Reforma zdravotníctva na Slovensku nepopulárna

Spomedzi mnohých reforiem, uskutočnených na Slovensku za posledné roky, je podľa správy Komisie reforma zdravotníctva určite tou najnepopulárnejšou.

 

Pozadie

Slovensko za posledné roky uskutočnilo niekoľko významných štrukturálnych reforiem. Patrili medzi ne sociálna a dôchodková reforma, reforma zdravotníctva, liberalizácia trhu práce, zvýšenie fiškálnej decentralizácie a čiastočná alebo úplná privatizácia väčšiny štátnych podnikov. Hlavným cieľom týchto reforiem bolo zvýšiť efektivitu všetkých odvetví ekonomiky a teda optimalizovať verejné výdavky a zároveň stimulovať ochotu pracovať a investovať.

O slovenských reformách sa pochvalne vyjadrovala väčšina významných medzinárodných organizácií a v porovnaní so skúsenosťami z iných krajín ich prekvapivo schvaľovala aj väčšina slovenskej populácie, hoci boli sprevádzané nepopulárnymi opatreniami, ktoré sú väčšinou vnímané ako prekážka politickej akceptability (znižovanie sociálnych výhod a sociálnej bezpečnosti , redukcia siete verejných zdravotníckych a vzdelávacích zariadení, zvyšovanie dôchodkového veku a podielu na verejnom financovaní v sektore zdravotníctva).

Na základe prieskumu verejnej mienky, uskutočneného v decembri 2005 Inštitútom pre verejné otázky (IVO) boli všetky reformy okrem tej zdravotníckej vnímané pozitívne, hoci potrebovali „doladiť“. Reforma zdravotníctva bola vnímaná oveľa negatívnejšie než ostatné reformy a odmietla ju veľká väčšina respondentov.

Tabuľka 1: Vnímanie reforiem slovenskou verejnosťou (v %)

 

Dobrá reforma, mala by sa ponechať tak, ako je

V zásade dobrá reforma, ale mala by sa doladiť, vylepšiť detaily

Zlá reforma, mala by sa úplne zmeniť

nevie

Decentralizácia verejnej správy

11

49

23

17

Daňová reforma

12

45

30

13

Dôchodková reforma

9

44

35

12

Zmeny v sociálnych dávkach

8

41

42

9

Reforma zdravotníctva

2

19

74

5

Zdroj: http://www.ivo.sk/vyskum_slovensko2005.pdf

 

Otázky

Východisková situácia

Pred reformou malo Slovensko integrovaný verejný model zdravotníctva s povinným všeobecným pokrytím. Ekonomicky aktívna časť populácie musela platiť odvody do zdravotných poisťovní, štát platil zdravotné poistenie za zvyšok obyvateľstva (deti, dôchodcov a nezamestnaných). Zdravotné poistenie poskytovali neziskové verejné alebo súkromné organizácie. Poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti boli verejné nemocnice a kliniky a súkromní ambulantní lekári v zmluvnom vzťahu so zdravotnými poisťovňami. Keďže verejné nemocnice a kliniky boli chránené pred bankrotom, zadlžovali sa. Za obdobie 2000-2002 systém zdravotníctva podľa údajov z Knihy reforiem Ivana Mikloša (2005) ročne vytvoril nový dlh vo výške približne 0,7% HDP. Konkurencia na trhu zdravotného poistenia bola veľmi obmedzená, pretože povinné príspevky na zdravotné poistenie, ako aj minimálna úroveň pokrytia boli fixné bez ohľadu na zdravotné poistenie, ktoré si jedinec zvolil.

Efektivita poskytovania zdravotnej starostlivosti pred reformou

Pri posudzovaní výkonnosti zdravotníctva OECD porovnáva výdavky jednotlivých krajín na zdravotníctvo na občana a predpokladanú dĺžku života pri narodení. Podľa schémy 1 bolo Slovensko v roku 2003 mierne pozadu za ostatnými krajinami OECD v priemernej dĺžke života. Poľsko na tom bolo trochu lepšie a Maďarsko napriek vyšším výdavkom na zdravotníctvo horšie. Česká republika vykazovala vyšší priemernú dĺžku života pri značne vyšších nákladoch.   

Ukazovatele stavu zdravia obyvateľstva sú však iba nepriamym meradlom efektivity systému zdravotníctva a podľa údajov OECD sú silne ovplyvňované sociálnymi a environmentálnymi rizikami. Medzi ďalšie spôsoby hodnotenia efektivity zdravotníckych systémov patrí Svetová ročenka konkurencieschopnosti (World Competitiveness Yearbook – WCY), zostavená lausannským Medzinárodným inštitútom pre rozvoj riadenia (International Institute for Management Development – IIMD), ktorá analyzuje, ako je vnímaná schopnosť zdravotníckej infraštruktúry jednotlivých krajín napĺňať potreby spoločnosti. Správa Komisie tieto údaje porovnáva s úrovňou výdavkov na zdravotníctvo na občana. Graf 2 ukazuje, že hodnotenie zdravotníckej infraštruktúry Slovenska bolo mierne nižšie než by malo byť v pomere k výške výdavkov na zdravotníctvo na občana.

Alternatívnym spôsobom merania výkonnosti systému zdravotníctva je porovnávanie relatívnej výkonnosti krajín v období rokov 2000-2003 v štyroch kategóriách bola vytvorený celkový koeficient poskytovania zdravotnej starostlivosti. Podľa tohto koeficientu a pri zvážení výšky jeho výdavkov na zdravotníctvo a občana bolo Slovensko v období rokov 2000-2003 relatívne efektívne pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.

Reforma

Reforma bola implementovaná postupne od roku 2003. Zahŕňala:

  • prevzatie dlhov štátom

  • zavedenie platieb za poskytovanie služieb, súvisiacich so zdravotnou starostlivosťou (jedlo a pobyt v nemocnici, rôzne administratívne poplatky)

  • transformáciu neziskových zdravotných poisťovaní a väčšiny neziskových poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, chránených proti bankrotu, na štandardné akciové spoločnosti

  • decentralizáciu riadenia malých a stredne veľkých nemocníc z centrálnej na lokálnu úroveň

Malo by dôjsť aj k formálnemu zavedeniu flexibility určovania úrovne pokrytia zdravotným poistením, táto možnosť je však iba teoretická, pretože zatiaľ nedošlo k výraznému zníženiu úrovne pokrytia zdravotného poistenia z verejných zdrojov, a nie je to na programe vlády ani vo volebnom roku 2006.

Cieľom reformy zdravotníctva bolo zvýšiť efektivitu poskytovania zdravotníckych služieb a znížiť podiel verejných výdavkov na zdravotníctvo. Časť nákladov sa presunula na pacienta. Reforma do systému zdravotníctva zaviedla ziskovosť a prísne rozpočtové obmedzenia, no výrazne nezvýšila výber či citlivosť pokrytia zdravotného poistenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti. Vďaka reforme sa znížil podiel HDP na výdavkoch na verejné zdravotníctvo za rok 2005 a systém by už nemal vyrábať ďalšie dlhy.

Výsledky

Systém sa v dôsledku reformy posunul k modelu súkromného zdravotného poistenia a súkromných poskytovateľov zdravotnej starostlivosti pri zachovaní povinného všeobecného pokrytia. Takéto modely podľa OECD tradične poskytuje široký výber a vysoký stupeň citlivosti voči potrebám pacienta, zatiaľ čo úroveň kontroly nákladov je nízka (OECD,2003). To však zrejme nebude prípad slovenskej reformy zdravotníctva, pretože reformovaný systém neumožňuje diferenciáciu povinných príspevkov na zdravotné poistenie, ani minimálnej úrovne pokrytia (ktoré zostávajú veľmi vysoké a neponechávajú dostatočný priestor pre doplnkové poistenie alebo oficiálne hotovostné platby za zdravotnícke služby) a preto neposkytuje dostatočné možnosti výberu a nie je dostatočne citlivý pri pokrytí poistenia či zdravotníckej starostlivosti.

Výber reformných nástrojov bol motivovaný najmä snahou vlády o zvýšenie efektivity verejných výdavkov v sektore zdravotníctva. Zavedenie poplatkov za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti by malo znížiť nadmerný dopyt. Umožnenie vytvárania ziskov na úrovni zdravotných poisťovní i poskytovateľov zdravotnej starostlivosti by malo stimulovať poskytovanie kvalitnejších služby za nižšie ceny.

Zvýšenie spoluúčasti bolo v 90. rokoch charakteristickou črtou reforiem zdravotníckych systémov v mnohých krajinách OECD. Podľa dostupných empirických údajov je cenová elasticita dopytu po zdravotnej starostlivosti pomerne nízka (OECD, 2003). Zavedenie tvrdých rozpočtových obmedzení bolo všeobecne používaným nástrojom kontroly výdavkov v krajinách OECD, menej používané s úspešné boli opatrenia na zvýšenie konkurencieschopnosti v zdravotnom poistení a poskytovaní služieb. Hoci konkurencia núti poisťovateľov k minimalizáciu nákladov a skvalitňovaniu služieb, bude pravdepodobne spojená aj s vyššími nákladmi na prevádzku a marketing, než model jediného poisťovateľa. Pevná ponuka a informačné asymetrie bránia efektívnej konkurencii v poskytovaní služieb, je teda otázne, či reforma výrazne zlepšila efektivitu slovenského zdravotníctva.

Dopad reformy na celkové výdavky na zdravotníctvo

Podiel slovenského HDP na celkových výdavkoch na zdravotníctvo bol v rokoch 1998-2003 tretí najnižší spomedzi nových členských štátov zo strednej a východnej Európy, a 1,8 percentuálneho bodu pod priemerom EÚ-25. (Tabuľka 2). Podľa slovenského Ministerstva financií systém zdravotníctva v rokoch 2000-2002 každý rok vygeneroval dlh vo výške približne 0,7% HDP. Podľa prieskumov verejnej mienky bol systém navyše považovaný postihnutý vysokou mierou korupcie, sčasti kvôli ochote jednotlivcov zaplatiť, aby získali lepšie služby.

Tabuľka 2: Celkové (verejné + súkromné) výdavky na zdravotníctvo v krajinách strednej a východnej Európy a EÚ-25

% HDP

1998

1999

2000

2001

2002

2003

1998-2002/2003

– priemer

Česká republika

6,6

6,6

6,6

6,9

7,0

7,5

6,9

Estónsko

5,6

6,1

5,5

5,1

5,1

:

5,5

Maďarsko

7,3

7,4

7,1

7,4

7,8

7,8

7,5

Litva

6,2

6,3

6,5

6,3

5,9

:

6,2

Lotyšsko

5,8

5,9

5,6

5,4

5,1

:

5,6

Poľsko

6,0

5,9

5,7

6,0

6,1

6

6,0

Slovensko

5,7

5,9

5,7

5,7

5,9

5,9

5,8

REKLAMA

REKLAMA