Komisia: Nanotechnologická legislatíva nie je potrebná

Predstaviteľ Európskej komisie je presvedčený, že existujúca sústava zákonov odpovedá na riziká nanotechnológií v dostatočnej miere. Problém vidí skôr v spôsobe, ako zabezpečiť ich implementovanie v praxi.

„Nenachádzame sa v regulačnom prázdne,“ hovorí Cornelis Brekelmand, predstaviteľ Európskej komisie, ktorý je zodpovedný za oblasť nanotechnológií. Na 2. výročnej konferencii o nanotechnológiách, ktorá sa uskutočnila 2. a 3. októbra, svoj názor podporil tvrdením, že akýkoľvek produkt sa musí podrobiť ohodnoteniu rizika, ak chce byť predávaný na jednotnom trhu. Nanotechnológie podľa neho nie sú v tomto smere výnimkou. „Smieme rozhodnúť o neautorizovaní produktu,“ povedal Brekelmand. Konečné rozhodnutie vždy závisí od samotného ohodnotenia miery rizika, ako aj od kvality hodnotiacej správy. V prípade, že sa vynoria akékoľvek podozrenia, európske a národné úrady môžu autorizáciu revidovať, podmieniť alebo úplne zrušiť.

V oblasti nanotechnológií je „skutočným problémom implementácia a vynútiteľnosť.“ Dôvod, pre ktorý môže byť produkt vylúčený z trhu, sa musí presne identifikovať. V tomto smere vyzval predstaviteľ Komisie na posilnenie právomocí a kapacít národných regulátorov. Dodal, že Komisia aj naďalej zostáva „presvedčená, že stále treba urobiť množstvo práce.“ Rezervy existujú najmä v oblasti testovania, štandardizácie a zaužívaných postupov. Navyše, každá autorizácia musí byť jedinečná, s ohľadom na špecifiká a výnimočnosť daného produktu.

Na opačnej strane stoja ale spotrebitelia, ktorí nepovažujú kroky Komisie v oblasti nanotechnológií za dostatočné. Európska spotrebiteľská organizácia BEUC pokladá prístup Bruselu za „nie dostatočný.“ Podľa jej predstaviteľov, Exekutíva nedostatočne dokázala, ako možno zásady bezpečnosti pre štandardné produkty aplikovať na tovary, ktoré obsahujú nanočastice. Ak by aj Komisia vytvorila pre nanotechnológie špeciálny rámec, ďalšie obavy pramenia z jeho nedôsledného prebratia členskými krajinami.

Laura Degallaix (BEUC) tvrdí, že nanotechnologické produkty, ktoré sa už vyrábajú, sa bez problémov predávajú bez toho, aby boli známe možné dopady ich používania na ľudské zdravie. Podľa nej, Komisia by mala pri tvorbe smernice vziať na zreteľ niekoľko aspektov:

  • je potrebné využiť všetky príležitosti pre aktualizovanie legislatívy,
  • chýba definícia nanočastice – referenčným limitom by mohla byť napríklad dĺžka 100nm,
  • treba myslieť na možné zmeny definícií v budúcnosti, s ohľadom na technologický a vedecký pokrok,
  • regulácia nanotechnológií by mala mať nadnárodný charakter,
  • aplikovanie princípu prevencie je kľúčové,
  • motivovanie priemyslu zverejňovať informácie,
  • definovanie pravidiel pre prísne posudzovanie vplyvu pred tým, než sa produkt začne predávať na trhu,
  • definovať v dokumentoch nanočastice ako „nové“ substancie,
  • zabezpečiť adekvátnosť a harmonizáciu metód hodnotenia rizika,
  • definovanie post-trhového monitorovacieho systému pre zhodnotenie dlhodobých dopadov,
  • garantovať transparentnosť informácií a zapojenie verejnosti do problematiky.

Degallaix uzatvára, že „komuniké, ktoré vágne definuje koncepty nanotechnológií, nie je dostatočné. Namiesto toho je potrebné poskytnúť adekvátne a zrozumiteľné informácie o špecifických aplikáciách.“

Očakáva sa, že Komisia v roku 2009 predstaví druhú implementačnú správu o nanotechnológiách. V roku 2011 by mala vydať hodnotiacu správu o uplatňovaní existujúcich právnych úprav pre nanotechnológie.

REKLAMA

REKLAMA