Zatvára Francúzsko dvere Lisabonu?

V situácii, keď bola francúzska kontroverzná reforma pracovného práva stiahnutá, a čoskoro bude nahradená sériou menej radikálnych opatrení, sa viacerí komentátori pýtaj na schopnosť Francúzska realizovať socio-ekonomické reformy, ktoré sú považované za potrebné pre dosiahnutie cieľov Lisabonskej agendy.

 

Pozadie

Po porážke francúzskej vlády v boji o prijatie reformy pracovného práva známej ako CPE (contrat première embauche) sú komentáre v medzinárodnej mainstreamovej tlači v ostrom kontraste k pocitom víťazstva, panujúcim medzi protestujúcimi na uliciach.

Pozície

Podľa časopisu Time nemajú posledné nepokojné týždne nič spoločné so slávnou francúzskou revolučnou minulosťou. Takzvaný „boj proti nedostatku sociálneho bezpečia“ je „veľmi vzdialený od slobody, rovnosti a bratstva“, nakoľko reprezentuje „požiadavku na silný zasahujúci štát, v ktorého lone sa môžete ukrývať celý život“. Protestujúcimi sú vraj mladí ľudia zo strednej triedy, ktorí sa boja riskovať.

Komisár Chris Patten v interview pre Le Monde považuje tento „nedostatok podnikavosti“ medzi francúzskymi mladými za „pomerne depresívny“, a ľutuje nedostatok „európskej vízie“ ako u francúzskej populácie, tak aj u politickej elity.

Podľa väčšiny európskych denníkov citovaných v Courrier International odhalila porážka Chiraca a Villepina tri veľké handicapy francúzskeho modelu:

  • Inštitucionálny systém nezodpovedajúci potrebám reality (La Libre Belgique): legislatívna moc môže byť výkonnou ľahko ignorovaná, sama je pritom neochotná k sociálnemu dialógu a spočíva na straníckej disciplíne. To vytvára „zablokovaný stav, ktorý postupuje len skokmi, a v ktorom sú rozhodovatelia úplne oddelení od verejnej mienky“.

  • Nedostatok koherentného a teda dôveryhodného politického vedenia, nakoľko nejednotná vláda skúšala implementovať liberálne „thatcheristické“ riešenie na problém nezamestnanosti mladých a súčasne „chcela zavrieť dvere zahraničným spoločnostiam pred preberaním podnikov vo Francúzsku“ (The Guardian).

  • Nedostatok jasnej, obojsmernej komunikačnej stratégie o reformných plánoch (Svenska Dagbladet): ak je „najvyšší čas, aby (politici) počúvali, čo Francúzi hovoria“, podľa lídra socialistickej opozície (Spiegel Online), vláda „by (tiež) mala jasnejšie vysvetľovať, čo je potrebné“, aby sa Francúzi „zobudili“ (The Guardian) a uznali, že ich model musí byť prispôsobený globalizujúcemu sa trhu.

Znamená to, že francúzska spoločnosť je definitívne alergická na reformy? Bol to smrteľný úder Lisabonskej agende, a „podkopanie základných úspechov európskej integrácie ako takej“ (Peter Mendelson)? Nie celkom, tvrdí David Gow pre The Guardian, podľa ktorého „sú dôvody veriť, že (Francúzsko) vykročilo do procesu reforiem a prispôsobovania sa“. Jedným z dôvodov jeho nádeje je trvanie centristicko-pravicovej vlády na podstatných reformách, čo môže viesť aj k tou, že si Nicolas Sarkozy pre svoju kampaň v prezidentských voľbách v 2007 vyberie ako hlavnú tému reformy pracovného práva (The International Herald Tribune).

Napriek tomu je však možné predpokladať, že „reformné snahy v nasledujúcich rokoch budú zamerané na menej kontroverzné otázky“ a neodklonia sa podstatne od statusu quo (Elie Cohen, citácia v The International Herald Tribune). Legislatívne opatrenia, ktoré nahrádzajú CPE, majú byť príkladom takéhoto gradualizmu. Nový návrh pre zlepšenie prístupu mladých ľudí k zamestnaniu, ktorý sa zakladá na subvencovaní firiem zamestnávajúcich ľudí mladších ako 26 rokov, ktorí sú buď nízko kvalifikovaní, alebo v znevýhodnenej situácii, v skutočnosti využíva už existujúci nástroj.

REKLAMA

REKLAMA