Zdravotné postihnutie a riziko chudoby. Spoločná realita.

Kým budeme mať nízky prah emočnej inteligencie, nikam sa nepohneme. Zdravotne postihnutí ľudia nie len, že sú ohrození chudobou, sú ohrození bezdomovectvom, zaznelo na diskusnom fóre Informačnej kancelárie Európskeho parlamentu.

V súčasnom období na Slovensku vrcholí ratifikačný proces k Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý, okrem iného, v článku 28 hovorí o práve osôb so zdravotným postihnutím na "primeranú životnú úroven pre ne aj pre ich rodiny". Pripomenul to v bratislavskom Európskom informačnom centre prezident Národnej rady občanov so zdravotným postihnutím v SR Branislav Mamojka.

Poukázal na jeden z mnohých problémov rodičov, ktorí sú opatrovateľmi svojich postihnutých detí, a ktorí podľa súčasnej legislatívy strácajú nárok na daňový bonus na svoje dieťa, kedže nie sú vedení ako zamestnaní.

Zbežný pohľad na to, ako vyzerá životná realita rodín so zdravotne postihnutými deťmi poskytli tri svedectvá a tri rôzne príbehy dvoch matiek a jednej starej matky. Vo všetkých troch prípadoch vystupuje podobná črta – najhodnotnejšej pomoci sa im nedostalo od zodpovedných štátnych inštitúcií, ale skôr od ochotných ľudí: susedov, blízkych, či mimovládnych organizácií. 

Zuzana Špaleková je matkou troch synov, z ktorých dvaja sa narodili s problémom nedoslýchavosti. Nedostala sa jej žiadna pomoc zo strany štátnych inštitúcií, otec detí situáciu nezvládol a od rodiny odišiel. Musela nastúpiť na neplatenú materskú dovolenku. Nesúhlasila, aby jej dvaja synovia nastúpili do škôl zameraných na deti so sluchovým postihnutím, ale hľadala iné možnosti. „To že má niekto sluchovú vadu, neznamená, že je mentálne zaostalý.“ To napokon potvrdili aj lekárske vyšetrenia. Obaja jej synovia dnes študujú, jeden na vysokej škole a druhý na bilingválnom gymnáziu. Pani Špaleková k tomu dodáva: „Vzdelanie je najlepší spôsob ako predísť chudobe, ktorá aj mne ako matke hrozila. Ako stredoškoláčka by som nemala šancu.“

Alena Ábelová je matkou dospelého, tažko zdravotne postihnutého syna, ktorý trpí na epilepsiu a autizmus. „Nechela ho ani škôlka, ani škola, išli sme do vyrovnávacej triedy, potom špeciálna škola a nakoniec bol vyhlásený za nevzdelávateľného, napriek tomu, že má úžasnú pamäť. Bol mu však diagnostikovaný diskalkul, na základe čoho bol zbavený povinnosti školskej dochádzky, aj keď podľa ústavy má každý právo na vzdelávanie“, sťažuje si. Pani Ábelová je už 10 rokov so synom, ktorý vyžaduje neustálu opateru, doma.

„Pre tento štát nie je starostlivosť o postihnuté dieťa práca. Trestá rodičov, ktoré si to dieťa nechajú doma a nedajú ho do ústavu, kde mesačný pobyt stojí 30 až 40 tisíc korún, ale to je úplne iný život ako keď je doma (…) Keď prídem do dôchodku budem mať nižší dôchodok ako môj syn, ktorý nikdy nepracoval.“

Od nového roku má podľa zákona pani Ábelová nárok na 30 dní voľna do roka. Náklady na opatrovanie, ktoré by musela na tento mesiac synovi zabezpečiť sa šplhajú k výške jej ročného príjmu.

Stará mama Vlasta Konkušová rozpráva príbeh v zastúpení svojej dcéry. Pred šiestimi rokmi sa jej narodila dcérka Timea, hoci mala diagnostikovanú sterilitu. Timea je veľmi ťažko zdravotne postihnutá a úplne nevládna, nevie sama prijímať ani potravu. Po tom, čo sa prebrala z mesačnej kómy a pred tým, ako si ju vôbec mohla rodina zobrať domov, potrebovali zabezpečiť množstvo zdravotných, životne dôležitých pomôcok pri čom sa potýkali s nepredstaviteľnými problémami.

„Dcéra bola v nemocnici, jej manžel zarábal v zahraničí, ja som to vybavovala“, rozpráva pani Konkušová. Pomoc našli hlavne u ľudí z hospicu Plamienok, ktorí jej dcéru naučili starostlivosti o tažko choré dieťa a pomohli aj so zdravotnými pomôckami. 

„Potrebovali by sme tiež zdvíhacie zariadenie. Dcéra má 17 kíl, kúpanie je problém. Ale aké? Nemá nám kto poradiť, a kde to zháňať? Cez nadácie? To sa má všetko v tomto štáte riešiť cez nadácie, cez Modré z neba alebo Bailando?“ pýta sa pani Konkušová.

„Preklopiť tieto emócie do tej legislatívnej roviny bude teraz možno trochu tvrdé, ale sme tu, aby sme priblížili, akým spôsobom môže pomocť Európsky parlament, hoci v tomto prípade je smerodajná národná legislatíva“, konštatovala poslankyňa Európskeho paralmentu Monika Beňová. Medzi krokmi, ktoré EP podnikol smerom k občanom so zdravotným postihnutím spomenula antidiskriminačnú smernicu, ktorá hovorí, že zdravotné postihnutie nesmie byť dôvodom pre diskrimináciu v pracovných vzťahoch. Hovorila tiež o pripravovanej smernici, ktorá sa má týkať zákazu diskriminácie vo všetkých ostatných sférach a upravovať by mala aj postavenie ľudí, ktorí sa starajú o postihnutého člena domácnosti. „Nechcem dávať plané sľuby, nie je to otázka jedného alebo dvoch rokov, ale ak by sa to podarilo do konca tohto volebného obdobia, považovala by som to za víťazstvo“.

Monika Beňová pripomenula, že Lisabonská zmluva prináša nové formálne nástroje na ochranu práv – Chartu základných práv a občiansku iniciatívu, hoci pripustila, že ich využitie nie je tou najjednoduchšou cestou.

„Európsky parlament sa stará o 27 členských krajín na rôznej úrovni a keď si zoberieme Slovensko, sme v akomsi slabšom strede“, hovorí europoslanec Miroslav Mikolášik. „V oblasti sociálnej a zdravotníckej by som Slovensko možno dokonca radil do poslednej pätiny“. Príčinu vidí v tom, že  Slovensko od revolúcie nedokázalo zvýšiť percento HDP určené pre zdravotníctvo a sociálne veci. My dávame 4,5 % na zdravotníctvo, sú krajiny, ktoré dávajú 7 %.

„Tu doma sa razí, že štát všetko vyrieši. Ale už tu boli spomenuté súkromné organizácie, ktorých motivácia môže byť iná, väčšia. Títo ľudia majú mať priestor na to, aby toto robili a štát by ich nemal brať ako chudobných príbuzných, ale mal by to uvítať a neprijímať takéto zákony, aby im komplikovali život.“ Uviedol príklad neštátneho zariadenia pre mentálne postihnutých ľudí, kde sa starajú o 50 dospelých chovancov, no od VÚC dostali prostriedky len pre 17 a povedali im, že majú podnikať.

„Nejde to, pretože sme duchovne nevyzretí“

 „Je to v štáte a je to v nás ľuďoch. Stále sme neslobodní ľudia. Socializmus nás naučil byť neslobodní a teda nemať zodpovednosť“, hovorí Viera Dubačová, veľvyslankyňa Európskeho roka boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu. Vyštudovaná divadelná režisérka, v Banskej Bystrici 15 rokov riadila Divadlo z pasáže s mentálne postihnutými hercami, v ktorom zamestnávala 30 ľudí.

„Keď sme s divadlom prišli do Dánska na umeleckú školu, našla som tam človeka, ktorý sa vôbec nehýbal. Navštívila som jeho jedno-izbový byt, ktorý si dokázal sám ovládať zubami, mal tam svoj počítač, vedel sa sám osprchovať. Ten chalpec nemal ruky ani nohy. Ja som sa vtedy zosypala a zrútila, keď mi riaditeľ školy povedal: -Ale toto sa nášmu štátu oplatí-. Potom som sa stretla na ministerstve práce a sociálnych vecí s niekým, kto mi povedal -No, Dánsko tu nikdy nebude -. No áno. Nebude, kým my, slobodní občania, budeme mať takýchto pánov, ktorí nás budú zaklínať a budeme sa báť menovať.“

Podľa Dubačovej nie len že sú postihnutí ľudia ohrození chudobou ale sú ohrození bezdomovectvom. Dvaja herci v jej divadle prišli o rodičov a obaja sa ocitli na ulici. Prvého pripravila o byt vlastná teta a druhého cudzí ľudia.

„Som rada, že sú tu europoslanci, lebo ja som chodila do Bruselu preto, lebo niekto povedal, že Európa je sociálna a ja preto cestujem von, lebo je. Lebo sú tam iné zákony, lebo tam ľudia majú nárok na iné veci, na prostriedky, na kompenzačné prostriedky.“  

„Kým tu budú ľudia s nízkym prahom emočnej inteligencie, tak sa nikam nepohneme. Veľkí ľudia musia začať bojovať za tých najslabších (…) Osobná skúsenosť je neprenosná. Nájdite si svojich poslancov a zaveste sa na nich“, odporúča poslankyňa banskobystrického mestského zastupiteľstva.  

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA