Nemecko, Francúzsko a reformy trhu práce

Štrajky vo dvoch najväčších európskych ekonomikách sú priamo spojené s opatreniami, plánovanými francúzskou a nemeckou vládou na splnenie lisabonských cieľov. Nad implementáciou bolestivých sociálnych a ekonomických reforiem však visí otáznik.

 

Pozadie:

Nemecko v súčasnosti zažíva prvý štrajk vo verejnom sektore za posledných 14 rokov. Štrajk, ktorý ktorý koordinuje ver.di, národné odbory pre povolania v sektore služieb, sa týka viac než 10 000 pracovníkov, zamestnaných pri zbere odpadu, nemocniciach a škôlkach v spolkovej krajine Baden-Württemberg. Protestujú proti plánom miestnych úradov rozšíriť pracovný čas o 1.5 hodiny týždenne na 40 hodín.

Nasledovať môže viac štrajkov: V spolkovej krajine Sasko a v meste Hamburg hlasujú zamestnanci miestnych úradov o tom, či sa k štrajku pridajú, kým v celom Nemecku ďalších 60 000 zamestnancov v regionálnych úradoch hlasujú o tom, či budú proti podobným plánom tiež protestovať. Odbory tvrdia, že môžu v štrajku pokračovať šesť týždňov.

Štrajky sa konajú pár týždňov potom, čo novozvolená nemecká vláda oznámila zvýšenie vek odchodu do dôchodku zo súčasných 65 rokov na 67 rokov pred rokom 2029. Nárast vo veku odchodu do dôchodku a tiež dlhšie pracovné hodiny sú ústredným prvkom stratégie vlády Angely Merkelovej, ako dať znovu do poriadku pomalý ekonomický rast krajiny. Napriek tomu sa však vláda rozhodla nezmieniť sa o týchto plánoch vo svojom národnom akčnom pláne pre pracovné príležitosti a rast – zrejme preto, aby sa akčný plán nedostal do centra celonárodných protestov. Odpor voči obom projektom však teraz kladie otáznik nad šance vlády získať verejnú podporu pre bolestivejšie prvky lisabonskej stratégie.

Vo Francúzsku konzervatívna strana UMP nezískala spojenca v parlamente, ktorý by hlasoval za sporný návrh CPE (zmluva o prvom zamestnaní). Strana súčasného prezidenta Chiraca však nemá dostatočný počet hlasov na to, aby prijala zmenu vo francúzskom zákone o rovných príležitostiach proti opozícii všetkých ostatných strán. Zákon, ktorý je podľa jeho autorom vymodelovaný podľa vzoru nordického systému „flexicurity“, by mal umožniť zamestnávateľov vyhodiť zo zamestnania mladých zamestnancov do veku 26 rokov bez udania dôvodu, a to počas prvých dvoch rokov od vzniku pracovného kontraktu. Premiér de Villepin tvrdí, že zákon napriek svojmu názvu neznamená, že sa bude týkať len prvého zamestnania, a že je kľúčový pre obnovenie tempa francúzskej ekonomiky.

Po prvých štrajkoch zo 7. februára 2006 sa odbory a únie študentov rozhodnú 10. februára, ako budú ďalej postupovať. 7. februára sa zúčastnilo až 400 000 ľudí v celej krajine na 187 demonštráciách proti projektu, o ktorom sa hlasovalo v parlamente nasledujúci deň. Protesty boli organizované národnými odbormi (CGT, CDFT, CFTC, FO, UNSA, FSU) a takmer všetkými mládežníckymi organizáciami a úniami študentov a žiakov.

Otázky:

Protesty v dvoch krajinách naznačujú problémy, ktoré majú členské štáty pri pretláčaní nevyhnutných reforiem trhu práce a uľahčení bremena na svoje ekonomiky. Dokazujú to, čo premiér Luxemburska Jean-Claude Juncker povedal v roku 2005: „Už vieme presne, čo urobiť, ale nevieme, ako vyhrať nasledujúce voľby, keď tak urobíme.“

Pozície:

O dôvodoch, prečo vlády ako nemecká sú zdržanlivé pri zakomponovaní zvýšenia veku odchodu do dôchodku do svojich národných akčných plánoch, povedal hlavný výkonný úradník EPC Hans Martens pre EurActiv toto: „Je samozrejmé, že vyššia očakávaná dĺžka života a nižšia miera pôrodnosti znamenajú, že pracovný život musí dnes trvať dlhšie, než je to bežné. Ale aj keď je táto logika jasná, je to jedna z najnepopulárnejších reforiem, aké sa dajú navrhnúť, a preto sa im mnohí politici práve z týchto dôvodov vyhýbajú. Mnohí ľudia chcú skorý odchod do dôchodku, čo naznačuje, že by boli viac spokojní, keby mohli robiť niečo iné než prácu, v ktorej strávili mnohé roky, čo je možno problém sám osebe. Všeobecným problémom je to, že Európa potrebuje štrukturálne reformy v mnohých oblastiach vrátane tejto, ale politici vo všeobecnosti nemajú radi štrukturálne reformy, pretože tie môžu byť dosť nepopulárne a pretože účinky týchto reforiem nie sú okamžité, ale trvá istý čas, kým sa prejavia, v protiklade k fiškálnej alebo menovej politike. Toto je pravdepodobne tiež vysvetlenie toho, prečo sa ani široká koalícia v Nemecku nedokáže vysporiadať s touto otázkou.“

K štrajkom vo Francúzsku Martens povedal: „Hlavnou lekciou je to, že Francúzsko potrebuje reformy a potrebuje ich rýchlo. V existujúcom systéme zákon poskytuje istý druh „ochrany“ jednotlivca, ktorá na pracovnom trhu už nefunguje. Jedným z výsledkov je vysoký stupeň neistoty na francúzskom trhu práce, vrátane obáv z globalizácie a „poľského inštalatéra“. Reforma v podobe „flexicurity“ by bola pre Francúzsko skutočne dobrá, pretože poskytuje potrebnú flexibilitu, ale s vysokým stupňom sociálnej bezpečnosti, ktorá pracuje omnoho lepšie než súčasný francúzsky systém. To neznamená zavedenie flexibility anglosaského neoliberálneho typu, ale systém, ktorý kombinuje flexibilitu so skutočnou bezpečnosťou pre jednotlivca. Zavedenie aktívnej politiky trhu práce však vyžaduje reformy vo verejnom sektore, ktorý sa musí sať omnoho efektívnejším, než je to v súčasnosti v prípade dosť staromódnej francúzskej verejnej správy. Pretože odbory v súčasnosti vo Francúzsku nereprezentujú viac než 10% pracovnej sily a sú vo verejnom sektore nadmerne zastúpené, tento hluk sa dal čakať. Ale Francúzsko by na tom bolo omnoho lepšie s modernými a efektívnymi odbormi ako v nordických krajinách, ktoré pokrývajú celý a nie len zlomok pracovného trhu.“

Hovorkyňa ETUC Patricia Grillová pre EurActiv povedala: „To, čo sa deje vo Francúzsku, súvisí viac s postojom k pracovnému právu a menej s agendou „flexicurity“, pretože je to poskytnutí autority zamestnávateľom naberať a prepúšťaťzamestnancov tak, ako si želajú. Preto tu nie je žiadne spojenie s „flexicurity“ ktorá zvykne byť dohodou medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, kým v tomto prípade zamestnanci nemajú žiadne právo rozhodnúť sami.“

REKLAMA

REKLAMA