„Národní šampióni“ sú stále viac európski

Sto najväčších firiem z krajín EÚ sa za posledných osem rokov stalo podstatne „európskejšími“. Podľa think-tantku Bruegel sa tým stáva debata o „národných šampiónoch“ irelevantnou.

 

Pozadie

Téma „národných šampiónov“ rozpútala minulú zimu celoeurópsku debatu. Francúzsky premiér Dominique de Villepin bránil nové „ekonomické vlastenectvo“ a podobné postoje – obrana „svojich“ národných firiem – sa objavili vo viacerých krajinách Únie – v Španielsku to bola firma Endesa, v Taliansku Autostrade, v Poľsku PKO, v Británii BP či Londýnska burza.

Podľa analýzy publikovanej 3. júla Micolasom Véronom, pôsobiacom pri think-tanku Bruegel, je to nesprávna reakcia na novú ekonomickú realitu. Pri dnešných trendoch stráca zmysel hovoriť o “franczúskej”, “britskej” či “španielskej” firme, nakoľko ich charakter prestáva byť “národný” a je stále viac “európsky”.

Otázky

Na základe porovnania miery európskych príjmov v celkových príjmoch najväčších firiem z krajín EÚ s mierou príjmov amerických firiem na trhu USA (v oboch prípadoch je to 65%) štúdia ukazuje, že „domácim trhom“ je pre najväčšie európske firmy stále viac celá Európa, a nie nejaká konkrétna krajina. V tomto kontexte sú „európske najväčšie spoločnosti tak európske, ako sú najväčšie firmy v USA americké“, tvrdí N. Véron.

Okrem porovnania EÚ a USA, ktoré ukazuje na „vzájomné ovplyvňovanie medzi globalizáciou a európskou ekonomickou integráciou“, študoval Bruegel dve hlavné premenné: rozdelenie príjmov najväčších európskych firiem a geografickú distribúciu ich zamestnancov.

  • V prvom prípade štúdia konštatuje, že podiel celkových príjmov, ktoré 100 najväčších európskych firiem generuje vo svojej domácej základni rapídne poklesol z 50% v 1997 na 37% v 2005. Súčasne narástol podiel „zvyšku Európy“ na ich ziskoch – z 21% na 28%. Priemerný podiel príjmov z mimoeurópskych krajín narástol, podľa vlastných zdrojov Bruegel, z 28% na 35%.
  • Pri druhej sledovanej premennej je korelácia medzi lokáciou zamestnancov a zákazníkov údajne stále pomerne slabá. V zásade platí, že podiel zamestnancov v krajine pôvodu firmy poklesol najmä u spoločností so sídlom v Británii, Nemecku, Francúzsku a Taliansku. Zatiaľ čo v prvých dvoch prípadoch nie je ľahké odlíšiť „europeizáciu“ a všeobecne „internacionalizáciu“, francúzske firmy sa viditeľne europeizujú, TalianskoŠpanielsko si zachovávajú najvyšší podiel domácich základní.

Do roviny y sa tieto závery premietajú dvoma spôsobmi:

  • Bude čoraz ťažšie vysvetľovať dôvody existencie „národných šampiónov“, nakoľko z ich podpory budú stále viac profitovať aj aktéri neviazaní na jednu krajinu. Správa preto navrhuje, aby bola národná politika podpory konkurencieschopnosti zameraná viac na konkrétne firmy/továrne, nie na určitú skupinu, teda čo najbližšie k zamestnancom. Navrhuje tiež, aby bola posilnená európska podpora výskumu a vývoja v internacionalizovaných firmách.
  • Europeizácia môže prispieť k nárastu potenciálu vnútroeurópskej mobility riadiacich centier najväčších európskych firiem. To môže vyvolať bezprecedentnú regulačnú konkurenciu medzi krajinami Európy v kľúčových oblastiach, ako je firemné právo, dane, pravidlá korporátneho riadenia… Otvorenou otázkou zostáva, či to povedie k znižovaniu úrovne štandardov, alebo jej zvyšovaniu.

REKLAMA

REKLAMA