Dôsledky iránskych volieb pre Európu

Kľúčový hráč na poli blízkovýchodnej politiky ovplyvňuje v témach ako utečenecká kríza či energetika významne aj EÚ.

„Som šťastný a po mesiaci stresu sa mi trochu uľavilo,“ takto zhodnotil iránske prezidentské voľby jeden z mladíkov, ktorí sa po vyhlásení ich výsledkov zišli na jednom z teheránskych námestí, aby oslávili Rúháního víťazstvo.

“Zdá sa, že toto budú najdôležitejšie voľby v dejinách islámskej republiky,“ napísal ešte pred začiatkom predvolebnej kampane vo svojom komentári Saeid Golkar z Chicago Council on Global Affairs.

iran 2Prelomové voľby?

Dôležitosť volieb, ktorých sa minulý piatok zúčastnilo 73 percent voličov a mieru stresu, ktoré vyvolali, najvýraznejšie odzrkadľuje viacero faktov spätých s načasovaním volieb, priebehom kampane a pochopiteľne aj s ich regionálny a globálny dosah. V ostatných troch desaťročiach práve Irán zaujal pozíciu kľúčového hráča na poli blízkovýchodnej politiky.

Má nezastupiteľné miesto v najvýznamnejších konfliktoch v regióne. Či už na strane tých, ktorí sa podieľajú na ich eskalácií, alebo na strane možných sprostredkovateľov mierových rokovaní.

Irán prostredníctvom svojich politických, náboženských a vojenských inštitúcií ovplyvňuje politiku Sýrie, Libanonu, Iraku (po roku 2003) a Jemenu (po roku 2012). Zároveň je najväčším producentom zemného plynu, respektíve ropy a má jedny najväčších zásob týchto komodít. V neposlednom rade niekoľko rokov vyvíja aj vlastný nukleárny program.

Z krátkodobého hľadiska sú najmä tieto medzinárodnopolitické východiská podstatné pre budúcnosť Európskej únie. Utečenecká kríza, ktorá zamávala EÚ (podnietila Brexit a pod.),  má spojitosť s vojnami, v ktorých je Irán zaangažovaný. Rovnako aj v kontexte diverzifikácie energetických zdrojov je iránsky potenciál zaujímavý pre štáty EÚ, keďže ju môže „odstrihnúť“ od závislosti na Rusku.

Únia ide zlepšovať jadrovú bezpečnosť v Iráne

Prezidentské voľby mali svoju dôležitosť z hľadiska dlhodobého vývoja Iránu. Ich výsledok ovplyvní aj výber budúceho vodcu, teda duchovného ochrancu iránskej revolúcie, tzv.rahbar. Hoci prezident nie je priamo predurčený byť nástupcom po predchodcovi – Alí Chameneí práve z pozície prezidenta štátu nahradil zosnulého ajatolláha Chomejního – podľa iránskej ústavy je po smrti najvyššieho vodcu jednou z významných osobností, ktorá prevezme časť jeho kompetencií.

Dohady o zdraví ajatolláha Alího Chameneího a kandidatúra Ebrahíma Raísího naznačovali, že konzervatívna časť iránskej politicko-náboženskej elity sa zaoberala otázkou budúceho nástupníctva. Neúspech Ebrahíma Raisího, ďalší v rade porážok (prezidentské voľby 2013, parlamentné voľby 2016 a tiež voľby do Zhromaždenia expertov 2016), ktoré postihli konzervatívcov, predznamenáva, že jeho vyhliadky sa post najvyššieho vodcu sa vzďaľujú.

Mogheriniová a Trump si vysvetľujú iránske nedorozumenie

Kto z koho

Navzdory šestici kandidátov sa vo voľbách vyprofilovali dva politické tábory – de facto kostra ideového bipartizmu iránskej občianskej spoločnosti. Vládny tábor centristov a reformistov, reprezentovaný prezidentom Rúháním a jeho prvý viceprezidentom Džahangírím (vzdal sa kandidatúry a podporil Rúháního), na druhej strane tzv. revolučný,konzervatívny tábor, ktorého najvýraznejšími predstaviteľmi boli Ebrahím Raísí, bývalý generálny prokurátor a súčasný riaditeľ najvýznamnejšej náboženskej charity v krajine a Mohammad B. Ghalibaf, bývalý veliteľ iránskych Revolučných gárd a súčasný starosta Teheránu.

Rozdielnosť oboch táborov, ktoré sa v iránskej politike stretávajú na viacerých frontoch – v parlamente, či v Zhromaždení expertov, kde reformné a konzervatívne krídlo zastupujú rôzne ad hoc koalície, sa prejavuje v odlišných pohľadoch na domácu politiku, zahraničnú politiku a samozrejme ekonomiku.

Najvýraznejšie to vidieť v kontexte pokračujúcej snahy o väčšiu otvorenosť voči Západu, vrátane EÚ, či na druhej strane v úsilí o návrat k väčšej uzavretosti krajiny pred globalizovaným svetom. Fakticky ide o rovnakú ideovú štiepnu líniu, ktorá sa aktuálne objavila a stala dominantnou vo viacerých politických systémoch naprieč svetom a taktiež v prípade amerických (2016) a francúzskych (2017) prezidentských volieb.

Prezident Rúhání (vpravo) a islamský klerik, vnuk ajatolláha Chameneího, Hassan (vľavo)

Predvolebná kampaň

Kampaň bola postavená na konflikte dvoch vízií riešení ekonomických problémov Iránu. Napriek skutočnosti, že po podpise dohody s USA a s tzv. päťkou o obmedzení nukleárneho programu (2015) sa v krajine znížila inflácia (zo 40  na 7,5 percent) a stabilizoval sa ekonomický rast (na úrovni cca 6 percent). Problematickou ostáva vysoká nezamestnanosť (približne 12 percent) a to predovšetkým mladých ľudí (až okolo 40 percent).

Neistotu hospodárskeho rastu (pád ceny ropy a zemného plynu) a prehlbujúcu sa mieru chudoby zaostalejších regiónov využívala opozícia – aj s podporou ajatolláha Chameneího – na kritiku a spochybňovanie rozhodnutí Rúháního vlády.

Chameneí opätovne volal po rozsiahlejšej podpore domácej ekonomiky a väčšom obmedzení importu. Raísí obviňoval prezidenta a vládu z nesprávneho riadenia hospodárstva, ktoré sa až priveľmi otváralo svetu a príliš orientovalo na Západ. Kampaň zamerali najmä na tú časť iránskej spoločnosti, ktorá pociťovala reálnu frustráciu z o súčasnosti a neistotu z budúcnosti, teda na vidiek a periférie.

Naproti tomu Rúhání sľuboval posilnenie sociálnych a občianskych slobôd a zameral sa na podporu obyvateľov veľkých miest. Iránska spoločnosť, ktorá štyri desaťročia očakáva pozitívne výsledky revolučnej zmeny a zároveň túži po naplnení snov o vlastnej prosperite, uverila Rúháního sľubom. Najväčšou výzvou jeho druhého mandátu preto bude naplnenie očakávaní, ktoré doňho vložili.

Predpovedať nakoľko sa to podarí je dnes predčasné. Mnohé bude závisieť od postojov lídrov Západu (primárne prezidenta Trumpa) k Iránu a vývoja na Blízkom východe. Jedno je isté, „najvyšší vodca“, ajatolláh Chameneí, mu to rozhodne neuľahčí. A tak očakávaná zmena na poste lídra revolúcie bude pre Rúháního kabinet veľkým vykúpením.

Porážka Dáišu v Iraku je na dohľad, čo však potom?

Odkaz pre Európu

V Rúhaního víťazstve môžeme vidieť aj zrozumiteľný odkaz Európy a tiež pre Európu. Podľa politického komentátora Hamida Dabashiho by „mohol byť iránskou verziou Macrona, ktorý vyhral voľby vo Francúzsku. No zároveň by mohol byť aj Clintonovou, ktorá prehrala voľby v USA. Lekcia z porážky Marine Le Pen vo Francúzsku a víťazstvo Trumpa v USA musí byť pre Rúháního a jeho podporovateľov varovaním.“

Dôvera, ktorú má od voličov k tomu, aby reformoval politický systém je podobná tej, ktorú získal Macron od Francúzov na to, aby sa pokúsil oživiť pozitívny akcent európskej integrácie. Napriek tomu, že Irán je dnes hlboko „zakopaný“ v geopolitických konfliktoch, z ktorých mnohé sám inicioval, dve víťazstvá Rúháního (2013 a 2017) nad izolacionistami sú signálom, že občianska spoločnosť v krajine posunula misky váh od teokracie k demokracii.

Iránci aj Európa od Rúháního administratívy očakávajú pokračovanie v nastolenom trende diplomatických dohôd, ktoré môžu priniesť politickú a ekonomickú stabilitu regiónu. Iránci, sklamaní pomalým tempom zmien, dali systému ešte jednu šancu.

„Iránsky ľud si vybral cestu interakcie so svetom, preč od násilia a extrémizmu,“ povedal v sobotu prezident Rúhání. „Dnešný Irán – hrdý viac než kedykoľvek – je pripravený rozvíjať vzťahy so svetom, ktoré budú založené na vzájomnom rešpekte národných záujmov.“

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA