej únii častejšie ako po iné dni. EÚ používa Ódu na radosť ako svoju oficiálnu hymnu od roku 1984. Hoci nenahrádza hymny jednotlivých členských krajín, je oslavou hodnôt, ktoré sú vlastné všetkým európskym štátom v duchu hesla EÚ „zjednotení v rozmanitosti”.

Ludwig van Beethoven skomponoval Ódu na radosť ako záverečnú časť 9. symfónie, pričom zhudobnil báseň Friedricha Schillera, Ode an die Freude. Báseň z konca 18. storočia predstavuje idealistickú víziu bratstva celého ľudstva, ktoré spája radosť a priateľstvo, a ktoré inšpirovali aj Beethovena.

Idealizmus skladby

Vo všeobecnosti je skladba od svojho uvedenia v roku 1824 považovaná za ódu na ľudstvo a jeho slobodu. Univerzálnosť hodnôt, ktoré melódia zhudobnila, si už skoro 200 rokov nachádza obdivovateľov naprieč politickým spektrom po celom svete.

V období nacizmu v Nemecku sa skladba používala pri príležitosti najrôznejších verejných osláv. Zaujala aj mnohých komunistických lídrov v Sovietskom zväze. V Číne v čase Veľkej kultúrnej revolúcie, keď bola hudba zo západu takmer úplne zakázaná, bola Óda na radosť povolená ako pieseň progresívnej buržoáznej kultúry.

V šesťdesiatych rokoch, keď sa bývalá britská kolónia Južná Rodézia, dnešné Zimbabwe, snažila oddialiť prechod na plánovanú vládu černošskej väčšiny, vyhlásila krajina nezávislosť. Vládna krajná pravica si za hymnu neuznaného štátu zvolila práve melódiu Beethovenovej Ódy na radosť s vlastným, národným textom.

Óda zaujala aj extrémnu ľavicu. Abimael Guzmán, líder komunistickej strany Peru, skladbu označoval za svoju najobľúbenejšiu. Pieseň sa symbolom boja za slobodu stala aj v Čile po tom, ako sa proti Pinochetovmu režimu ozývala na uliciach počas demonštrácií.

Pri víťazstve reprezentantov jednej z dvoch častí rozdeleného Nemecka sa v posledných rokoch pred zjednotením používala Beethovenova skladba ako hymna. Počas európskeho futbalového šampionátu UEFA znela v roku 1992 ako oficiálna hymna tímu Spoločenstva nezávislých štátov, provizórneho mužstva Futbalovej federácie Sovietskeho zväzu.

beethoven-9-thumb

Počas decembrového japonského festivalu hralo a spievalo Beethovenovu 9. symfóniu 10 tisíc hudobníkov a spevákov (Zdroj: Arte)

Kosovo používalo v roku 2008 Ódu na radosť ako hymnu predtým, ako krajina prijala vlastnú. V Japonsku, kde 9. symfóniu nazývajú Daiku, znie zo stoviek koncertných pódií každý december ešte aj dnes.

Nápad európskej hymny

Posledná a najväčšia Beethovenova symfónia s veľkým zborovým finále bola za oficiálnu hymnu Rade Európy (paneurópskej medzinárodnej organizácie) navrhnutá ešte v roku 1955.

Richard von Coudenhove-Kalergi, pionier európskej integrácie s rakúsko-japonskými koreňmi, vtedy odporučil Rade Európy vybrať za európsku hymnu práve Ódu na radosť. Jeho ďalší nápad Európskej poštovej známky sa neujal, no hymna našla podporovateľov. V roku 1972 sa Óda na radosť stala oficiálnou hymnou Rady Európy. Verejnosti bola predstavená práve na Deň Európy.

V roku 1985 bola lídrami vtedajších členských štátov EÚ prijatá aj za hymnu Európskej únie.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA