Smernica o vyslaných pracovníkoch: europarlament hľadá kompromis

Európsky parlament sa pokúsi nájsť kompromis medzi novými a starými členskými krajinami v revízii smernice o vysielaných pracovníkoch.

Komisia navrhla revíziu smernice o vyslaných pracovníkoch najmä na žiadosť krajín ako Francúzsko, či Nemecko. Tie tvrdia, že stále častejšie využívanie inštitútu „vyslaného pracovníka“ podkopáva ich sociálne systémy.

Vyslaní pracovníci sú takí, ktorých ich zamestnávateľ pošle na obmedzenú dobu do inej členskej krajiny. Keďže ostanú zamestnancami pôvodnej firmy, vzťahuje sa na nich zákonník práce a ostatné pravidlá domovskej krajiny – hoci pôsobia mimo nej. Súčasná podoba smernice vyžaduje len to, aby plnili minimálne kritériá prijímajúcej krajiny v otázkach ako výška mzdy, či dĺžka pracovného času.

Inštitút sa využíva najviac v poľnohospodárstve, stavebníctve a doprave.

Podľa kritikov, firmy využívajú veľké platové rozdiely v rôznych členských štátoch. Dcérska firma formálne založená v inej krajine môže najať lacnejších pracovníkov, s ktorými potom neférovo konkuruje ostatným firmám. Dôsledkom takéhoto „sociálneho dumpingu“ je tlak na znižovanie miezd a miery ochrany v bohatších krajinách.

Západoeurópski členovia únie žiadajú urgentnú reformu. Francúzsko dokonca pohrozilo, že prestane smernicu úplne uplatňovať. Komisia navrhla revíziu postavenú na princípe „rovnaká práca za rovnakú odmenu“. Jedenásť krajín, prevažne zo strednej a východnej Európy, sa postavilo proti. Parlamenty Bulharska, Dánska, Česka, Estónska, Chorvátska, Litvy, Lotyšska, Maďarska, Poľska, Rumunska a Slovenska dali návrhu revízie tzv. žltú kartu.

Komisia, v zhode s procedúrou, návrh revízie odôvodnila a opäť predložila na schválenie. Ak bude odpor nových členských krajín jednotný, návrh v Rade narazí.

Európsky parlament sa chce vyhnúť konfliktu. Europoslankyňa Élisabeth Morin-Chartier (Francúzsko, EPP), spoluspravodajkyňa EP k revízii smernice, vyhlásila: „Musíme sa posunúť za žltú kartu a nenechať otázku hniť v rukách nacionalistov.“

„V budovaní sociálnej Európy musíme dosiahnuť pokrok a musíme zabezpečiť, aby smernica o vyslaných pracovníkoch nezmrzla v rade na niekoľko rokov, ako tie o pracovnom čase, či harmonizácii materskej dovolenky.“

„A za tým je samozrejme otázka rastu populizmu v Európe.“

Výška miezd

Jedenásť krajín argumentovalo pri žltej karte princípom subsidiarity (Komisia zasahuje do mzdových otázok, ktoré majú byť v kompetencii národných štátov), no hlavným problémom je výška miezd – na teda nákladov pre firmy.

Návrh Európskeho parlamentu zotrváva na princípe „rovnakej mzdy za rovnakú prácu“. No definíciu, čo tvorí „mzdu“, necháva na jednotlivé členské štáty.

Na druhej strane, náklady na vyslanie pracovníkov – teda doprava, či ubytovanie – by nemali byť odčítané zo mzdy.

„Tento návrh by mohol potešiť, či presvedčiť najváhavejšie krajiny“, tvrdí europoslankyňa. „Dnes môžu odčítaním poplatkov mzdy vo Francúzsku klesnúť aj o 400 eur.“

O správe bude diskutovať Európsky parlament, hlasovanie vo výbore sa čaká na júl 2017.

Slovenské predsedníctvo

V júni po neformálnom zasadnutí Rady ministrov pre zamestnanosť a sociálne veci minister Ján Richter povedal, že fakt, že sa proti návrhu stavajú najmä nové členské krajiny je veľavravný a nie je to príjemné pre nikoho, ani pre krajinu, ktorá momentálne predsedá Rade“.

„Ja sa snažím byť istým spôsobom nad vecou. Nemám záujem prilievať olej do ohňa, snažíme sa národnú pozíciu ale sme pripravení hľadať možnosti a formy možného kompromisu“, povedal minister.

„Molièrova klauzula“

Podporovatelia revízie argumentujú aj tým, že ak sa problém nebude riešiť, niektoré krajiny budú hľadať iné spôsoby, ako si chrániť trh práce. Bez spoločných pravidiel prevládne protekcionizmus.

Príkladom môže byť Francúzsko. Niektoré mestá, regióny či departmenty zaviedli do verejných kontraktov na stavby klauzulu, podľa ktorej musí byť na stavbách komunikačným jazykom francúzština. Oficiálnym dôvodom je bezpečnosť pri práci.

Touto takzvanou Molièrovou klauzulou môžu verejní obstarávatelia vylúčiť zo súťaže firmy, ktoré chcú využívať prevažne vyslaných pracovníkov – ľudí z inej členskej krajiny, ktorí väčšinou francúzsky nehovoria. Klauzulu používa napríklad verejný sektor v regiónoch Hauts-de-France, alebo Centrálne Francúzsko.

„No takéto opatrenie by pred európskymi súdmi neobstálo ani sekundu“, tvrdí Morin-Chartier. „Čo iné to je, ak nie nacionalistické stiahnutie sa za vlastné hranice?“

REKLAMA

REKLAMA