Európsky parlament túži po titulných stranách

Inštitúcia si uvedomuje, že pred voľbami viac ako inokedy musí byť „politicky sexy“ a schopná sa predať. Stále však presne nevie ako na to. Európski novinári majú zopár rád.

Pozadie

Blížiace sa voľby znásobujú túžbu Európskeho parlamentu, aby médiá sprostredkovali bežnému Európanovi informáciu, ako rozhodnutia 785 europoslancov v Bruseli a Štrasburgu vplývajú na jeho život.

Parlamente frustruje, keď sa v žurnalistickom žargóne používajú formulácie typu „Brusel hovorí“, či nebodaj „Brusel rozhodol“. Vraj to spôsobuje, že ľudia vnímajú všetky európske inštitúcie rovnako a z EÚ to robí monolit.

Predseda Európskeho parlamentu Hans-Gert Pöttering sa na stretnutí vedenia Európskeho parlamentu a politických skupín v EP so zástupcami popredných európskych médií posťažoval, že dobrá správa je pre väčšinu médií žiadna správa. „Príťažlivejšie sú škandály, údajné škandály a problémy“.

Novinári sa pokúšali dať odpoveď na to, prečo správy o Európskom parlamente zväčša nie sú na prvých stranách a dať podnety, ako spraviť Parlament príťažlivejším z hľadiska médií.

Otázky

  • Komplex menejcennosti

Napriek snahe Európskeho parlamentu, aby mu bola v mediálnom priestore priznaná vážnosť zodpovedajúca jeho právomociam, sa niekedy zvonku javí, že Európsky parlament trpí voči Rade ministrov komplexom menejcennosti, tvrdí zástupca šéfredaktora vplyvného poľského denníka Gazeta Wyborcza Piotr Stasiński. Hoci je podľa neho pravdou, že Lisabonská zmluva dáva EP nové právomoci, silnejšou bude aj Rada ministrov kvôli rozšírenie hlasovania kvalifikovanou väčšinou. Komplex menejcennosti nepomáha prekonať ani klesajúca voličská účasť na eurovoľbách.

Parlament nie je z hľadiska rozhodovania v EÚ marginálny, málokto to však vie. „Keď v Španielsku poviem, že 70 % našich zákonov je len transpozícia toho, čo sa prijíma na európskej úrovni, tak mi nikto neverí a myslia si, že sa chcem robiť dôležitým“, hovorí podpredseda Parlamentu Alejo Vidal-Quadras.

Ľudia si myslia, že vedia, čo robí národný parlament a to je pre nich motiváciou ísť voliť. Ak budú vedieť čo robí EP, bude ich to motivovať, myslí si Vidal-Quadras.

„Paradoxom je, že ľudia si stále myslia, že zákony sa rodia v národných parlamentoch“, domnieva sa Jacek Saryuzs-Wolski (EĽS-ED), horúci kandidát na nového predsedu Európskeho parlamentu. Tomuto uvažovaniu zodpovedajú aj zdroje, ktoré redakcie európske médií alokujú na pokrývanie Bruselu a Štrasburgu. Prevláda názor, že pomer novinárov nezodpovedá pomeru legislatívy, ktorá sa tu tvorí.

  • Chce to konflikt

Novinári sa sťažujú, že konsenzuálny štýl politiky EP im sťažuje prácu a robí informovanie zložitým a vágnym. Silná orientácia členov Európskeho parlamentu na kompromis spôsobuje, že je častokrát veľmi ťažké povedať, kto vlastne vyhral debatu a konkrétny spor.

Situáciu dokladá osobnou skúsenosťou Vidal-Quadras, ktorý pred tým než sa stal poslancom EP (1999) bol členom regionálneho legislatívneho zboru Katalánska i v národného parlamentu za pravicovú Ľudovú stranu (PP). „Doma v Španielsku mám povesť konfliktného politika, som tam známy ako bojovník. Až som sa niekedy sám zľakol vlastných karikatúr. Ak sa však spýtate v Európskom parlamente na meno Vidal-Quadras budete počuť: Ó, je to milý chlapík, muž dialógu, ten kto spája… Európa nás mení. Ak chcete v Európskom parlamente všetkých poraziť, ste mŕtvy, musíte robiť kompromisy,“ hodnotí Vidal-Quadras.

„Čo zase znamená – už žiadne správy v médiách“ reagoval na podpredsedu Parlamentu Stasiński. 

„Ak sa aj pokúsite o kontroverziu, ako som sa pokúsil pri stretnutí s Václavom Klausom, bol z toho diplomatický škandál a ostré reakcie“, sťažoval sa jeden z predsedov frakcie Zelených v EP Daniel Cohn-Bendit. Narážal na stretnutie predsedov politických skupín EP s českým prezidentom na pražskom hrade v rámci ktorého mu Klaus povedal, že „tak sa s ním z posledných 6 rokov nikto nerozprával“. Faktom však je, že išlo o jedno z mála pravidelných výjazdov Konferencie predsedov politických skupín EP do predsedníckej krajiny EÚ, ktoré malo vôbec nejaké mediálne pokrytie.

  • Parlament potrebuje tváre

Europoslanci priznávajú, že politické frakcie sú často menej významné ako jednotlivci. „Prečo nepokrývate jednotlivcov?“, pýta sa Vidal Quadras. Sú oveľa zaujímavejší.“

„Ľudia sa identifikujú so zvolenými osobnosťami“, tvrdí Steve Richards z britského denníka The Independent. „My však nevieme, kto je väčšina z vás.“

Tento problém je menej vypuklý v menších krajinách, rozdelených na viaceré relatívne malé volebné obvody, kde pojem „môj poslanec“ nie je abstraktný, ale sa odvíja od miestnej príslušnosti poslanca. Napríklad na Slovensku, ktoré je celé jedným volebným obvodom je tento vzťah oslabený.

„Chýbajú vám tváre“, zhodujú sa novinári. Politické strany by mali mať svojich vlastných kandidátov ako na post predsedu Parlamentu tak ja na predsedu Komisie, to by mohlo európske voľby do veľkej miery personifikovať, keďže od priamej voľby predsedu Európskej komisie sme ďaleko.

  • Médiá a EP: Spojenci či nepriatelia?

„Jeden zo štyroch celonárodných denníkov uverejnil stĺpček, ktorého autorom bol profesor filozofie. V ňom napísal, že sme (europoslanci) paraziti, naničsúci a všetci by sme mali byť v base“, posťažoval sa na margo mediálneho pokrytia v rodnom Španielsku Vidal-Quadras.

„Som novinár, nezaujíma ma zvyšovať profil Európskeho parlamentu ani zvyšovať účasť na voľbách. To, čo ma zaujíma je príbeh a áno, aj škandály. Keď však o nich píšem robím to korektne“, hovorí výkonný editor rakúskeho denníka der Standard Thomas Mayer.

„Britské médiá takmer neinformujú o britskom parlamente, ťažko budú o európskom“, opisuje situáciu Steve Richards. „Ak poslanec prednesie správu v House of Commons, médiá si to zväčša ani nevšimnú, ak ale tá istá správa unikne do médií, je to na prvej strane“.

  • Existuje európska verejnosť?

„Kým problémy sa stali globálnymi, politika zostala lokálna“, hovorí Steve Richards.

Ťažko sa bojuje s faktom, ktorý pomenovala nemecká europoslankyňa za Zjednotenú európsku ľavicu Gabriele Zimmer: „Neexistuje nič ako európska verejnosť“.

Cohn-Bendit si myslí, že novinári, píšu o tom, o čom si myslia, že zaujíma čitateľov a tak de facto robia toto rozhodnutie ta nich. Debaty v Európskom parlamente z posledného obdobia, napríklad o budúcnosti automobilového priemyslu alebo o klimatických zmenách žiadne špeciálne mediálne pokrytie nepriniesli, hoci boli podľa neho zásadné.

Anders Selnes, šéfredaktor švédskeho portálu Europaportalen, ktorý sa venuje EÚ, kritizoval, že „je mimoriadne ťažké dostať z tejto inštitúcie fakty. Dlho to trvá“.

Michael Kerres z holandského NRC Handelsblad ponúka iný postup. Novinári by sa podľa neho mohli pozrieť na problémy z iného uhla. Nebrať Európsky parlament ako vychádzajúci bod, ale odpichnúť sa od domáceho, lokálneho problému a neskôr sa sústrediť na to, či tu existuje aj európsky uhol pohľadu a možno aká je situácia v iných krajinách.

Treba tiež rozlišovať čitateľov, tvrdí Kerres a vedieť „prebaliť príbeh“ podľa cieľovej skupiny. „Zaujíma ľudí poľský inštalatér? Treba ho teda nájsť a klásť mu otázky“.


Článok bol pripravený v spolupráci s Informačnou kanceláriou Európskeho parlamentu na Slovensku.

REKLAMA

REKLAMA