Únia už vie, aké obchodné dohody majú schvaľovať aj národné parlamenty

Súdny dvor EÚ rozhodol o tom, že EÚ sama nemôže uzatvoriť dohodu o voľnom obchode so Singapurom v jej terajšej podobe.

Ustanovenia dohody týkajúce sa iných ako priamych zahraničných investícií, ako aj stanovenia týkajúce sa riešenia sporov medzi investormi a štátmi, nespadajú do výlučnej právomoci Únie.

To znamená, že dohoda nemôže byť v tejto podobe uzatvorená bez ratifikácie v národných parlamentoch.

Dohody novej generácie

Európska únia a Singapur 20. septembra 2013 parafovali text dohody o voľnom obchode. Ide o jednu z prvých bilaterálnych dohôd o voľnom obchode takzvanej “novej generácie”.

To znamená obchodnú dohodu, ktorá popri znížení ciel a odstránení necolných prekážok v oblasti obchodu s tovarom a službami, obsahuje aj ustanovenia v rôznych oblastiach súvisiacich s obchodom, ako sú ochrana duševného vlastníctva, investície, verejné obstarávanie, hospodárska súťaž a udržateľný rozvoj.

Komisia sa pýta

Európska komisia sa na Súdny dvor EÚ obrátila so žiadosťou o posúdenie, či má Únia výlučnú právomoc na to, aby obchodnú dohodu podpísala a uzavrela sama.

Komisia a Európsky parlament boli pôvodne toho názoru, že to tak môže byť, avšak Rada (členské štáty) a národné vlády členských krajín pred Súdnym dvorom argumentovali, že Únia nemôže uzavrieť túto dohodu sama, lebo ide o tzv. zmiešanú dohodu a niektoré časti dohody patria do spoločnej právomoci Únie a členských štátov, alebo len do výlučnej právomoci členských štátov.

Súdny dvor dnes spresnil, že jeho rozhodnutie sa týka iba otázky, či právomoc Únie je, alebo nie je výlučná. To znamená, že neposudzoval zlučiteľnosť obsahu dohody s právom EÚ.

Problém je len v dvoch bodoch

Únia ale podľa Súdneho dvora nemá výlučnú právomoc len v prípade dvoch zložiek dohody so Singapurom – v oblasti iných ako priamych zahraničných investícií a pri riešení sporov medzi investormi a štátmi. V oboch prípadoch EÚ, ako inštitúcia, potrebuje súhlas jej členských štátov.

Keďže dohoda so Singapurom je podobná ako ďalšie, dôležitejšie dohody, posudok Súdneho dvora rieši právne nejasnosti aj pre ne. Lisabonská zmluva dala Európskej komisii, resp. EÚ, nové silnejšie právomoci v obchode, niektoré nejasnosti o tom, kto schvaľuje čo, ale ostali.

Komisia tak posudkom Súdneho dvora získala jasno v kľúčovej veci, ktorá v súvislosťami s dohodami ako je tá s Kanadou (CETA) alebo nedorokovaná TTIP so Spojenými štátmi, spôsobovala problémy.

Z názoru Súdneho dvora tiež vyplýva, že Komisia má sama právomoc rokovať dopravu, dôležité environmentálne otázky a pracovné štandardy.

Brexit

Otázkou ostáva, čo bude toto vodítko znamenať pre budúcu obchodnú dohodu medzi EÚ a nečlenskou Veľkou Britániou. Nemusí to predstavovať veľký problém. Posudok Súdneho dvora dáva EÚ návod ako chirurgicky rozdeliť časti takejto dohody na tú, ktorú môžu schváliť európske inštitúcie a omnoho menej významnú časť, ktorá by teoreticky musela ísť aj do národných parlamentov.

 

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA