O európskom Babylone jazykov v Bratislave

Má byť cieľom EÚ podporovanie používania angličtiny, alebo má sa Únia zamyslieť nad nediskriminovaním ďalších jazykov?

Pozadie

Na prelome júla a augusta 2005 sa konalo v litovskom Vilniuse “4. Nitobske sympózium”. Venovalo sa vplyvu jazykovej politiky v rozšírenej Európskej únii. 23. októbra 2006 zverejnil EP “Správa o novej rámcovej stratégii pre viacjazyčnosť” od spravodajcu Bernata Joan i María (Zelení / EFA, ESP). Gestorom bol Výbor pre kultúru a vzdelávanie. Národný konvent o EÚ  venuje tomuto problému tiež patričnú pozornosť a práva pracovnej skupiny IX. sa sústredí na Jazykové otázky a problémy EÚ.

24 – 25. novembra 2006 sa v Bratislave konala medzinárodná konferencia „Perspektíva jazykovej politiky v EÚ“, ktorú organizoval Dom Európy v spolupráci so Zastúpením EK na Slovensku a Informačnou kanceláriou Európskeho parlamentu. Patronát nad konferenciou mal vicepremiér Dušan Čaplovič.

Plurilingvizmus je schopnosť jednotlivca ovládať viacero cudzích (iných) jazykov na rôznej úrovni. Multilingvizmus predstavuje používanie viacerých jazykov na jednom území. (Definície Rady Európy)

Podľa definície Komisie existuje aj viacjazyčnosť, ktorú chápe ako schopnosť osoby používať viac jazykov, ako aj spolužitie viacerých jazykových komunít na jednom geografickom území.

Otázky:

  • Právne pozadie

Jazykové práva sa radia medzi základné ľudské práva ochraňované štandardne dohovormi Rady Európy a iných medzinárodných organizácii. Okrem viacerých článkov zmluvy o ES a Charty ľudských a menšinových práv prijal EP aj uznesenie 14. januára 2004 o ochrane a podpore kultúrnej rozmanitosti. Rok 2001 spoločne s Radou povýšil na Európsky rok jazykov.

Verejnosti je už z minulosti známy dokument Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov Rady Európy, ktorá platí už od konca 90. rokov (1. marca 1998) a Rámcový dohovor Rady Európy na ochranu národnostných menšín, ktorý nadobudol platnosť 1. februára 1998.

  • Naozaj rešpektuje Únia kultúrnu, náboženskú a jazykovú rozmanitosť aj prakticky?

Viacjazyčnosť je osobitnou črtou EÚ a tým aj základnou zložkou európskej kultúry. Nedávno žiadal EP, aby do Zmluvy o ES bol vložený nový článok: „Spoločenstvo, v rámci svojich oblastí kompetencie, rešpektuje a podporuje jazykovú rozmanitosť v Európe, vrátane regionálnych alebo menšinových jazykov ako vyjadrenie danej rôznorodosti, prostredníctvom podporovania spolupráce medzi členskými štátmi a využitia ostatných primeraných nástrojov pri podporovaní tohto cieľa“.

Európska únia pracuje toho času v 20 úradných jazykoch: češtine, dánčine, holandčine, angličtine, estónčine, fínčine, francúzštine, nemčine, gréčtine, maďarčine, taliančine, lotyštine, litovčine, maltčine, poľštine, portugalčine, slovenčine, slovinčine, španielčine a švédčine. Rovnako bolo rozhodnuté o tom, že štatút úradného jazyka EÚ s účinnosťou od 1. januára 2007, bude mať írčina a vstupom Bulharska a Rumunska pribudne do jazykovej rodiny bulharčina a rumunčina.

Okrem „úradných jazykov“ EÚ existuje približne 60 indogénnych jazykov a jazykov migrantov. Táto rozmanitosť sa považuje za „zdroj bohatstva“ a tým aj „väčšej solidarity“ a „vzájomného porozumenia“.

Jazyková rozmanitosť je v súčasnosti v Európe oficiálne uznaná a podporovaná, ale v skutočnosti v prípade viacerých jazykov sa znižuje počet ľudí, ktorí nimi hovoria, je narušený prenos medzi generáciami, chýba mediálne vzdelávanie v cudzom jazyku a mnoho ľudí nemá právo úradne používať svoj jazyk.

Investícia do dvojjazyčnosti a viacjazyčnosti je preto investíciou do sociálneho kapitálu.

Výskum potvrdil, že prítomnosť regionálnych / menšinových jazykov je pre štát ekonomicky výhodná. Menej používané jazyky a dvojjazyčnosť z hľadiska úradných jazykov nasvedčuje, že ľudia hovoriaci dvoma a viacerými jazykmi majú väčšie kognitívne schopnosti a tvoria populáciu s lepšími zručnosťami.

  • Ako proaktívne sú politiky mnohojazyčnosti?

Pre rast viacjazyčnosť sú potrebné proaktívne politiky v prospech menej používaných jazykov Európy vrátane jazykov členských štátov, ako napríklad estónskeho a dánskeho, ako aj národných jazykov, ako napríklad baskického a waleského jazyka.

Komisia uznáva že nie je veľmi užitočné, aby viac ľudí hovorilo viacerými jazykmi, ak je ich druhým alebo tretím jazykom angličtina. To spôsobí ešte väčšiu prevahu a zosilnené používanie angličtiny ako lingua franca EÚ.

Malo by sa napríklad podporiť to, aby sa ľudia mohli učiť jazyky nepatriace do ich jazykovej skupiny, napríklad walesky hovoriaci ľudia by sa učili poľský jazyk. Vyučovanie angličtiny je samo osebe dynamickým, ziskovým priemyslom. Štátom, v ktorých je materinským jazykom angličtina (napr. Spojené kráľovstvo, USA), to už prináša prospech a nie je potrebná ďalšia podpora z EÚ.

Okrem toho je potrebné zostaviť zoznam ohrozených európskych jazykov, aby mohli byť identifikované jazyky, ktoré najviac potrebujú pomoc, a aby s pomocou proaktívnej politiky získali najväčšiu podporu.

  • Úrad ombudsmana EÚ pre jazyky či jazyková euroagentúra

Správa uvádza, že je potreba úradu ombudsmana EÚ pre jazyky, podľa vzoru kanadského komisára pre jazyky. Kanadský komisár pre úradné jazyky v Kanade propaguje a podporuje ciele kanadského zákona o úradných jazykoch  venuje sa uplatňovaniu jazykových práv.

Komisia zamietla Agentúru pre jazykovú rozmanitosť a jazykové vzdelávanie, prevládaju názory pre Agentúru pre viacjazyčnosť. Súčasťou jej kompetencií by bolo vytvorenie siete centier zameraných na výskum a podporu jazykovej rozmanitosti.

  • Úradný jazyk nie je európsky jazyk

46 miliónov občanov EÚ (10 %) hovorí regionálnymi alebo menšinovými jazykmi EÚ a nemôže používať materinský jazyk pri stykoch s EÚ

Správa EP upozorňuje, že V EÚ by mali byť úradnými všetky európske jazyky. Na to je potrebný jazykový plánu EÚ a možno to dosiahnuť prostredníctvom zníženia počtu plne pracovných jazykov v EÚ, ako to de facto už je.

Nie je prípustné mať len jazyky členských štátov. Úradný status jazyka je jasným signálom pre všetkých občanov EÚ, že sa s nimi bude zaobchádzať rovnako, a môže vytvárať lepšie spojenie medzi EÚ a jej občanmi. Asi 10 % (46 miliónov) občanov EÚ, t. j. ľudí hovoriacich regionálnymi alebo menšinovými jazykmi EÚ, nemôže používať svoj materinský jazyk pri stykoch s EÚ, ale je nútených používať jazyk ich členského štátu.

Waleština je národným jazykom Walesu, baskičtina je jazykom baskického národa, ale tieto jazyky sa nemôžu používať. Aby sa dosiahla demokratická legitímnosť a transparentnosť, musí byť EÚ prístupná všetkým svojim občanom vo všetkých európskych jazykoch. Z tohto tvrdenia vyplýva dôležitá otázka o tom, ako Komisia presne definuje „viacjazyčnosť“. Má na mysli iba úradné jazyky? Ak áno, takáto definícia je neprijateľná.

  • KonferenciaPerspektíva jazykovej politiky v EÚ

Cieľom novembrovej konferencie je pokračovať v diskusii o jazykových právach a ich aplikácii v globálnej komunikácii. Konferencia vychádzala z odporúčaní a výsledkov práce Národného konventu o EÚ, v rámci ktorej sa vedie otvorená diskusia o jazykových problémoch a možnostiach ich riešenia od začiatku roka 2004.

Účastníci konferencie hovorili o politike Komisie v oblasti viacjazyčnosti rešpektujúc motta Únie „zjednotení v rozmanitosti“. Súčasná Komisia  potvrdila tento zámer veľmi jasne – viacjazyčnosť bola povýšená na samostatnú politiku Únie. Politiku multinlingvalizmu naštartoval v Komisii práve slovenský eurokomisár Ján Figeľ. Krátko pred vstupom Rumunska a Bulharska sa rozhodlo, že jeho nástupcom na tomto poli bude rumunský komisár Leonrad Orban. 

V diskusných blokoch boli hodnotené viaceré témy. Členské štáty sa síce  dohodli na deviatich spoločných politikách, no nemajú vyriešené problémové otázky jazykovej politiky. Pre spoločnú komunikáciu nie sú stanovené jasné princípy, pravidlá a povinnosti členských štátov, ktoré by reálne zabezpečovali rovnoprávne postavenie jazykov členských krajín, a to rovnako na oficiálnej i občianskej úrovni. Riešenie tohto problému vystúpilo do popredia najmä po poslednom veľkom rozšírení EÚ. Krajiny V4 a pobaltské štáty poukazujú na to, že prioritné používanie angličtiny a francúzštiny je nedemokratické a nepodporuje deklarovanú ideu rovnoprávnosti jazykov.

Na Slovensku aj z iniciatívy MVO “Dom Európy Bratislava” bola vytvorená pracovná skupina pre jazykovú politiku v zjednocujúcej sa Európe (rokovania a hlasovanie vedú dvaja spolupredsedovia, pričom jeden zastupuje štátny sektor, v našom prípade je to Ministerstvo zahraničných vecí, a druhý je zástupcom neštátneho sektora), ktorá analyzuje stav jazykovej komunikácie v EÚ a v SR . 

Na jeseň predložila pracovná skupina Konventu vláde SR tri odporúčania: 

  • Vytvoriť riešiteľský tím, ktorý by pripravil na oponovanie návrh dokumentu ,,Jazykovopolitická stratégia SR ako členského štátu EÚ“ .
  • Usporiadať v Slovenskej republike medzinárodnú jazykovú konferenciu.
  • Spolupracovať v tejto oblasti so susednými krajinami a iniciovať vytvorenie pracovnej skupiny Višegrádskych krajín ( V4) pre jazykovú politiku v EÚ.

Tematické okruhy konferencie:

  • Jazyky EÚ z pohľadu zúčastnených aj nezaintersovaných: ako sa o jazykovej politike rozhoduje a ako sa implementuje;
  • Vplyv globalizácie, europeizácie a rozmachu angličtiny na postavcenie národných jazykov a jazykovú diverzitu;
  • Môže medzinárodná jazyková politika benefitovať s plánovaných jazykov?;
  • Jazykovopolitická stratégia Slovenskej republiky ako členského štátu EÚ;

Pozície

Ak „jazyk z nás robí ľudí“, ako uviedol komisár Ján Figeľ, menej používané jazyky a ich užívatelia si zaslúžia postavenie v súlade s týmto vyhlásením. Ak EÚ verí heslu „jednota v rozmanitosti“ a tomu, že všetky jazyky sú si rovné, potom je potrebné vytvoriť súdržnú, zmysluplnú jazykovú politiku a právne predpisy EÚ zahŕňajúce jazykové práva, s cieľom zabezpečiť ochranu pre všetky európske jazyky a sociálno-lingvistický priestor pre ich rozvoj. Hoci existujú jazykové predpisy a nariadenia, v súčasnosti neexistuje na úrovni inštitúcií ani v členských štátoch právne záväzná jazyková politika pre EÚ.

