Kde končí vyseparovaný odpad?

Zatiaľčo sa EÚ snaží podporiť recykláciu odpadu u svojich občanov aj firiem, zostáva najväčším exportérom odpadu. K zníženiu závislosti na dovoze surovín prostredníctvom účinnejšieho opätovného použitia a recyklácie je preto dôležité vytvárať komplexné schémy separovania a zhodnocovania odpadov.

Namiesto opätovného použitia v Európe sa druhotné suroviny získané zo zrecyklovaných odpadov stále vo veľkej miere vyvážajú najmä do ázijských krajín. Tieto rýchlo rastúce ekonomiky dokážu odpad spracovať na potrebné palivo. Brusel sa pritom snaží presadzovať odpad ako hodnotnú komoditu. Pri schémach separovania a zber odpadu je preto vhodné myslieť aj na spôsob jeho opätovaného spracovania a návratu do výrobného cyklu.

Vývoz sa pritom týka odpadových materiálov, ktoré triedime aj v rámci komunálneho odpadu, teda kovu, papiera či plastu. Tieto zásielky majú pre rozvíjajúce sa hospodárstvo vysokú ekonomickú hodnotu a predstavujú užitočný zdroj druhotnej suroviny.

Podľa správy Európskej environmentálnej agentúry (EEA) v období 1995-2005 výrazne vzrástol vývoz odpadu predovšetkým do Číny a na Ďaleký východ. Hoci Čína zostáva dominantným hráčom na strane dopytu v tomto obchode, India a Indonézia takisto vo veľkom hľadajú – a nachádzajú – potrebný materiál v štátoch EÚ.

Napríklad v krajinách EÚ-15 stúpol počas uvedenej dekády export papierového odpadu z 1,2 miliónov ton na 7,8 miliónov ton. Len do samotnej Číny sa vývoz zvýšil z nuly na 4,5 miliónov ton.

Čo sa týka plastového odpadu, export narástol z 0,2 na 1,5 milióna ton, z toho polovica skončila v Číne a Hong Kongu. Podľa EEA sa z plastov najčastejšie vyvážali zbytky polymérov etylénu.

Z kovového odpadu sa zase najčastejšie exportoval železný a oceľový odpad, meď, hliník a nikel. Export odpadu zo železa a ocele stúpol z 6,7 na 8,1 miliónov ton a v roku 2005 bol objem vývozu medi, hliníka a niklu z vtedajšej EÚ-25 na úrovni takmer 1,6 miliónov ton.

Čo zvyšuje export odpadu?

Faktorov, ktoré vedú k zvyšovaniu vývozu odpadu mimo EÚ je viacero a zdá sa, že dôsledky európskych pravidiel a štandardov na ochranu životného prostredia, ktoré by mali stimulovať správnu recykláciu doma, mnohí stále považujú za drahé.

Európska odpadová legislatíva vyžaduje vyššiu recykláciu všetkých tokov odpadov a snaží sa zakázať skládkovanie. Takisto spaľovanie odpadu čelí vo väčšine Európy silnému daňovému zaťaženiu.

Najlacnejšou cestou sa tak zdá byť odoslanie odpadu do krajín, kde zdravotné a environmentálne normy pre recykláciu, rovnako ako náklady na prácu, sú podstatne nižšie. Avšak odpad nie je konečnou stanicou pre pôvodný materiál.

EEA pripomenula, že ekonomický rast a náklady na získavanie nových nerastných surovín či fosílnych palív viedli k zvýšeniu cien druhotných surovín a rozvoju medzinárodného trhu pre kov, papier, sklo a plasty vysokej kvality.

Dôležitým faktorom pre export odpadu do Číny sú tiež pomerne nízke ceny za prepravu: nákladné lode so spotrebiteľským tovarom z Číny smerujúce do európskych prístavov môžu na spiatočnej ceste byť buď prázdne, alebo priniesť ešte vyšší zisk, keď sa naplnia priemyselným a komunálnym odpadom určeným na opätovné spracovanie.

Takisto dovoz medi a iných kovového šrotu je do niektorých ázijských krajín oslobodený od cla.

Vývoz takéhoto odpadu pritom ničí miestne recyklačné iniciatívy pre materiály a ohrozuje sektor spracovania odpadu v Európe, ktorý vedie nielen k zlepšeniu životného prostredia, ale tiež rastu zamestnanosti a podpore rozvoja zelených technológií.

S odpadom vyvážame svoju energiu

Patrick de Schrynmakers, generálny tajomník Európskej asociácie hliníku (EAA), zdôraznil, že s vývozom šrotu z Európy vyvážame tiež lacný zdroj energie a pomáhame tak Číne znižovať emisie skleníkových plynov. Napríklad šrot z hliníku má vysokú energetickú hodnotu, keďže pri recyklácii sa použije asi o 95 % menej energie v porovnaní s výrobou z novo-vyťaženého bauxitu. Obdobne to platí aj o iných druhoch kovu.

De Schrynmakers pre EurActiv uviedol, že v porovnaní s inými komoditami, pritom Čína netrpí nedostatkom hliníka a ľahko by si dokázali svoje potreby naplniť sami, ale „ich obmedzením je elektrina, energia“.

„Energia je kľúčom a to je presne to, v čom majú problémy,“ dodal de Schrynmakers s tým, že po spočítaní nedostatku energie s túžbou Číny znížiť emisie skleníkových plynov, „ľahko pochopíte prečo sa snažia nakúpiť všetok dostupný šrot“.

Pri tom, ako sa priemysel snaží preukázať vyššiu mieru recyklácie v Európe a nižšiu environmentálnu stopu, bolo by podľa de Schrynmakersa „obzvlášť nepríjemné vidieť, že so zvýšením miery zberu, sa potom recyklácia uskutočňuje v Číne“.

Takisto poznamenal, že Európa kedysi bola čistým dovozcom hliníkového šrotu – predovšetkým z Ruska, až pokiaľ Moskva nezaviedla 50 % clo na tento vývoz – ale v súčasnosti je jasným vývozcom.

Niektorí predstavitelia priemyslu preto žiadajú EÚ zaviesť kvóty a vývozné clá na šrot. De Schrynmakers kritizoval európske orgány za výhovorky ako: „Nemôžeme to urobiť, pretože potrebujeme byť dobrým príkladom. Nemôžeme ostatných kritizovať za niečo, čo by sme sami robili.“

Potrebné sú komplexné schémy

Pre využitie materiálov, ktoré zberom a separovaním svoj potenciál len obnovujú, je tak potrebné vytvárať systémy, ktoré spájajú všetky subjekty podieľajúce sa na materiálovom toku odpadov.

Napríklad systém zabezpečovanie zberu a zhodnocovania odpadov z obalov na Slovensku, ktorý prevádzkuje oprávnená organizácia ENVI-PAK zdôrazňuje viacstrannú spoluprácu osôb uvádzajúcich na trh alebo do obehu výrobky v obaloch, miest a obcí, ktoré sú zodpovedné za zavedenie separovaného zberu na ich území, a zberových spoločností, ktoré zabezpečujú zber a dotriedenie odpadov rovnako ako spracovateľov odpadov, ktorí z vyseparovaných dotriedených druhotných surovín vyrábajú svoje výrobky.

Dôležitou súčasťou ich schémy Zelený bod je preto ďalšie spracovanie a využitie odpadu.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA