Kolektívne pracovné právo – Quo vadis?

Najspornejšou časťou zamýšľanej novelizácie kolektívneho pracovného práva sú kolektívne zmluvy vyššieho stupňa. Odborné podujatie zbieralo aj ďalšie podnety pre prípadnú novelizáciu z teórie aj praxe.

V EÚ sa dostáva téma kolektívneho vyjednávania do popredia, nakoľko sa ukazuje, že právo nie vždy dostatočne reaguje na prax a rýchle zmeny, hovorí štátny tajomník Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR Branislav Ondruš. Krízové roky v EÚ podľa neho ukázali, že v krajinách, kde je vysoká úroveň sociálneho dialógu, dokázala spoločnosť na zmeny reagovať lepšie.

Kolektívne zastupovanie záujmov zamestnancov vyvažuje nerovnovážneho postavenia zamestnancov, pripomína Ondruš.

Rezort práce inicioval k téme reformy kolektívneho pracovného práva tematický dialóg so sociálnymi partnermi. Rámcovým zámerom ministerstva je novelizácia zákona o kolektívnom vyjednávaní, okrem iného, v zmysle posilnenia kolektívneho vyjednávania na vyššom stupni.

„V porovnaní so stavom v západnej Európe, je nevyhnutné posilniť toto vyjednávanie, aby doško k zjednoteniu podmienok na sektorálnej úrovni,“ vysvetľuje zámery štátny tajomník. Vyjednávanie rovnakých pracovných  podmienok v rámci sektorov považuje za jedno z riešení veľkých regionálnych sociálno-ekonomických rozdielov na Slovensku. Rozširovanie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa má tiež zabezpečiť, aby kolektívna ochrana pokrývala väčší počet zamestnancov ako je tomu dnes.  

„Urovnávanie konkurenčných podmienok na trhu spôsobom, ktorý bude dlhodobo udržateľný, zabráni devastácii pracovných podmienok, najmä v oblasti mzdovej“, hovorí Ondruš, pričom pripúšťa, že medzi sociálnymi partnermi momentálne neexistuje ani minimálny konsenzus, ako by novela mala vyzerať.  

Profesor Vojtech Tkáč z Právnickej fakulty, UPJŠ v Košiciach, bývalý minister práce a niekdajší spolutvorca slovenského zákona o kolektívnom vyjednávaní tvrdí, že netreba meniť to, čo funguje. 

„Zámerom bolo štrajkové právo postaviť na čo najväčšom počte príčin. Nakoniec sa zjednotli aj súdy, že sa rešpektuje aj štrajk pre účely kolektívneho vyjednávania aj podľa ústavy a medzinárodných právnych dokumentov," hovorí o zámeroch pôvodného zákona. 

"Vážte kroky, keď budete chcieť meniť zákon o kolektívnom vyjednávaní, lebo moja skúsenosť je, že legislatíva je úporná cesta návratu zákona do pôvodného stavu,“ hovorí Tkáč. Všeobecne súhlasí s tvrdením, že „mnoho štátov schudobnelo, lebo nerešpektovalo sociálne a ekonomické práva, naopak, len málo krajín na tom zbohatlo."

Docentka Monika Čambalíková zo Sociologického ústavu SAV pripomína, že ekonomická globalizácia zásadne mení postavenie sociálnych partnerov. Sociálno-demokratickí politickí aj nepolitický aktéri prestávajú byť z objektívnych dôvodov schopní svoju predstavu sociálneho štátu realizovať. Ľudia prestávajú byť pri rastúcej automatizácii byť potrební ako zamestnávatelia, ale sú stále potrební ako spotrebitelia a voliči.

Stav spoločenského diskurzu podľa Čambalíkovej často otupuje pozornosť a vytláča niektoré problémy zo záberu. Napríklad dobre znejúce slovo „flexibilita“ v pracovnoprávnych vzťahoch rozmenené na drobné v sebe skrýva nemalé nástrahy.

To, že sa kolektívne vyjednávanie doteraz sústreďovalo len na podnikovú úroveň malo za následok znižovanie miery pokrytia, považuje preto za dobré prenášať ťažisko na vyššiu úroveň. Netreba sa podľa nej zastaviť ani na národnej úrovni a dôležité je budovať nadnárodné štruktúry sociálneho dialógu, ktoré môžu vystupovať vo vzťahu k nadnárodným korporáciám.

Predseda Energeticko-chemický odborový zväzu Juraj Blahák si tiež myslí, že zákon o kolektívnom vyjednávaní nemal byť v minulosti menený a mal mu byť dopriaty čas na zapracovanie, zmenami sa podľa neho pokazil. „Ja by som zákon zásadným spôsobom nemenil,“ hovorí.

Zákonník práce a kolektívne vyjednávanie vníma do veľkej miery ako otázku sily a postavenia odborov. "Byť zamestnávateľom, tak sa nebojím rozšírenia kolektívnych zmlúv, lebo tam takmer nič nie je," hovorí. Kritizuje fakt, že odbory sú dnes na Slovensku odkázané na svoje zdroje a nedostáva sa im relevantnej podpory a pomoci v oblasti kolektívneho vyjednávania. Kolektívne zmluvy vyššieho stupňa by mali platiť pre odvetvie ako celok nie pre konkrétne firmy.

Všíma si, že novinári napádajú kolektívne pracovné zmluvy ako keby boli prekážkou pokroku. Dôležitá je preto podľa neho osveta na pôde stredných škôl a univerzít, kde je nemieste učiť o demokracii aj o svete práce. Ekonomické univerzity, ktoré vychovávajú budúce manažmenty a personalistov, často nemajú podľa Juraja Blaháka predmety venované pracovnému právu.

Členka Predsedníctva Asociácie pracovného práva, doktorka Simona Schuszteková otvorila problém vypovedateľnosti inštitútov pracovného práva, ktoré vznikajú dohodou sociálnych partnerov v konkrétnom podniku ako napríklad konto pracovného času, dohoda o vážnych prevádzkových dôvodoch alebo dohoda o nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Zákonom sú tieto inštitúty pritom upravené len veľmi rámcovo, vysvetľuje.

Často sa v praxi tieto dohody podľa Schusztekovej uzatvárajú, aby legalizovali existujúci stav v podnikoch. Ich problémom je, že sa uzatvárajú na dobu dostatočne dlhú, aby sa počas jej trvania mohli pre jednu stranu radikálne zmenili okolnosti. Odstúpenie od takejto zmluvy zo strany odborov je síce možné, ale len v okamihu, keď ešte nedošlo k plneniu, čo sa v praxi veľmi nestáva. Zákonník práce inak špecificky neupravuje vypovedanie takýchto pracovnoprávnych dohôd.

Podľa Schusztekovej by mohla v týchto prípadoch platiť základná zásada občianskeho práva – dovolené je všetko, čo nie je zakázané. Ak si strany vymienia a dohodnú sa, výpoveď dohôd zo strany sociálnych partnerov je možná.

Je to podľa nej ale kontroverzná otázka, pretože pri takýchto dohodách malo ísť pôvodne o stabilitu a kontinuitu, ktoré chránia zamestnancov. Okolnosti ich uzatvárania sa ale menia, preto možnosť vypovedania takýchto zmlúv vníma Schuszteková zo svojej praxe ako potrebnú.

Doktor Jozef Toman, PhD, vedúci odboru pracovnoprávnych vzťahov, MPSVaR a podpredseda Asociácie pracovného práva sa zamýšľa nad právnym postavením ďalších zástupov zamestnancov, ktorými sú zamestnanecké rady a európske zamestnanencké rady.  

Ide podľa neho o doplnkové inštitúty a vznikli v rôznom politickom kontexte. V istom zmysle sú zamestnanecké rady konkurencia tradičným odborom, na európskej úrovni vznikajú najmä z potreby prepájania pri zamestnávateľoch s nadnárodnou pôsobnosťou.

Problémom podľa Tomana u nás ostáva právna subjektivita týchto rád, a otázka, aké majú mať práva. Zákon priznáva zamestnaneckým radám práva bez právnej subjektivity. Pre porovnanie, ako udáva, v Českej republike majú procesnú spôsobilosť, podobne je to aj pri európskych zamestnaneckých radách. Toman spomína aj ďalšie problematické momenty, napríklad existenciu zamestnaneckej rady v podnikoch, kde počet zamestnancov osciluje okolo 50 zamestnanecká, čo je momentálne zákonom stanovená hranica pre ich vznik.

Doktor Martin Bulla, člen predsedníctva Asociácie pracovného práva, z Katedry medzinárodného práva, na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave hovoril o problematike konfliktu normotvorby Medzinárodnej organizácie práce (ILO) a EÚ a spôsoboch akým sa tieto rozpory riešia podľa času vzniku záväzku pre členský štát EÚ, t.j. pred vstupom alebo po ňom. Normy oboch subjektov sa najčastejšie prekrývajú v oblastiach ako je úprava rovnakého zaobchádzania so ženami, ochrana pracovníkov, či participácia pracovníkov, vysvetľuje Martin Bulla. 

Prinášame videozáznam celej vedeckej konferencie :

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA