„Mäkká sila“ – hlavný nástroj EÚ v medzinárodnej politike

Konferencia, ktorú zorganizovali Priatelia Európy, sa zamerala na vplyv EÚ na medzinárodnej scéne. V diskusii zaznela aj potreba vojenských spôsobilostí pre EÚ, ktoré by boli použité na prekonanie nových bezpečnostných výziev.

 

Pozadie

25. apríla 2006 privítali Priatelia Európy rečníkov z prostredia všetkých organizácií a štátov, aby prediskutovali európsky spôsob vplyvu v medzinárodných záležitostiach, bez použitia vojenskej sily. Tento prístup je v medzinárodných vzťahoch známy ako „mäkká sila“.

Koncept opísal americký vedec Joseph S. Nye ako „schopnosť dostať to, čo chceš vďaka svojmu pôvabu a nie na základe donútenia”. Tento koncept v posledných rokoch prevládal v európskej diplomatickej stratégii. Európska bezpečnostná stratégia (European Security Strategy – ESS), schválená Európskou radou v decembri 2003 tiež odráža tento prístup.

Keďže iniciatíva tzv. Európskej trojky v Iráne prechádza krízou, efektívnosť „mäkkej sily“ je pochybná.

Otázky

Prvá časť diskusie sa točila okolo definície odôvodnených a kľúčových komponentov európskej „mäkkej sily“. Podľa Komisie vyplýva hlavné oprávnenie na používanie tohto nástroja z potreby EÚ chrániť záujmy svojich občanov, kým na medzinárodnú scénu prenáša vlastné politické, socio-ekonomické a kultúrne hodnoty. Pre tento účel uprednostňuje Únia taktiku presviedčania (napr. dohody o spolupráci s tretími krajinami) pred použitím vojenskej sily – a zjavne aj preto, že EÚ nemá zodpovedajúce vojenské spôsobilosti. Vo väčšom meradle sa „mäkká sila“ uchyľuje k presadzovaniu multilateralizmu a medzinárodného práva ako prostriedkov na šírenie mieru, demokracie a ľudských práv na celom svete.

V paneli odznela jednohlasná chvála na rozširovanie ako najúspešnejšej politiky „mäkkej sily”. Tá prispela k zvýšeniu politickej kredibility EÚ v zahraničí, pretože novým členským krajinám ponúkla aj „politickú a finančnú vizibilitu“. V kontraste k tomuto meradlu rečníci poukázali na diferenciáciu, obsiahlosť, koherentnosť a dialóg, ako hlavné faktory jej úspechu.

Najdôležitejšia otázka pre EÚ, na ktorú si bude musieť odpovedať, bola zhrnutá nasledovne: stačí EÚ „mäkká sila“ na to, aby sa stala politickou, ekonomickou a kultúrnou globálnou silou? Rečníci sa zhodli, že v tejto konkrétnej veci bude nevyhnutné, aby EÚ dosiahla správnu rovnováhu medzi „mäkkými” a „tvrdými” nástrojmi. To tiež naznačuje značné úsilie v zlepšovaní vojenských spôsobilostí.

Pozície

Eneko Landaburu, generálny riaditeľ pre vonkajšie vzťahy Európskej komisie výrokom: „keby bola EÚ globálnou silou, každý by o tom vedel” naznačil nedostatok vplyvu EÚ v medzinárodných záležitostiach. Aby sa „slová premenili na skutky“ vyzval na realizmus a naliehal na „rozvoj vlastnej európskej bezpečnostnej a obrannej politiky“. Poukázal aj na potrebu „komplementarity“ medzi touto politikou a NATO, aby sa EÚ „zúčastňovala na všetkých druhoch krízového menežmentu po celom svete“.

Veľvyslanec Maroka pri EÚ Menouar Alem chce, aby bola „mäkká sila”, ktorá je využívaná v rámci Barcelonského procesu, oživená s cieľom podporovať väčšiu iniciatívu stredomorských krajín a väčšiu koherenciu medzi rôznymi európskymi a neeurópskymi nástrojmi spolupráce v tomto regióne. Odmietol akúkoľvek priorizáciu medzi „mäkkou“ a „tvrdou“ silou a vyjadril sa v prospech ich kombinácie. Dôraz položila na inkluzívny dialóg medzi všetkými zainteresovanými stranami.

Michael McKinley, zástupca vedúceho misie USA v EÚ načrtol pôsobivý zoznam zahraničných politických záväzkov EÚ v posledných dvoch desaťročiach. Trvá na tom, že „EÚ sa v globálnom diplomatickom systéme odlišuje”. On je tiež proti jasnej dichotómii „mäkká“ verzus „tvrdá“ sila. Pripustil, že dokonca aj prístup vlády USA „by nemal byť [v tomto zmysle] tak jednostranne zameraný“.

REKLAMA

REKLAMA