Prechod na zelenú ekonomiku nestojí len na priemysle

Pri tranzícii ekonomiky je rovnako dôležité každodenné správanie jednotlivcov ako dlhodobé vládne stratégie, zaznelo v Košiciach na pôde Technickej univerzity v debate o inováciách v oblasti zelenej ekonomiky a energetiky.

Najvážnejším problémom v oblasti životného prostredia je globálna klimatická zmena, ktorá má presah na mnoho iných oblastí. Myslí si to Ladislav Miko z generálneho riaditeľstva Európskej komisie pre zdravie a bezpečnosť potravín.

Klimatická migrácia

Jednou z takýchto oblastí je migrácia.

„Klimatická zmena bude jeden z veľkých zdrojov migrácie, aj keď si to zatiaľ nechceme priznať,“ varuje Miko. „Spomeňme si na minulosť. Keď sme my kedysi migrovali, čo bolo našim kritériom? Aby sme boli slobodní, aby sme boli v bezpečí a aby sme sa mali dobre. A to platí univerzálne.“

Základom našej činnosti by podľa neho malo byť, aby sme sa chovali zodpovedne k planéte. „To je úplne základný krok,“ ako sa k tomu ako Európa postaviť. „A potom ešte môžeme pomáhať (krajinám najviac postihnutým zmenou klímy), lebo máme nejaký dlh,“ dodáva.

Čo môžeme urobiť všetci

Dôležité je ale uvažovať v rovine toho, čo môže urobiť každý z nás. „Môjmu srdcu je najbližšie to, čo máme v rukách. Spôsob, akým každodenne nakladáme s odpadmi a prírodou.“

Podľa prorektora Technickej univerzity v Košiciach Antona Čižmára mnohé problémy, aj globálneho rozsahu, súvisia so vzdelávaním. „Ak to nezačneme vštepovať mladým ľuďom od začiatku, ťažko od nich môžeme čakať, že budú riešiť problémy svetového charakteru.“

Emisie sú výzva

Kľúčovým nástrojom prechodu na nízkouhlíkové hospodárstvo je systém obchodovania s emisiami.

Miloš Grajcár z odboru obchodovania s emisnými kvótami z Ministerstva životného prostredia SR hovorí, že celý systém by mal prechod na nízko uhlíkové hospodárstvo riešiť nákladovo efektívnym spôsobom. Snaha Európskej únie a ambícia regulačných opatrení je, aby bola kvót čo najvyššia.

Momentálne je však v EÚ na nízkej úrovni, čím neplní celkom svoj cieľ.

Miko vysvetľuje, že veľa štátov, zvlášť tie, ktoré majú ekonomicky čo doháňať, intenzívne tlačilo na to, aby sa kvóty uhlíka rozdelili širšie, aby sa vytvoril priestor pre rast. Kvôli tomu je na trhu uhlíka viac a cena nemôže rásť.

„Druhá vec je, že napriek tomu si väčšina sveta a Európy uvedomuje, že uhlík nie je budúcnosť a investuje sa do bezuhlíkových technológií. Vypadáva nám teda segment, ktorý uhlík potreboval a pribúda nám neuhlíkový. To tiež nepomáha cene ale je to dôkazom, že schéma vybudila reakciu, ktorá je pozitívna.“

Riaditeľ oddelenia inovácií a energetickej stratégie v U.S. Steel Košice, Ladislav Horváth, vysvetľuje, že pre priemysel je zelená tranzícia veľká výzva.

„V súčasnosti robíme všetky opatrenia, projekty, inovácie v oblasti energetických projektov na zníženie energetickej náročnosti našich procesov, čo je spojené s produkciou CO2. Napriek tomu si už nakupujeme kvóty CO2, aby sme mohli vyrábať oceľ.“

Mohli sme byť už pripravení?

Horváth hovorí, že spoločnosť chápe, že potrebujeme znížiť emisiu CO2, ale je potrebné dať priemyslu priestor, aby sa s tým vedel vysporiadať.

Miko súhlasí, že priemysel nie je pripravený, „ale nesúhlasím s tým, že by nemohol byť pripravený“.

Pripomína, že diskusia sa nezačala včera ani pred piatimi rokmi, ale desať rojkov dozadu.

„Tlak bol udržať čo najdlhšie súčasný spôsob relatívne uhlíkovo náročných technológii. To zase nevytvorilo veľký tlak na to, aby to priemysel riešil. Samozrejme od roku 2017 do roku 2020 je takmer nemožné. Ale od roku 2005 sa to dalo.“

Dodáva, že po klimatickej dohode z Paríža priemysel na vlak naskočil a teraz ide o to, ako sa mu to podarí.

„Možno budú problémy 2020, ale dúfam, že nie 2050,“ myslí si Miko.

Závažným cieľom EÚ je do roku 2020 znížiť produkciu CO2 o 20 percent a do roku 2030 o 40 percent. Zatiaľ neschválený cieľ pre 2040 je zhruba 80 percentné zníženie voči roku 1990.

Horváth si myslí, že problém nie je ani tak 2020, ale iné roky. „V hutníctve neexistuje lepšia technológia, akú máme teraz a aj tá potrebuje na svoje fungovanie nejaké minimálne množstvo energie, ktorú potrebujeme spotrebovať na výrobu ocele. Splniť cieľ 40 percent alebo 80 percent je preto výzva. Desať rokov v inováciách je veľmi krátky čas na to, aby sme vymenili celú škálu zariadení za niečo omnoho účinnejšie.“

Priestor je v energetike

Miko hovorí, že nechce útočiť na konkrétny sektor. „Viem že tie náročnosti sú rôzne a sú tam limity. Európske ciele platia pre celú spoločnosť a nie pre konkrétne firmy.“

Miloš Grajciar z envirorezortu pripomína, že priemysel nepredstavuje hlavnú sféru, ktorá bude do roku 2030 musieť znížiť emisie.

„V Európskom systéme obchodovania s emisiami priemysel tvorí možno 30 percent a zvyšok tvorí hlavne energetika a tá bude mať najväčší potenciál znižovania emisií.“

Pavol Miroššay, výkonný riaditeľ, IT Valley Košice hovorí o tom, že v súčasnosti sa fabriky snažia využívať digitálne technológie tak, aby im pomáhali znižovať spotrebu energií.

„Svetovým trendom IT spoločností je snaha znižovať energetickú náročnosť datacentier, napríklad postaviť ich v severských krajinách alebo využívať solárne energie. Prístup veľkých spoločností je veľmi uvedomelý. Zároveň aj menšie spoločnosti sa snažia pomáhať fabrikám, tým že aplikujú rôzne senzory a rôzne inteligentné systémy, aby sa spotreba znížila.“

 

 

 

Podujatie Inovácie v oblasti životného prostredia a energetiky: Diskusia o budúcnosti Európy – zorganizovalo 24. októbra v Košiciach na pôde Technickej univerzity Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku v spolupráci s portálom EurActiv.sk.

Leave a Comment

REKLAMA

REKLAMA