EÚ stráca postavenie lídra v boji proti zmene klímy

Klimatická konferencie OSN v Paríži začína už o 307 dní, pokrok v rokovaniach je však pomalý.

Napriek snahám francúzskeho ministra zahraničných vecí Lautenta Fabiusa a celej EÚ je pokrok od decembrových rokovaní v Lime iba minimálny.

Experti predpokladajú, že ak sa nepodarí dohodu dosiahnuť bude to pravdepodobne posledná klimatická konferencia svojho druhu.

Experti varujú, že dosiahnutie obmedzenia globálneho otepľovania planéty do roku 2050 na + 2 stupne je v nedohľadne a predpokladajú, že pri súčasnej trajektórii by na konci storočia mohlo dôjsť k otepleniu až o +4 – 6 stupňov.

Konferencia v Lime stanovila základne obrysy pripravovaného klimatického rámca. V kompromisnom dokumente sa členské štáty OSN zaviazali predložiť svoje pozície a národné záväzky na znižovanie emisií skleníkových plynov do mája 2015. Hoci ide o bežnú prax pri vytváraní právne záväzných  medzinárodných zmlúv, podstata národných príspevkov ostáva stále nejasná.

Problematickými časťami je už samotná definícia cieľa, ale aj voľba metódy na jeho dosiahnutie, vyhodnocovanie výsledkov, či trvanie záväzkov.

Paríž nie je Kjóto

Pri vytváraní novej dohody zároveň vznikli nejasnosti v klasifikácii štátov OSN. Kjótky protokol v prílohách I a II stanovil, že tzv. industrializované krajiny OECD sú povinné poskytnúť finančné zdroje a technickú výpomoc rozvojovým krajinám a tzv. ekonomikám v prechode, kde boli zaradené krajiny bývalého sovietskeho bloku, vrátane Slovenska. Nový systém by mal byť oveľa komplexnejší .

Aj celková filozofia novej klimatickej dohody je iná. Vyjednávači dúfajú, že nový prístup prinesie výraznejší vplyv na zníženie emisií CO2. Kjótky protokol využíval centralizovaný prístup zhora nadol, pričom požadované zníženie emisií bolo určované na základe globálneho meradla a následne „porciované“ pre jednotlivé krajiny.  

Parížska klimatická dohoda sa však spolieha na prístup zdola nahor, ktorý sa skladá z množstva bilaterálnych dohôd a dobrovoľných záväzkov jednotlivých štátov. Medzi najžiarivejšie príklady nového prístupu je bilaterálna dohoda medzi USA a Čínou z novembra 2014, v ktorej sa zaviazali k znižovaniu emisií.

Negatívnou stránkou týchto deklarácií je, že môžu vytvárať nepotrebné trenia medzi jednotlivými vyjednávačmi. Výskumník a spoluautor knihy „Kto riadi klímu: Dvadsať rokov medzinárodných vyjednávaní“ Stefan Aykut  po skončení rokovaní v Lime napísal: „India sa cítila touto dohodou medzi najvýznamnejšími producentmi skleníkových plynov  (USA-Čína) vylúčená a preto hrala dôležitú úlohu pri blokovaní rokovaní v Lime, ktoré napokon neviedli k ničomu.“

EÚ už len hosťom, ale nie lídrom

Európska únia už nie je hnacou silou rokovaní o klimatických zmenách a globálnom otepľovaní, ako tomu bolo v minulosti. Jedným z dôvodov je, že samotná uhlíková stopa 28 členských krajín únie je relatívne malá v porovnaní s niektorými rozvojovými krajinami, či Spojenými štátmi.

Ďalším dôvodom je, že EÚ aj naďalej obhajuje a uplatňuje prístup zhora nadol, ktorý sa ukázal ako nedostatočný.

V minulosti boli rozvojové krajiny ochotné spojiť sa s úniou v boji proti zmene klímy najmä kvôli profitu z platieb v rámci Mechanizmu čistého rozvoja, ktorý sa však stal neefektívny spolu s pádom cien uhlíka.

Industrializované krajiny vďaka tomuto mechanizmu investovali v rozvojovej krajine do projektov na zníženie emisií skleníkových plynov. Krajiny si následne znížené emisie, tzv. emisné redukčné jednotky rozdelili.

Krajina, ktorá znížila viac emisií, ako predpisoval Kjótky protokol, mohla s ušetrenými emisiami obchodovať. Pri cene 7 eur za tonu emisií je však budúcnosť financovania takýchto projektov viac ako neistá.

EurActiv.com/EurActiv.sk

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA