Stredná Európa a utečenci: Od konfrontácie k spolupráci

Strednej Európe sa podarilo obrátiť pozornosť na témy hraníc a "flexibilnej solidarity". Od spoločného azylového systému v EÚ nás ale vzďaľujú.

Akútna situácia s migráciou v EÚ pretrváva. Pozornosť sa však odklonila smerom k brexitu a hľadanie komplexného riešenia do veľkej miery uviazlo.

Slovenské predsedníctvo napriek deklarovaným ambíciám nie je bližšie k dohode o udržateľnej migračnej a azylovej politike, ktorá by zvládla prípadné opakovanie krízy.

O postojoch strednej Európy, vrátane Rakúska, debatovali odborníci na diskusii GLOBSEC Policy Institute nazvanej „Stredná Európa a utečenecká otázka: Spolupráca namiesto konfrontácie?

Podujatie nadviazalo na skôr publikovanú analýzu.

Rakúsko: Pomoc aj strach

Generálny tajomník Rakúskej spoločnosti pre európsku politiku Paul Schmidt hovorí o rakúskej skúsenosti v utečeneckej kríze. Krajina je jedným z najväčších prijímateľov utečencov. Najsilnejšie v tamojšej debate rezonujú otázky absorpcie a integrácie utečencov, napríklad v rámci vzdelávacieho systému.

Téma mieša karty aj politicky. Rakúsko zmenilo postoj po incidentoch, ktoré sa udiali v nemeckom Kolíne na prelome rokov. Strach a zohľadnenie absorpčnej kapacity primäl politikov k rozhodnutiu uzavrieť hranice, čo značne prispelo k uzavretiu celej balkánskej cesty.

Verejnosť problém reflektuje v dvoch rovinách. V úsilí vynaloženom na pomoc a integráciu týchto ľudí a tiež v strachu, ktorý odráža aj politická rétorika a kampaň v prezidentských voľbách.

Problém znásobuje nedôvera v politiku. „Tento nedostatok dôvery v tradičnú politiku je skutočne zásadný,“ hovorí Schmidt.

Ako problém ale vníma aj to, že komunikujeme prostredníctvom faktov a čísiel ale nepokrývame „emočnú stránku príbehu“. Veľkou otázkou podľa neho je, ako predostrieť tému ľuďom, ktorí majú strach.

Slovensko rieši len hranice

Vedúci európskeho programu v Globsec Policy Institute Milan Nič konštatuje, že otázka migrácie prerástla do diskusie o budúcnosti európskeho projektu. Nevidí, že by sa počas slovenského predsedníctva v Rade EÚ generoval dostatočný tlak na riešenie témy.

Nemecko sa podľa jeho slov s nevôľu pozeralo na stretnutie Vyšehradskej štvorky s Macedónskom a Bulharskom, pretože ich riešenia ponechali Grécko v ťažkej situácii.

Pozornosť sa však otočila na problematiku hraníc, čo Slovensku vyhovuje.

V otázke solidarity Slovensko urobilo gesto dobrej vôle počas predsedníctva, keď presídlilo 100 utečencov. Fakt, že sa koncept „flexibilnej solidarity“ etabloval v európskom diskurze, je podľa Milana Niča v podstate víťazstvom pre krajiny strednej Európy.

„Pre tých, ktorí očakávali, že urobíme v tejto otázke viac, že je to v našich možnostiach, tí sú pravdepodobne sklamaní“.

V4 je momentálne v pozícii pasívneho komentátora, ktorý v podstate nemá čo ponúknuť, dodáva Nič.

Slovensko má kapacity, nie mentalitu

Flexibilná solidarita dnes v praxi znamená napríklad Gabčíkovo, kde je momentálne 10 ľudí, keďže Rakúsko momentálne pomoc nepotrebuje, osvetľuje situáciu Zuzana Števulová z Ligy za ľudské práva.

Aktivity v Gabčíkove, kam Slovensko dočasne umiestnilo žiadateľov o azyl v Rakúsku, ale podľa nej ukázali, že Slovensko má kapacity na pomoc.

Gabčíkovo je najväčším azylovým táborom na Slovensku, v Humennom beží vládny projekt Núdzové tranzitné centrum pre 250 osôb, čo je čiastočná pomoc pri presídľovaní a ľudia tam môžu byť umiestnení po dobu 6 mesiacov.

Ďalšie nevyužité kapacity sú v dvoch azylových centrách, 2 detečných a jednom integračnom centre.

Slovensko sa vníma ako tranzitná krajina a preto nás tak vnímajú aj utečenci, myslí si Števulová.

„Chceme pomôcť vybudovať spoločnú azylovú politiku EÚ, ale takéto vnímanie Slovenska ako tranzitnej krajiny ide v skutočnosti proti tomu.“

Štipendiá pre utečencov

Tento rok Slovensko schválilo rekordný počet žiadostí o azyl, prevažne sýrskych asýrskych kresťanov, ktorí prišli v decembri. Slovensko tiež otvorilo štipendijné programy, do ktorých sa zapojilo 23 sýrskych študentov.

Úradníci podľa Števulovej ani neverili, že o to bude záujem, ale z veľvyslanectiev v Jordánsku a Libanone prišlo 400 žiadostí. Kapacity máme monentálne na 33 štipendistov. Na nedávnom summite o migrácii v New Yorku minister zahraničia Miroslav Lajčák ohlásil záväzok toto číslo zvýšiť na 500.

Milan Nič číta tento prísľub v kontexte kandidatúry ministra Lajčáka na post generálneho tajomníka OSN. Program je inšpirovaný Českou republikou. Úroveň implementácie iných, súvisiacich politík je ale na Slovensku veľmi nízka, dodáva.

Nič kritizuje aj fakt, že na Slovensku sa prihlásili dobrovoľníci, ktorí chceli ubytovať sýrske rodiny, vláda ale nebola schopná pol roka konať.

Chceme spoločný azylový systém?

V EÚ máme 28 štátov, z ktorých každý sleduje svoje záujmy a to odporuje filozofii spoločného európskeho azylového systému, domnieva sa Milan Nič. Otázka teda je, či ho vôbec chceme.

Ak áno, bude obsahovať systém internej alebo externej solidarity?, pýta sa. Táto otázka sa podľa neho určite vráti na stôl.

Pokiaľ ide o „tranzitnú mentalitu“, Števulová súhlasí, že nemožno mať politiky v priamom rozpore s nastavením ľudí, ale ak by sme ju vedeli zmeniť, zmenilo by to aj vnímanie krajiny utečencami.

Projekty ako ponúkanie štipendijných programov sú podľa Paula Schmidta posunom k takejto zmene mentality.

„V Rakúsku máme starostov, ktorí si navzájom predávajú skúsenosti  s utečencami a ich integráciou, čo je veľmi dobré. Takisto funguje informovanosť o tých to projektoch, sú jasne viditeľné,“ dodáva rakúsky akademik.

Toto je podľa Števulovej na Slovensku problém. Vláda nemá záujem robiť takýmto projektom reklamu.

„Existuje aj súťaž v oblasti projektov utečencom, pozvánku dostala aj naša vláda, ale nezverejnila ju, preto v súťaži žiadny projekt zo Slovenska nebol.“

„Moja najväčšia obava spočíva v neochote politikov zmeniť systém“, dodáva aktivistka s tým, že určite budeme svedkami intenzívnej aktivity občianskej spoločnosti.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA