Kto a ako rozhoduje v energetickej politike EÚ?

Európska únia zavádza ambicióznu energetickú politiku v snahe zlepšiť bezpečnosť dodávok a dosiahnuť svoje ciele v znižovaní emisií. Ako proces rozhodovania EÚ v otázkach súvisiacich s energetikou funguje? A akú úlohu hrá priemyselný sektor či záujmové skupiny?

Postava s otáznikom, Flickr: crystaljingsr (CC)
https://euractiv.sk

Míľniky

  • 13. september 2009: prijatie nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa ustanovuje program na podporu oživenia hospodárstva udelením finančnej pomoci Spoločenstva na projekty v oblasti energetiky
  • 24. jún 2010: Rada EÚ prijala nariadenie o oznamovaní investičných projektov v oblasti energetickej infraštruktúry v rámci Európskej únie Komisii
  • 12. október 2010: Komisia prijala štandardy bezpečnosti prieskumu ložísk a ťažby ropy a zemného plynu na mori
  • 10. november 2010: Komisia prijala Stratégiu pre konkurencieschopnú, udržateľnú a bezpečnú energetiku Energia 2020
  • 17. november 2010: Komisia prijala Priority energetickej infraštruktúry na rok 2020 a ďalšie roky
  • 4. február 2011: špecializovaný „Energetický summit“ v Bruseli
  • 8. marec 2011: Komisia prezentuje plán energetickej účinnosti EÚ
  • jún 2011: Komisia predstaví údaje o potrebných investíciách do infraštruktúry a ako reagovať na možné prekážky
  • september 2011: Komisia predstaví komplexný súbor návrhov pre vonkajšiu dimenziu energetickej politiky
  • november 2011: Komisia odhalí cestovnú mapu pre energetiku do roku 2050

Pozadie

Európa, rovnako ako ďalšie časti sveta, pociťuje stále silnejší tlak riešiť hlavné výzvy ako sú klimatické zmeny, rastúca závislosť na dovoze energií, intenzívnejší boj o zdroje a potreba zaistiť prístup pre všetkých spotrebiteľov k dostupnej a bezpečnej energii.

K dosiahnutiu týchto cieľov zavádza Únia rozsiahlu energetickú politiku, ktorá pokrýva širokú škálu zdrojov, od fosílnych palív (ropa, plyn, uhlie) cez nukleárnu energiu po obnoviteľné zdroje (solárna, veterná, biomasa, geotermálna, vodná).

Zámerom je vytvoriť nízkouhlíkové hospodárstvo, udržateľným a bezpečným spôsobom využívať zdroje a zaistiť dostupné ceny pre spotrebiteľov.

Lisabonská zmluva, ktorá vstúpila do platnosti 1. decembra 2009, poskytla energetickej politike nový právny základ, ktorý dosiaľ v primárnom práve EÚ chýbal (článok 194 Zmluvy o fungovaní EÚ).

Cieľom je teda zaistiť bezpečnosť dodávok energie v rámci 27 členských krajín, presadzovať energetickú efektívnosť, úspory, vývoj nových a obnoviteľných zdrojov energie (OZE) a podporovať prepojenie sietí.

Podporu energetickej politiky EÚ zabezpečujú viaceré zdroje: tržné nástroje (predovšetkým dane, dotácie a schémy obchodovania s emisiami CO2), rozvoj energetických technológií (najmä v oblasti energetickej efektívnosti, OZE a nízkouhlíkovej energie) a prostredníctvom rôznych komunitárnych finančných nástrojov.

Otázky

Trh

Do energetických politík EÚ smerujú obrovské finančné prostriedky zo súkromných i verejných zdrojov. Podľa odhadov Komisie len do samotnej prepravy energie, plynovodov a elektroenergetických sústav je v priebehu desiatich rokov potrebné investovať asi 200 miliárd eur. Energetická stratégia Komisie hovorí o celkovej investícii vo výške až 1 bilión eur v nasledujúcej dekáde, čím by sa zabezpečili energetické potreby EÚ udržateľným spôsobom.

Väčšina tejto sumy by mala pochádzať zo súkromného sektora. Z európskeho rozpočtu sa na energetickú infraštruktúru ročne alokuje asi 250 miliónov eur (v rámci projektov rozvoja transeurópskych energetických sietí – TEN-E).

Na dosiahnutie klimatických cieľov EÚ komisár pre energetiku Günther Oettinger vyzval k zdvojnásobeniu kapitálových investícií do OZE z 35 miliárd eur na 70 miliárd eur.

V Komisii úzko spolupracuje s komisárkou pre opatrenia na ochranu klímy Connie Hedegaard.

Oettinger a jeho spolupracovníci z generálneho riaditeľstva pre energetiku sa snažia dokončiť implementáciu tretieho energetického balíka, ktorý bol prijatý v roku 2009, podľa ktorého sa má vertikálnym veľkých energetických spoločností dosiahnuť vyššia konkurencia na trhu. Stanovený termín pre transpozíciu opatrení 3. marca 2011 mnohé krajiny nesplnili.

Hráči

Individuálne krajiny a skupiny krajín, politické strany, firmy a záujmové združenia sú veľmi aktívne v snahe ovplyvniť energetickú politiku u rôznych inštitúcií EÚ.

Hlavy štátov a vlád krajín EÚ sa pravidelne stretávajú na zasadnutiach Európskej rady. Februárový summit, ktorý bol zameraný na energetiku a inovácie sa vo svojich záveroch sústredil na široké spektrum energetických otázok, od investícii do obnoviteľných zdrojov cez podporu rozvoja strategických koridorov.

Záujem o energetiku medzi poslancami Európskeho parlamentu potvrdzuje množstvo doplnkov k novej európskej legislatíve prijímanej procedúrou spolurozhodovania. Napríklad k nariadeniu o opatreniach na zaistenie bezpečnosti dodávky plynu (október 2010) boli pripojených niekoľko stoviek dodatkov, ktoré zabrali viac ako 300 strán textu.

Rola štátov je jasne viditeľná pri budovaní cezhraničných infraštruktúrnych projektov. Jedným z príkladov je summit predstaviteľov krajín EÚ dňa 4. februára 2011, kde viacerí lídri potvrdili dohodu o vytvorení Severojužného koridoru, s cieľom odstrániť prekážky prepravy plynu.

Na tom istom summite zároveň Francúzsko a Česká republika prezentovali spoločné stanovisko o potrebe rozvoja jadrovej energetiky.

Na iných nadnárodných projektoch sa zase krajiny spoločne rozhodli nezúčastniť. Platí to napríklad pre plynovod Severný prúd, ktorý sa vyhýba teritoriálnym vodám Švédska, Poľska a pobaltských krajín.

Takisto veľké energetické firmy sa často združujú do konzorcií, aby maximalizovali svoje šance na úspech pri veľkých infraštruktúrnych projektoch. Konzorcia stoja za projektom plynovodov Nabucco, ITGI i TAP, predpokladá sa aj vznik konzorcia pre projekt Desertec, ktorý má do Európy dopraviť slnečnú energiu zo saharskej púšte.

Dôležitým spôsobom ako ovplyvniť rozhodovanie je účasť zainteresovaných strán na verejných konzultáciách vyhlásených v oblasti energetiky. Od roku 2008 bolo spustených viac ako 30 takýchto konzultácií, ktoré sa venovali najrôznejším témam od energetického označovania pneumatík, cez vonkajšiu dimenziu energetickej politiky, podpore OZE, vytváranie inteligentných miest či nakladaniu s vyhoreným jadrovým palivom.

Európska komisia úzko spolupracuje so špecializovanými úradmi, ako je Európska sieť prevádzkovateľov elektrických prenosových sústav ENTSO-E, sieť ENTSOG pre sektor plynárenstva, Koordinačná skupina pre plyn a Skupinou pre dodávky ropy.

Nedávno začala v Slovinsku fungovať aj agentúra pre spoluprácu energetických regulačných úradov ACER a Komisia požiadala národné úrady o prípravu európskeho plánu pre priority infraštruktúry.

Dôležitú úlohu hrajú aj environmentálne skupiny, na ktoré sa európske inštitúcie obracajú počas diskusií rovnako ako na zástupcov biznis sektora. Environmentálne skupiny sa často sústreďujú na ochranu klímy. Priemysel je však skeptický ohľadom nákladov na ambiciózne stanovené ciele.

Ďalším významným subjektom ovplyvňujúcim rozhodovanie o energetických otázkach sú spotrebiteľské organizácie. Zo štúdie z minulého roku vypracovanej pre Európsku komisiu vyplýva, že ak by sa spotrebitelia riadili informáciami o cenách a prešli by k dodávateľovi s najnižšími dostupnými tarifami, mohli by ušetriť až 13 miliárd eur, t.j. 100 eur na domácnosť ročne.

Čoraz dôležitejším hráčom by sa mohli stať samotní občania EÚ a jednotlivých krajín. Z prieskumu verejnej mienky, ktorý si nechal vypracovať Európsky parlament, vyplynulo, že v prípade vypuknutia energetickej krízy, ako bola napríklad plynová kríza v roku 2009, si 60% občanov EÚ myslí, že by ich najlepšie ochránila koordinovaná akcia EÚ a 79% respondentov by uprednostnilo solidaritu medzi členskými krajinami. Až 77% opýtaných uviedlo, že by bolo v záujme ich vlastnej krajiny poskytnúť pomoc inému štátu, ktorý čelí problémom v dodávkach.

Najväčšiu podporu koordinovanej akcii EÚ vyjadrili Luxemburčania, Maďari a Cyperčania, solidaritu by zase podporilo takmer 90% Švédov, Dánov a Luxemburčanov.

Jednou z najdiskutovanejších súčasných otázok je jadrová bezpečnosť a pozícia jadra v energetickom mixe jednotlivých krajín. V Taliansku i Poľsku sa začalo dokonca uvažovať o možnosti uskutočniť referendum o otázke výstavby atómových elektrárňach.

Rakúski sociálni demokrati sa zase snažia presadiť zákaz jadrovej energetiky v EÚ formou občianskej iniciatívy, ktorú zaviedla Lisabonská zmluva.

Jednotlivé krajiny, firmy i združenia rôznymi prostriedkami lobujú u predstaviteľov inštitúcií EÚ, či už formou jednoduchej korešpondencie, organizovaním verejných podujatí, konferencií, stretnutí, debát či reklamnými kampaňami.

Komisia pripravuje ku každej diskutovanej téme takzvanú Zelenú knihu, ktorej účelom je podnietiť diskusiu a spustiť konzultačný proces. Po nej obyčajne nasleduje Biela kniha, čo je úradná správa s navrhovanými riešeniami v konkrétnej oblasti.

Návrhy Komisie spracováva do de facto legislatívnych návrhov, dokumentov a správ pre Európsky parlament predovšetkým Výbor pre priemysel, výskum a energetiku ITRE.

Poučenia z kríz

Významným impulzom pre aktívny pokrok v rozhodovacím procesoch boli skúseností z minulých chýb. Plynová kríza z januára 2009 slúžila ako katalyzátor pre zlepšenie dohľadu Komisie nad sektorom energetiky. Zaviedla koordinačnú rolu EÚ v prípade prerušení dodávok a napomohla investíciám do plynovodných prepojení (z nevyužitých fondov bolo na 16 takýchto projektov alokovaných 1,44 miliardy eur).

Experti na energetiku, vlády a firmy však nemajú jednotný názor na to, či by sa mali na budovanie interkonektorov využívať verejné prostriedky alebo nie, a ak áno, tak do akej miery.

Plynová kríza bola tiež hybnou silou rozvoja skladovacích kapacít a podporila konštrukciu alternatívnych plynovodov, či už z Ruska (Severná a Južná vetva) alebo z nálezísk ďalších krajín.

Únia sa taktiež poučila z úniku ropy v Mexickom zálive v roku 2010. Na podnet environmentálnych organizácií, predložila Komisia 12. októbra návrh legislatívy pre zvýšenie bezpečnosti prieskumu ložísk a ťažby ropy a zemného plynu na mori, s cieľom dosiahnuť najvyššie bezpečnostní štandardy na svete. Nové opatrenia, ktoré Komisia po konzultáciách navrhne v lete 2011, sa majú týkať udeľovania povolení na vrty, kontrol plošín, noriem pre bezpečnostné vybavenie i hmotnej zodpovednosti za škody a znečistenie.

V dôsledku jadrovej krízy v japonskej elektrárni Fukušima sa zástupcovia členských štátov, energetických firiem i odborníci na jadrovú bezpečnosť zhodli na potrebe harmonizácie pravidiel pre bezpečnosť elektrárni a odsúhlasili uskutočniť do konca roka 2011 celoplošné záťažové testy všetkých atómových elektrární v EÚ. Účasť jednotlivých štátov však bude, vzhľadom na to, že konečná zodpovednosť za energetickú politiku je na národnej úrovni, dobrovoľná.

Pomoc európskej vlajky

V situáciách, kedy potrebujú európske firmy pomoc vlajky EÚ, sú inštitúcie aktívnejšie. Dobrým príkladom je návšteva predsedu Komisie José Manuel Barrosa v Azerbajdžane a Turkménsku v januári 2011.

Hoci dokument, ktorý podpísal Barroso s prezidentom Azerbajdžanu Ilhamom Aliyevom, nebol nijak záväzný či konečný čo sa týka Južného plynárenského koridoru, politický podnet podporil rozhodovanie o alokácii 10 miliárd metrov kubických plynu pre európskych klientov. Šlo o prvý písomný záväzok dodávok plynu do Európy.

Vonkajšia dimenzia

Ak si chce Európska únia zaistiť konkurenčneschopnú, udržateľnú a bezpečnú energiu, musí sa zapojiť a spolupracovať s ďalšími krajinami, či už ide o výrobcov, tranzitné krajiny alebo odberateľov. Kvôli efektívnosti a konzistentnosti musia v medzinárodných energetických otázkach Únia a členské štáty hovoriť jedným hlasom.

Bývalý predseda Komisie Jacques Delors, ktorý sa považuje za jedného z „otcov Európy“ obhajoval vytvoriť bezodkladne posilnenú spoluprácu medzi krajinami, ktoré majú záujem o hlbšiu integráciu v energetickej oblasti.

V štúdii, ktorú publikoval think-tank Notre Europe, sa uvádzajú nasledujúce priority, v ktorých je potrebné pokročiť:

  • vytvoriť ambiciózne ekonomické nástroje na financovanie spoločných projektov výskumu a vývoja alternatívnych energií;

  • prehĺbenie a štrukturovanie spolupráce v celoeurópskych energetických sieťach;

  • vytvoriť skupiny, ktoré zabezpečia nákup plynu a ropy od vonkajších dodávateľov, a tým posilnia a zacielia zahraničnú politiku EÚ v tejto oblasti.

Hoci sa môže zdať, že návrhy sú príliš technické a rozsahom obmedzené, podľa Delorsa povedú k zásadným zmenám – otvoria cestu silnejšej spolupráci a solidarite v energetike.

K podobným názorom sa prikláňa aj predseda Európskeho parlamentu Jerzy Buzek a do určitej miery aj predseda Komisie José Manuel Barroso. Pri mnohých príležitostiach prirovnal politiku pre klimatické opatrenia a zlepšenie energetickej bezpečnosti so Spoločenstvom uhlia a oceli, ktoré vydláždilo cestu európskej integrácii po druhej svetovej vojne.

Podľa komisára pre energetiku Günthera Oettingera, je stratégia Energia 2020 len prvým krokom.

„K transformácii našich energetických systémov, potrebujeme dlhodobejšiu perspektívu. V rámci takzvanej cestovnej mapy pre energetiku do roku 2050, chcem predstaviť rôzne cesty nielen ako splniť naše ciele pre zníženie emisií skleníkových plynov (o 80 – 95% v porovnaní s rokom 1990), ale tiež zabezpečiť poskytovanie energie za konkurenčné ceny. Podľa rôznych scenárov, sa zameria na prezentáciu politických opatrení potrebných v nasledujúcich rokoch na pevné nasmerovanie energetického sektora na správnu cestu,“ uviedol.

Pozície

Nedávna štúdia nazvaná „Energetická politika EÚ podľa pravidiel Lisabonskej zmluvy“ hovorí, že uprostred reformy inštitúcií v roku 2010, možno v európskej energetickej politike sledovať určité trendy. Podľa Jana Frederika Brauna z univerzity v Osnabrücku, možno nové trendy aplikovať aj na proces politického rozhodovania energetickom sektore, rovnako ako na širšiu oblasť spoločných právomocí EÚ a členských krajín. Medzi tieto trendy podľa autora patria:

  • revidovaná rola rozdelenia/autorít;

  • rastúci význam posilňovania dôvery a osobných vzťahov v rámci a medzi inštitúciami;

  • rozdielne vnímanie/interpretácie v rámci inštitúcií v post-lisabonskom politickom prostredí.

Braun uviedol, že okrem vlastného titulu v Zmluve sa energetika stala horizontálnou otázkou. Podľa neho je energetická politika EÚ súčasťou ďalších politík, predovšetkým:

  • zahraničnej politiky (napr. spojenú s technologickou inováciou a rozvojom dlhodobých vzťahov s dodávateľskými a tranzitnými krajinami);

  • environmentálnej/klimatickej politiky (napr. kľúčový prvok pri redukcií CO2 a stimulácii investícii do obnoviteľných zdrojov);

  • konkurencia (napr. prístup k dostupným zdrojom energií na zaistenie medzinárodnej konkurencieschopnosti európskeho priemyslu).

V inej štúdii, zameranej na sektor plynu, Edward H. Christie argumentoval tým, že vzhľadom na veľké rozdiely v dovozných cenách za plyn i podmienkach bilaterálnych dohôd je potrebné konsolidovať nákupnú silu a zvýšiť vyjednávaciu pozíciu napríklad v podobe konceptu Agentúry EÚ pre nákup plynu. Z analýzy vyplynulo, že kombináciou aliancie nákupcov a diverzifikačnými opatreniami by sa prekonala možná izolácia štátu i tretích strán, predovšetkým v prípade strednej a východnej Európy.

EurActiv.sk je členom konzorcia Enterprise Europe Network Slovensko.

Sieť Enterprise Europe Network poskytuje služby malým a stredným podnikateľom komplexné a ľahko dostupné poradenstvo a podporu v oblasti podnikania, inovácií a výskumu.

Združuje vyše 500 organizácií so 4000 skúsenými profesionálmi, ktorí poskytujú svoje služby v takmer 40 krajinách.

Ďalšie zdroje

REKLAMA

REKLAMA