Nedávno sa konalo verejné vypočutie kandidátov na nových eurokomisárov z novopristupujúcich krajín. Rumun Leonard Orban povedal poslancom, že “zazyková a kultúrna rôznorodosť Európy je zdrojom bohatstva, ktoré je potrebné zveľaďovať a podporovať“. V politickej oblasti plánuje nasmerovať prácu Komisie na podporu aktívnej viacjazyčnosti v rôznych kľúčových odvetviach politík, ako je kultúra, vzdelávanie a konkurencieschopnosť. K otázke jazykovej rôznorodosti v rámci inštitúcií EÚ, v ktorých prevažuje angličtina, Leonard Orban odpovedal: „Angličtina nestačí […]. Nemôžme sa uspokojiť len s používaním angličtiny. Budem na to pamätať pri všetkých svojich činnostiach.“ Orban trvá na skvalitňovaní výučby jazykov, vytvorení fóra pre viacjazyčnosť za účasti podnikov a otvorení nových technológií jazykom. Zároveň pri príležitosti 50. narodenín EÚ vyhlásil celoeurópsku prekladateľskú súťaž pre školy.

K problému menej používaných jazykov Komisia poznamenáva, že poskytuje hlavnú finančnú podporu Európskemu výboru pre menej používané jazyky (EBLUL) a sieti Mercator.  

Prof. Robert Phillipson z Kodanskej vysokej školy obchodu v svojej práci English – Only Europe? upozorňuje, že postavenie angličtiny ako dominantného  jazyka v Únii znevýhodňuje tie štáty, v ktorých nie je materinským jazykom. Aspoň vyjednávanie na vysokej úrovni, kde sa diskutujú životne dôležité problémy, by malo prebiehať v tom jazyku, v ktorom sa vedia zúčastnení najlepšie vyjadriť. V opačnom prípade by nemuseli byť výsledky rokovaní uspokojujúce. Ak necháme jazykovú politiku „v rukách trhu, preváži angličtina“ na úkor ostatných jazykov, tak ako to funguje dnes. Európska únia nemá mandát na riešenie jazykovej politiky a v dôsledku toho v tejto oblasti veľa nerobí. Dokumenty, s ktorými prichádza Komisia v oblasti jazykovej politiky síce podporujú mnohojazyčnosť, ale nemajú žiadny reálny dopad. Naviac, Komisia nikde nezadefinovala, mnohojazyčnosť v akej podobe chce presadzovať. Nejaký plánový, umelý alebo neutrálny jazyk situáciu tiež nevyrieši. Eurokrati sú schopní naučiť sa umelý jazyk v relatívne krátkej dobe, ale zmena na úrovni verejnosti by trvala desaťročia. Jazykovú politiku však treba riešiť hneď.

Vladimír Šucha, reprezentant EK z DG Kultúra hovoril o 2 alternatívach riešenia problému jazykovej politiky. Všeobecne je to úzus modelu materinský jazyk plus ďalšie dva jazyky Únie, alebo materinský jazyk – anglický jazyk (ak nie je materinským) a voľba tretieho jazyka, prípadne tretieho a štvrtého jazyka. Pri tomto modeli sa však vedú diskusie, či to má byť ďalší zo skupiny “svetových jazykov”, alebo sa prikloniť k podpore výučby a vzdelávania v jazyku susedného štátu danej členskej krajiny.

Malgorzata Handzlik, je názoru, že súčasná situácia podľa nej je neudržateľná, už len kvôli množstvu kombinácii a používaniu tretích premosťovacích jazykov.  Ak by sa vzdala práce v anglickom jazyku (má právo používať predsa úradný jazyk), nemohla by ako poslankyňa EP byť vôbec užitočná. Kým by som sa dostala k verzii v materčine, na svete by  bola už aj prijatá legislatívna norma, prípadne jej rozpracovaný legislatívny návrh. Avšak používanie angličtiny a zriedkavo francúštiny je podľa nej diskrriminačné. Ako esperantistka by videla riešenie v neutrálnom jazyku.

Dr. Seán Ó Riain, sám znalec viacerých cudzích jazykov argumentuje pre esperanto ako neutrálneho komunikačného jazyka z viacerých dôvodov. Okrem zlepšovania znalosti ďalších cudzích jazykov je jeho výučba pomerne ľahká, aj vzhľadom na jednoduchú a pravidelnú gramatiku.

REKLAMA

REKLAMA